Kostýmová výtvarníčka filmov Vlny či Želary: Kostým vo filme je o psychológii. Vždy sa

Kto je Katarína Štrbová Bieliková (59)?

Kostýmová výtvarníčka, absolventka VŠMU v Bratislave na odbore scénické a kostýmové výtvarníctvo.
Pracovala napríklad na filmoch Želary, Učitelka, Masaryk, Správa, Ema a smrtihlav a mnoho ďalších.
Opakovane získala prestížne ocenenie Český lev aj jeho slovenský ekvivalent Slnko v sieti a poľskú cenu Orly.
Zatiaľ posledným filmom, na ktorom sa podieľala, boli Vlny českého režiséra Jiřího Mádla.
Je manželkou kameramana Martina Štrbu.
Žije v Prahe.

Moja prvá otázka znie, čo vás priviedlo na začiatok vašej cesty? Prečo ste sa zo všetkých umeleckých smerov, ktoré sa dajú študovať, rozhodli práve pre kostýmové výtvarníctvo a nie napríklad pre módne návrhárstvo?

Niekde úplne na začiatku bolo asi divadlo. Keďže môj starý otec bol herec a ja som žila so starými rodičmi v spoločnej domácnosti, bolo bežnou súčasťou nášho života.

Dedko sa o mňa staral, venoval sa mi a divadelné prostredie bolo niečo, čo ma priťahovalo a zdalo sa mi nesmierne zaujímavé. Nenašla som u seba herecký talent, takže ma to vždy skôr ťahalo k tomu výtvarnému umeniu a scénografia a kostým sa mi zdali ako dobré prepojenie oboch – divadla a výtvarného umenia.

Tvrdíte, že ste u seba nenašli herecký talent. Znamená to, že herectvo bola aj túžba, ktorá sa nenaplnila alebo to bolo len konštatovanie?

Bolo to pomerne suché konštatovanie môjho starého otca, ktorý mi povedal: „Katuška, ty nemáš herecký talent, choď si kresliť.“ (smiech)

To je celkom jasne čitateľné odporúčanie. Aké teda bolo vaše ďalšie smerovanie?

Ja som od začiatku inklinovala k scénografii. A keď som sa v období štúdií zhodou náhod niekde v časopise dočítala, že na strednej umeleckej škole v Prahe sa dá študovať ako odbor, tak som sa prihlásila. Prijali ma a z Martina som odišla do veľkého pražského sveta.

Bol to obrovský šok, ale aj veľký inšpiračný kopanec. Netreba zabúdať, že to bolo začiatkom 80. rokov, takže vládol ešte hlboký socializmus, a hoci v Martine boli aj kultúrne ostrovčeky v podobe divadla alebo múzea, bolo to také ospalé mesto. A zrazu prišla tá veľká Praha, ktorá aj v tom socializme mala svoje undergroundové umelecké podsvetie, kam sa mi cez spolužiakov podarilo dostať. Začali sa mi otvárať neuveriteľné dvere. Prichádzali stretnutia so zaujímavými osobnosťami a to ma zásadne nasmerovalo.

Čo bolo po škole, ostali ste v Prahe?

Nie. Na DAMU (Divadelná fakulta akadémie múzických umení v Prahe, pozn. red.) ma neprijali, takže som sa vrátila späť do Martina a to bola ďalšia veľká zmena. Z veľkomesta som znovu prišla do toho mestečka, kde už som nemala žiadnych kamarátov, takže som to ťažko niesla. Vedela som, že jediná šanca na posun je dostať sa na vysokú školu. V tom mi, paradoxne, tento môj rok samoty veľmi pomohol, pretože som ho strávila naozaj poctivou prípravou. Keďže som mala maturitu z češtiny, musela som si doplniť vedomosti zo slovenskej stredoškolskej literatúry a celkovo slovenčiny.

Potom ma prijali do Bratislavy na VŠMU, kde som študovala scénické a kostýmové výtvarníctvo. Okrajovo som tam zažila aj veľké mená ako profesorka Ľudmila Purkyňová alebo profesor Ladislav Vychodil, ale predovšetkým Milan Čorba. On bol pre mňa absolútne zásadný človek. A myslím, že práve pri ňom sa začal formovať môj záujem o kostým. Taký, ktorý by nebol o handrárine, ale skôr o psychológii a vhľade do dramatického príbehu prostredníctvom vizuálu. On mi otvoril dvere k iným spôsobom vnímania toho kostýmu.

A hoci som po škole do určitej miery spadla do stereotypu, že ženy riešia kostýmy a ponuky na scénografiu som veľmi nedostávala, nakoniec som pri nich ostala, stala sa zo mňa filmárka a divadlo sa z môjho života postupne vytratilo.

Tento rozhovor nájdete aj v októbrovom čísle mesačníka SME ženy, ktoré je v predaji do 31.10.

Umenie je prepojené s dušou umelca. Jeho vnímaním, hodnotami, prežitkami a schopnosťou a ochotou učiť sa, pozorovať a nechať sa inšpirovať. Kto kreoval tú vašu umeleckú stránku? Kto zanechal najhlbšie stopy?

Keď sa zamyslím, ako som išla svojím životom, stretávala som mnoho ľudí a z tých, ktorí ma formovali a posúvali, to okrem rodičov a starých rodičov boli tri veľmi výrazné postavy. Prvou bola Oľga Krýslová, akademická maliarka v Martine, ku ktorej som ako dieťa chodila do ľudovej školy umenia. Bola to vlastne prvá žena, umelkyňa telom aj dušou, ktorú som poznala a ktorá to vedela odovzdať. Bola krajinárkou a jej pohľad na veci vo mne hlboko zarezonoval. Odvtedy chodím a s údivom pozerám okolo seba, aký je ten svet neuveriteľný.