Politologička Maďarová o ženách Novembra: Príbeh revolúcie sa zužuje na pár mužských mien

Ako výskumníčka skúmala obraz, pozíciu a úlohu žien v Nežnej revolúcii. Hoci ženy boli v revolúcii prítomné, ich postavenie sa dlho prehliadalo a bagatelizovalo. Mnohé z nich pritom robili dôležitú organizačnú prácu, bez ktorej by chod revolúcie nebol možný.

„Jedna z účastníčok výskumu hovorila, ako spolu s viacerými ženami sedela v sídle VPN v Mozartovom dome v Bratislave. Do tejto centrály telefonovali ľudia z celého Slovenska s rôznymi otázkami. Pýtali sa, čo robiť v konkrétnych podnikoch, ako sa zachovať v najrôznejších situáciách, ako vymeniť vedenie a podobne. Ženy takto pri telefónoch trávili dlhé hodiny, robili dôležitú službu pre verejnosť a to aj napriek tomu, že volajúci si často k telefónu pýtali „známe tváre“ VPN. Keď sa raz táto aktérka potrebovala ísť poradiť do miestnosti, kde úzky kruh VPN viedol debatu, pred miestnosťou ju zastavili so slovami, že tam sa riešia dôležitejšie veci. Takže si musela poradiť sama,“ vraví ZUZANA MAĎAROVÁ.

Táto situácia podľa nej pekne ilustruje, čo sa považovalo za dôležité a ako bol vymedzený priestor žien a mužov, regiónov a hlavného mesta.

S akými menami sa vám spája november '89?

Asi ako väčšine ľudí, aj mne prídu na um mená, ktoré boli viditeľné na tribúnach a ktoré dodnes verejne reprezentujú obraz a odkaz revolúcie. Milan Kňažko, Ján Budaj, Peter Zajac, Martin Bútora. Potom sú to mená, ktoré som spoznávala z rôznych prameňov počas skúmania žien Novembra '89. Mária Filková, Zuzana Mistríková, Ľubica Blaškovičová, Darina Kárová, Magda Vášáryová či Zuzana Szatmáry. Mená týchto žien sú známe, hoci ich význam v našej pamäti čiastočne bledne.

A napokon sú tu mnohé ženy, o ktorých sa v podstate nikdy verejne nehovorilo, ktoré robili nevyhnutnú, ale neviditeľnú prácu a ktoré som objavila pri svojom výskume.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Ženy Novembra ´89: Či sme niečo vtedy zanedbali? Myslím si, že áno. A veľa, hovorí Darina Kárová Čítajte 

Ako ste vlastne hľadali aktérky, ktorých mená buď nikto nepoznal, alebo sa na ne zabudlo?

Prvotný podnet vyšiel od spisovateľky Inge Hrubaničovej, ktorá práve v denníku SME pri príležitosti dvadsiateho výročia publikovala Otvorený list potenciálnym ženám Novembra. Reagovala v ňom na neviditeľnosť žien v príbehoch revolúcie a na to, že sa v mediálnom priestore opakujú tie isté mužské tváre. Pýtala sa, kde sú ženy, ktoré si pamätá, čo robili a či ich nebolo viac?

Tohto listu sa ujala feministická organizácia ASPEKT a publikovala ho na webe spolu s takmer tridsiatimi príbehmi aktérok, ktoré naň reagovali. Pre mňa to bol moment, keď som začala študovať rôzne dokumenty, prechádzať pramene z tohto obdobia, veľa času som strávila v archíve a kde-tu sa mi začali objavovať nejaké mená.

Pomohli mi napríklad rôzne publikácie a brožúry, ktoré vznikli pri príležitosti desiateho výročia. V nich boli okrem iného aj prepisy okrúhlych stolov z rôznych miest Slovenska. Buď boli aktérky revolúcie v týchto prameňoch prítomné alebo ich niekde niekto medzi rečou spomenul. Zháňala som si kontakty, vždy som sa potom pýtala na ďalšie ženy a vznikla z toho celkom zaujímavá skladačka. Veľmi som sa usilovala o to, aby neboli len z Bratislavy a Košíc, ale aj z menších miest, kde boli ženy viditeľnejšie.

Kde napríklad?

Napríklad v Košiciach. Členka Koordinačného výboru OF – VPN Ľubica Blaškovičová verejne vystupovala spolu s už zosnulým manželom Petrom Raševom a bola výraznou tvárou tribún.

Na pani Blaškovičovú sa podľa vás zabudlo?

Nemyslím si, že sa úplne zabudlo, patrí k aktérkam revolúcie, ktoré majú možnosť verejne sa podeliť o spomienky. Ale nepripomíname si ju ako „tribúnku“. Z Košíc si ľudia viac pamätajú disidenta Marcela Strýka alebo tribúna Petra Raševa.

Prečo je to tak? Prečo si ľudia pamätajú najmä mužov? Nemal by fakt, že žien bolo na tribúnach menej, priniesť to, že zasvietia?