Po zrážke s vlakom mala rozdrvenú tvár: Vyviazla som s funkčným mozgom a s očami

Článok obsahuje fotografie, ktoré zachytávajú respondentku krátko po nehode. Pre niektorých čitateľov a čitateľky môžu byť znepokojivé.

„Keď idem na prvé stretnutie s človekom, ktorý ma ešte nikdy nevidel, vopred mu poviem, že som po vážnom úraze, mám zdeformovanú a zjazvenú tvár, ale že inak som úplne v poriadku. Považujem to za dobrú stratégiu. Keď sa so mnou potom ľudia stretnú, vyhneme sa nepríjemným situáciám a rovno sa môžeme venovať tomu, čo potrebujem vyriešiť,“ hovorí preživšia vážnej nehody Veronika Princová.

Pred štyrmi rokmi do auta, v ktorom sa viezla, narazil vlak. Vodič na mieste zomrel, ona utrpela ťažké zranenia hlavy, ktoré okrem iného spôsobili opuch mozgu. Tvár má v dôsledku mnohonásobných zlomenín zdeformovanú, jedno oko posunuté nižšie.

Hoci sa v minulosti venovala modelingu a roky sa pohybovala v prostredí zábavného priemyslu, zmenu svojho vzhľadu nevníma ako zásadnú životnú stratu. „Kedysi som vyzerala nejako, teraz vyzerám inak a vzhľad nie je moja jediná hodnota,“ vraví. Cesta uzdravovania a prijímania nových životných okolností ale nebola jednoduchá ani priamočiara.

Prednedávnom spustila projekt, v ktorom chce prostredníctvom vlastného príbehu pomáhať iným ľuďom po závažných nehodách. Jeho súčasťou je aj interaktívna on-line kniha, v ktorej otvorene opisuje, čo prežívala.

Neprežila som preto, že som dobrý človek. Iba som mala šťastie

„Veľmi často uvažujem nad tým, aké neuveriteľné šťastie som mala. Prežila som zrážku s vlakom, pri ktorej som mala úplne rozdrvenú tvár. Ale vyviazla som s celým a funkčným mozgom a s očami, ktoré mi ďalej dobre slúžia. Koľko ľudí môže niečo také povedať?“

Podľa Princovej môže blízkosť smrti vyvolať aj akési pocity nadradenosti, ľudia môžu sa začať nazdávať, že si druhú šancu zaslúžili tým, že sú dobrí ľudia a podobne.

„Nikoho, samozrejme, neodsudzujem, ani nechcem poučovať, ale takéto myšlienky nedávajú zmysel. Už keď sa pozriete, aké hrozné veci sa dejú úžasným ľuďom, ako nespravodlivo a kruto zomierajú malé deti, tak je mi jasné, že som nebola nijako lepšia. Iba som mala šťastie.“

K nepatetickému pohľadu jej podľa vlastných slov pomáha štúdium histórie. Začala s ním krátko po prepustení z nemocnice napriek tomu, že niekoľko rokov bojovala so zhoršenou pamäťou.