Výtvarníčka Viera Čapková má po sedemdesiatke, no napriek tomu svoje obrazy vystavuje po svete, a to nie je všetko. Jej život by vydal na jednu hrubú knihu, ktorú aj má v pláne napísať. Svoje hranice naprieč umením totiž prekročila niekoľkokrát. Tu je ochutnávka z jej zaujímavého životného príbehu už teraz.
Kto je Viera Čapková (74)?
- Výtvarníčka, reštaurátorka a keramička.
- Venuje sa modernému umeniu kombinovanou technikou na plátne.
- Pôsobí ako lektorka výtvarného umenia a odborný poradca v oblasti reštaurátorských prác.
- Znalosti prehlbovala vysokoškolským štúdiom na Inštitúte múzeí a galérií v Brne, ale napríklad aj v Národnom múzeu katalánskeho umenia – Academia Bellas Arts v Barcelone.
- Za svoju prácu získala viacero zahraničných ocenení.
- Žije v Bratislave a má dve deti.
Viac o nej na www.vierka.me
Na začiatok úplne jednoducho. Aká by bola odpoveď, ak by otázka znela: Kto je Viera Čapková?
Vyrastala som v bratislavskom Starom Meste, a hoci ma okolnosti a príležitosti počas môjho života zaviedli aj do sveta, dnes opäť žijem v Bratislave. Tentoraz v Petržalke. Pochádzam zo štyroch detí, ale ešte skôr, ako som sa narodila, náš brat zomrel, takže sme rodičom ostali traja, respektíve tri.
Moji rodičia napriek tomu, že to boli skromní a jednoduchí ľudia, boli veľmi šikovní. Otecko bol manuálne veľmi zručný a vykonával viacero profesií, a mamička bola vyštudovanou krajčírkou, čo bol v štyridsiatych rokoch veľký kumšt, pretože strihy boli veľmi precízne, všetko bolo treba rozpočítať a rozkresliť.
Navyše mala vysoké estetické cítenie a rada sa pekne obliekala. Takže myslím, že práve tu som dostala ten základ, ktorý nielen mňa, ale aj moje sestry (jedna bola aranžérka a druhá pôsobila v SĽUKu) doviedol k umeniu.
SĽUK je umelecké teleso, ktoré je po 75 rokoch už dá sa povedať značkou a zárukou kvality. Určite to tak bolo aj vtedy. Nelákalo aj vás ostať pri folklóre?
Určite lákalo. Sestra bola tanečníčka a to ma fascinovalo. Ale som o 10 rokov mladšia, takže som bola malé dieťa. Umenie ma ale volalo aj neskôr, takže ma rodičia prihlásili do ľudovej školy umenia. V rámci nej som skúsila rôzne techniky umeleckého vyjadrenia, no nakoniec si ma získala maľba.
Predtým som chvíľku chodila aj na balet, takže aj k tancu som sa dostala, no len tak okrajovo. Potom, už na strednej umeleckej škole, som sa dostala na keramiku, z ktorej nás nakoniec presunuli na modranskú keramiku, v ktorej som absolvovala aj záverečné skúšky.
Tento rozhovor nájdete aj v novembrovom čísle mesačníka SME ženy, ktoré je v predaji do 30.11.

Takže to, že ste sa dostali na odbor modranská keramika, nebol zámer, ale bolo to takpovediac o šťastí?
Áno. Ale som za túto náhodu veľmi vďačná, lebo to bolo niečo nádherné a veľa mi to dalo aj v rámci maľby, lebo práve tu som sa naučila maľovať voľnou a istou rukou bez toho, aby som ju musela mať podopretú.
Pri umení ste ostali. Kam vás život zaviedol potom?
Tie moje cesty boli naozaj zaujímavé. Niekedy aj trpké, no predovšetkým kľukaté.