Herečka Jana Kolesárová: Nebrať seba a všetko naokolo tak vážne je veľmi liečivé

Janu Kolesárovú, ktorá polovicu života prežila v slnečnej Kalifornii, v ostatných rokoch na našich televíznych obrazovkách vídame čoraz častejšie. Divákom sa do povedomia zapísala najmä úlohami nekompromisných policajtiek a vyšetrovateliek. Smeje sa, že roly princezien ju obišli, no pokojne by si zahrala kráľovné, pretože má rada rozmanité, dokonca celkom odlišné postavy. „V herectve je základom vnútorný pokoj a zdravé sebavedomie,“ tvrdí v rozhovore herečka, ktorá v Amerike mala možnosť hrať aj v televízii a vo filme.

Na moje otázky mi odpovedáte zo svojho hausbótu na Vltave. Ako sa vám v ňom býva?

Už je to sedem rokov. So životom na vode alebo v jej blízkosti som zosúladená, či už je to na kalifornskej Hermosa Beach, kde máme dom v bezprostrednej blízkosti oceánu, alebo tu na Vltave. Príjemne to človeka uzemňuje a upokojuje. Hoci centrum Prahy mám na dosah, akoby som bola stále na dovolenke. Milujem ten pocit. A fantasticky sa na vode spí.

Včera ste prileteli z Ameriky. Stále pendlujete medzi Európou a USA. Do Kalifornie ste odišli žiť ako 22-ročná. Zvykli ste si tam za tie roky?

V Európe trávim momentálne už viac času ako v Kalifornii, takže to o niečom svedčí. Primárny dôvod, prečo tam ešte napoly žijem, je syn Lucas. O rok však nastúpi na univerzitu a frekvencia mojich príletov a odletov za oceán sa opäť zmení.

Uvidím, ako si to časovo rozvrhnem, keď bude syn kráčať po vlastnej ceste. Kalifornia ma tvarovala a nazývam ju svojím domovom, ale momentálne mi dáva väčší zmysel na sebarealizáciu Praha a Slovensko. Potrebujem európsku kultúru, jazyk, kamarátov, rodinu.

V týchto dňoch štartujú dva seriály, v ktorých účinkujete. Druhá séria Kriminálky Kraj a seriál Lovec. Hráte v ňom exorcistku. Veríte na veci medzi nebom a zemou?

Otázka znie, ako definujete nadprirodzeno, osud a veci medzi nebom a zemou. Nefyzickému svetu sa dosť venujem, mám za sebou určité skúsenosti a praktiky s ním spojené, táto téma je mi blízka.

Seriál Lovec je však takpovediac hororová rozprávka pre dospelých s mysterióznymi prvkami. Zameriava sa na zlo činené démonmi. To nie je duchovno, ktoré mám na mysli. Páči sa mi však princíp a koncept tohto seriálu. Nie všetko v ňom je postavené na logike a ponúka veľký priestor pre hercovu a divákovu fantáziu.

Ste skôr racionálny alebo intuitívny typ? Vnímate, keď vám život ponúka akési smerovky a riadite sa nimi?

Mám pocit, že v minulosti som určite bola racionálnejšia než teraz. Alebo skôr akčnejšia pod taktovkou rozumu. Cítim, že zrením a skúsenosťami sa čoraz viac pozvoľna ponáram do sveta intuície a viac načúvam vesmírnym zdrojom. Samozrejme, závisí to od konkrétnej situácie. Niektoré situácie vyžadujú vyššie racio. Snažím sa to udržiavať v rovnováhe.

Darilo sa vám nenosiť z natáčania mysterióznu atmosféru Lovca domov?

Ak sa človek s nejakým projektom zasnubuje na dlhý čas a hrá v ňom hlavnú postavu, ktorá obsiahne celý jeho časopriestor tak, ako to bolo pri Alici v Lovcovi, počas natáčania obhospodaruje celú jeho mentálnu aj fyzickú stránku. Nie do takej miery, že by som z tej roly nevedela vystúpiť, ale určitým spôsobom to na mňa vplývalo aj po vypnutí kamier.

Večer som bola z toho fluida naokolo unavenejšia, vyčerpanejšia.
Občas sa mi ťažšie zaspávalo alebo som v sebe cítila ťažobu. Mávala som sny, aké by sa mi asi v živote neprisnili, nebyť toho projektu. Záležalo však od konkrétneho dielu. Niektoré boli ťažšie a atmosféra hustejšia.

Keď sme natáčali v kostoloch, nádherných kláštoroch alebo krematóriu, s Pavlom (Křížom) sme tie energie a atmosféru trochu predýchavali. Celkovo však dokážem dobre striedať reality. Film je umelý svet, záber, akcia, stop, pauza. A v pauze medzi zábermi si človek dopraje vyššiu dávku humoru práve preto, aby ťažké témy odvetral.

(zdroj: Stana Topolska/TV JOJ)

Humor alebo smiech je účinný prostriedok na rozriedenie hustých situácií, prostredia, zážitkov nielen na pľaci…

Jednoznačne. Človek by mal v živote používať humor a nadhľad ako liek. Nebrať seba a všetko naokolo tak vážne je veľmi liečivá energia. Keď si to uvedomíte do špiku kostí – o nič v skutočnosti nejde. Film aj život – oboje sú hra. Záleží na tom, aké pravidlá a parametre hodnôt si nastavíte a žijete.

Predsa len, mne už len pri upútavke na Lovca naskočila husia koža. Ani trošku ste sa pri natáčaní nebáli?

Citujem režiséra Jirku Stracha: „Človek sa rád bojí, ak vie, že je to len hra.“ Ako deti sme sa báli na nočných hrách v letných táboroch. Pociťovali sme vzrušenie, ale vedeli sme, že reálne nám nič nehrozí a na konci sa z toho budeme pri táboráku tešiť a smiať. To isté platí aj pre film či seriál. Jeho cieľom je v divákovi vyvolať taký ten dobrý strach. Zimomriavky vzrušenia.

Horší je strach, ktorý má reálny základ, napríklad strach zo smrti alebo z choroby. V takýchto prípadoch treba vedieť, ako s ním naložiť. Ak ide o život, strach je na mieste. Vtedy je konštruktívny, pretože nás núti konať. Vo väčšine prípadov je to len mentálny konštrukt. Zisťujem, že v 90 % prípadov sa nezakladá na realite.

Tento rozhovor nájdete aj v novembrovom čísle mesačníka SME ženy, ktoré je v predaji do 30.11.

Ako s ním pracujete, keď sa u vás strach objaví?

Najväčšie peklo je nezastaviť myšlienkový prúd, ktorý strach produkuje. Potrebujem si uvedomiť, že je prítomný a dokázať ho buď zvrátiť, alebo rozum upokojiť do tej miery, že prestane tvoriť ďalšie scenáre plné ďalších hrôz.

Ja si hovorím, že situácia je taká, aká je. A ona je vždy neutrálna. Je dôležité si všímať, ako na ňu reagujeme. Keď si do detailov rozoberiem, o čo ide, mozog sa upokojí a príde na to, že mu nehrozí nič také strašné, ako si hlava vykresľuje. Každý má svoje zdroje, či už je to spev, hudba, prechádzka, meditácia, ktorými spomalí prúd myšlienok a presmeruje ho.