Režisérka filmu Šedá zóna: Odísť z pôrodnice bez dieťaťa je trauma, stále som ho hľadala

Je sama mamou predčasne narodeného syna a ako prechádzala touto skúsenosťou, rozhodla sa prerozprávať svoje zážitky a zážitky iných rodičov vo filme Šedá zóna.

„Pamätám si na tú chvíľu, keď som pochopila, že všetko, čo sa týka zdravého vývinu syna, je v mojich rukách. Že ja budem musieť prevziať túto kompetenciu, určovať mu terapie, liečbu, o ktorých som nemala ani poňatia. Bola to desivá zodpovednosť,“ vraví režisérka DANIELA MERESSA RUSNOKOVÁ s tým, že v pomyselnej „šedej zóne“ sa nachádzajú nielen vysoko nezrelí novorodenci, ale aj ich rodičia, najmä mamy, ktoré preberajú vysokoodbornú starostlivosť o svoje deti.

Kedy vám po prvý raz napadlo nakrútiť film o živote matiek predčasne narodených detí?

Téma predčasných pôrodov sa vynorila po osobnej skúsenosti, keď som predčasne porodila v 24. týždni tehotenstva. Po pôrode som si úprimne myslela, že už nikdy nebudem schopná nič nakrútiť. Že zahadzujem kameru a jediné, čo budem môcť robiť, je napojiť sa na ten malý život, ktorý bol predo mnou.

Odkryl sa mi paralelný svet rodičov, zdravotníkov, nemocníc, cvičení, o ktorom som dovtedy akoby vôbec netušila. Keď som stála pri inkubátore, stretávala som ženy v rovnakých situáciách. Vravela som si, ako je možné, že o tom, čo sa tu deje toľkým ženám a deťom, ani nevieme?

Navyše som v dôsledku stresu trpela hroznou nespavosťou a pred očami sa mi mihali obrazy, ktoré som počas dňa videla, počula a zažila aj archívne filmy, ktoré som kedysi pozerala. Uprostred noci som si teda robievala zápisky. Mala som naozaj veľmi veľa záznamov. Bolo to až manické.

Raz som sa stretla s bývalým spolužiakom Ivanom Ostrochovským a on ma povzbudil, aby som si na túto tému podala grant na scenár. Najskôr sa mi to zdalo absurdné. Bola som na materskej, prežívala som naozaj náročné chvíle a film bolo to posledné, na čo by som si trúfla.

Ale vedela som, že to, čo prežívam ja, paralelne so mnou prežíva neuveriteľne veľa ľudí a je tu stále veľké tabu. Mala som pocit, že o týchto veciach, aj keď sú ťaživé a problematické, treba otvorene hovoriť.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Sú menšie ako kura a každý zlý dotyk im škodí. Film o predčasniatkach šokuje aj dojíma Čítajte 

Vo filme Šedá zóna účinkujete vy a vaše tri deti. Ako vzniklo rozhodnutie, že film bude o vašej rodine?

Nie je to film len o mojej rodine. My tam síce stojíme a prehrávame situácie, ktoré sa diali v našom živote, ale zároveň je to príbeh tisícov iných rodín.

Do tejto pozície sme boli tiež trochu postrčení. Svojim dvom dlhoročným priateľkám Jane Belišovej a Zuzana Mojžišovej, ktoré sa na filme podieľali ako producentka a spoluscenáristka, som po čase ukázala niekoľko domácich videí z telefónu a ony nástojili, že tento príbeh sa musí rozprávať cezo mňa. Chcela som, aby hlavnú postavu stvárňovala nejaké herečka alebo aspoň niekto, kto má krajší hlas a prednes, ale ony trvali na tom, že to musím byť ja.

Som veľmi vďačná, že moje deti boli ochotné účinkovať vo filme. Myslím si, že sme tesne vystihli obdobie, keď boli ochotné spolupracovať. O rok či dva by to už nebolo také spontánne.

Film nastoľuje témy, s ktorými bojujú takmer všetky rodiny detí so znevýhodnením. Samota a vyčerpanie matiek, pocity viny, sociálna vylúčenosť, rozpad manželstiev, chudoba. Otvárali ste ich tak ako prichádzali do vášho súkromia, alebo ste sa snažili vytvárať situácie, ktoré sú pre túto skupinu rodičov známe?

Základom síce boli moje zážitky, ale postupne som začala zbierať výpovede iných mám, ktoré som napríklad stretávala pri inkubátoroch alebo na rehabilitačných stretnutiach. Z rozhovorov s nimi som vlastne abstrahovala vety, ktoré boli neskôr použité vo filme.

Všetko sú to však motívy, ktoré som prežívala aj ja rovnako ako iné mamy. Napríklad osamotenie v nemocnici a túžba byť s bábätkom, keď nemôžete. Keď som odišla z pôrodnice bez dieťaťa, stále som ho podvedome hľadala.

Ale sú tu aj také praktické veci ako boj s neochotnými úradmi, riešenie kompenzačných pomôcok, ktoré potrebujete, ale nie sú preplácané.

Úplne univerzálne sú príbehy rodičov, ktorí v prvých rokoch robia možné aj nemožné, aby svojim deťom pomohli. Nemôžu čakať, kým zarobia dosť peňazí, aby ich dieťa mohlo rehabilitovať, pretože prvé roky sú najdôležitejšie. Vtedy je mozog detí najplastickejší a potenciálny progres sa dá zabezpečiť najmä v prvých troch rokoch.

Všetci sa v prvých ťažkých rokoch snažia ísť naplno, doslova na hranicu fyzických a materiálnych síl a zabezpečiť čo najviac rehabilitácií a cvičení. Keďže pomoc od štátu je slabá, niektorí si požičajú od rodiny, iní rovno predajú auto.

Vo filme je veľmi veľa silných a až šokujúco osobných výpovedí. Napríklad, keď vravíte, že na rozhodovanie, či lekári poskytnú dieťaťu intenzívnu alebo paliatívnu starostlivosť, ste dostali 15 minút. Dá sa rozhodnutie, či o život detí bojovať, alebo ich nechať odísť, vtesnať do štvrť hodiny?