Adriana Kneissl Poláková: Som zámockou paňou v montérkach a gumákoch

Som zámockou paňou v montérkach a gumákoch,“ smeje sa ADRIANA KNEISSL POLÁKOVÁ, bývalá moderátorka, obľúbená cukrárka a influencerka.

Keď pred tromi rokmi s manželom kúpili v Rakúsku nádherný kaštieľ a prerobili ho na penzión, všetci si mysleli, že ju čaká sladký život princeznej. „Robím všetko sama od recepčnej, kuchárky a čašníčky až po chyžnú a záhradníka,“ prezrádza, ako je to v skutočnosti.

Počas turbulentného leta stihla pripraviť novú knihu plnú sladkých dobrôt, ktorá bude akýmsi šlabikárom pečenia. Čo je jej hnacím motorom a aké má plány do budúcna?

Tento rozhovor robíme práve uprostred letnej sezóny, keď máte penzión plný hostí. Máte čas sa v tieto dni zastaviť, vydýchnuť si?

Júl a august bývajú v penzióne najnáročnejšie. Mám za sebou trojtýždňový kolotoč bez jediného dňa oddychu, idem na doraz. Človek potrebuje vypnúť aspoň cez víkend, no práve cez víkendy sme najviac obsadení.

Dva týždne som tu mala hostí zo Slovenska, ktorým som robila program. Cez týždeň tu bola aj Peťka (fotografka Petra Bošanská, pozn. red.), piekla som koláče a fotili sme ich do pripravovanej knižky, s ktorou sa blížime do finále.

Pomedzi to sa snažím ako influencerka neupadnúť celkom do zabudnutia. Keďže času je naozaj málo, o to viac ma teší, že som sa už tretí rok po sebe opäť ocitla v rebríčku top 10 slovenských influencerov podľa časopisu Forbes.

Tento rozhovor nájdete aj v septembrovom čísle mesačníka SME ženy, ktoré je v predaji do 30.9.

Ako vyzerá váš bežný deň?

Budíček mám na šiestu a potom pol hodiny sedím pri šálke tureckej kávy, tak ako kedysi moja mama. Je to môj každodenný rituál, polhodinka, ktorá patrí len mne. Môj pracovný kolotoč sa začína raňajkami pre hostí. Nie sú len o tom, že na podnosy nakrájam salámy a zeleninu. Chovám tridsať sliepok, z čerstvých vajíčok hosťom pripravujem praženicu či volské oká. Raňajky im servírujem priamo pri stole a obsluhujem ich, nemusia nikam chodiť.

Po raňajkách musím všetko spratať a o jedenástej sa postavím k recepčnému pultu, lebo máme check-out. Mením sa z kuchárky a čašníčky na recepčnú a po checkoute na chyžnú. Čaká ma upratovanie izieb po odídených hosťoch a denné upratovanie v izbách ubytovaných hostí.

Potom utekám na nákup, musím sa stihnúť vrátiť do druhej, keď sa začína check-in. Hostia môžu prísť kedykoľvek od 14.00 až do večera, takže na nich čakám, popritom dávam prať posteľnú bielizeň a žehlím, doupratovávam kuchyňu. Večer si sadnem za počítač a vybavujem e-maily.

Musím priznať, že záhrada je momentálne samá burina, pretože všetko sa nedá fyzicky stíhať. Trávu síce kosí záhradník na traktore, no ruže nestrihá a ani netrhá burinu, pretože nevie odlíšiť kvet od buriny. Teším sa vždy, keď prší, pretože potom nemám výčitky svedomia, že som mala byť v záhrade. (smiech)

Na celú prevádzku penziónu ste celkom sama? Nemáte žiaden personál?

Penzión prevádzkujeme už tretí rok a až teraz mám prvýkrát na výpomoc upratovačku. Chodieva raz, občas dvakrát do týždňa, ak sa uvoľní viac izieb naraz. Keď človek začína podnikať, väčšinou najprv robí sám všetko, čo sa dá. Nemôžete hneď zamestnať dvoch ľudí, lebo neviete, ako vám to pôjde, či budete mať na výplaty a odvody.

Celá prevádzka penziónu tak bola od začiatku len na mne. Prvé roky som to v pohode zvládala, no už toľko fyzicky nevládzem. Nemladnem a cítim to. Po takomto trojmesačnom kolotoči mám dosť. Vtedy už, našťastie, chodieva menej hostí a keď sa dá, sadnem do auta a utekám do Bratislavy. Navštíviť deti, ísť s kamarátkami na kávu, ku kaderníčke, na nechty. Občas mi tu chýba taký ten klasický život v Bratislave.

(zdroj: Petra Bošanská)

Čo je vaším hnacím motorom?

Spokojní ľudia, hostia, ktorí sa opakovane vracajú. Niektorí slovenskí hostia tu dokonca majú svoje „DKP“ (pozn. Adriany: drobný a krátkodobý predmet, označovanie majetku v 80. rokoch, skratka je populárna aj dnes). Každý hosť, ktorý vystúpi z auta a vkročí do areálu, je unesený z toho, aké je to tu krásne. Často mi na konci pobytu povedia, že sa im ani nechce odísť.

Keď si po pozitívnej spätnej väzbe uvedomím, že spokojnosť hostí je čisto moja zásluha, že je to vďaka mojej práci, poviem si: Tak dobre, budem makať ďalej, stojí to za to. Rovnako je to aj s pečením. Ľudia sa ma pýtajú, kedy budeme znovu piecť alebo mi napíšu len preto, aby mi povedali, že podľa mňa pečú. Mať publikum, ktoré ma stále chce, to je pre mňa hnacím motorom.

Rovnako je ním aj radosť z dobre vykonanej práce. Keď nemáme hostí a celý deň robím v záhrade, večer sa postavím do okna a polhodiny sa ňou kochám. Cítim sa spokojná sama so sebou, a to mi ako odmena stačí.

A aké je tajomstvo spokojnosti vašich hostí?