Psychologička Záhorcová: Nespracované zranenia škodia nášmu zdraviu a ovplyvňujú vzťahy

Cesta k zmene a lepšiemu životu je vždy úspešnejšia, ak sme vyrovnaní. O vnútornom procese spracovania našich bolestných duševných zranení, ktorými hojíme seba, nám povedala psychologička Lucia Záhorcová, ktorá sa okrem iného venuje téme odpustenia.

Prekonať hnev a pocity krivdy je totiž často kľúčové k tomu, aby sme sa vo vlastnom živote pohli ďalej.

psychologička Lucia Záhorcová (zdroj: Milan Buno)

Hneď na úvod nášho rozhovoru si dovolím povedať, že ma prekvapilo, že napriek svojmu veku a tomu, že máte malé deti, sa v rámci psychológie venujete nesmierne ťažkým, až sa mi žiada použiť výraz „smutným“ témam. Navyše do nevšednej hĺbky.

Pre mňa to nie sú smutné témy. Veľa ľudí to tak vníma a tiež sa ma na to pýtajú. Ale aj keď sú v niečom ťažké a spojené so smútkom, zároveň je v nich veľa nádeje.

Kontakt s ľudským utrpením považujem za veľmi vzácny v tom, že keď mám možnosť sprevádzať klientov procesom smútenia a odpúšťania, na jeho konci a vlastne aj v jeho priebehu môžem byť svedkom obrovskej premeny a nachádzania zmyslu. To je niečo, čo ma veľmi baví a som za to vďačná.

Prečo ste sa z tých možností, na čo všetko sa dá zamerať, rozhodli práve pre odpustenie a smútenie?

Mám pocit, že si ma tak nejak našli samy. Stalo sa to pomerne skoro, už na začiatku štúdia psychológie, keď som na jednej konferencii počula viac o téme odpustenia.

Nesmierne ma zaujalo, že odpustenie môže mať aj vedecký podklad a existujú reálne výskumy, ktoré ukazujú, že odpúšťanie vedie k zlepšeniu nášho psychického a aj fyzického zdravia.

Vtedy sa mi rozsvietila tá pomyselná žiarovka a povedala som si: „Wow, tak o tomto chcem vedieť viac.“ Vtedy som bola druháčka, tak som si o tom začala viac zisťovať a prišla som na to, že na Slovensku tomu nie je venovaná takmer žiadna pozornosť. Tak som sa možno trochu trúfalo nakontaktovala na zakladateľa Medzinárodného inštitútu odpúšťania na univerzite vo Wisconsine profesora Enrighta. Oslovila som ho s tým, že ma to zaujalo a chcela by som túto tému prepojiť s preživšími partnerského násilia, ktorým som sa venovala a vnímala som, že práve tam je táto téma určitým spôsobom prítomná a potrebná.

A potom už to malo prirodzený vývoj. Venovala som sa tomu aj v rámci bakalárskej, diplomovej a dizertačnej práce a tiež v čase, keď som robila dobrovoľníčku v detskom hospici, kde ma to zasa prepojilo s ľuďmi po strate a k odpusteniu sa pridalo smútenie, v ktorom som sa tiež začala vzdelávať.

Verím, že sa nenahneváte, no zo zanietenia pre vašu prácu a aj knihu Ako odpustiť aj neodpustiteľné, ktorú ste napísali, je cítiť také bytostné porozumenie, aké má človek zväčša vtedy, ak niečo podobne silné sám prežije.

Asi je pravda, že by som sa k týmto témam nedostala až tak blízko, ak by som nemala nejaký osobný príbeh a vnútorne s tým nerezonovala. Ja som v mladom veku zažila stratu súrodenca.

A teda moji rodičia zažili to najhoršie, stratu dieťaťa. Určite je to niečo, čo istým spôsobom vstúpilo do toho, že som chcela pracovať so smútením a odpúšťaním.

A tiež si myslím, že všetci máme svoje zranenia a za seba môžem povedať, že keď som sama zažila, aké vie byť odpúšťanie uzdravujúce, veľmi mi to pomohlo a motivovalo ma, aby som sa tomu viac venovala aj po profesijnej stránke. Osobne si myslím, že práve priamy dotyk s ľudským utrpením je nevyhnutný na to, aby sa človek do toho autentickejšie zahĺbil a nešiel len po povrchu.

A som presvedčená, že ak sa nedotkneme aj svojej bolesti a neodžijeme si ju s pokorou, súcitom a láskavosťou k sebe samým, (tomu sa celý život učím), nedokážeme sa priblížiť k utrpeniu tých druhých.

Tento rozhovor nájdete aj v septembrovom čísle mesačníka SME ženy, ktoré je v predaji do 30.9.

Ak vychádzame z toho, že smútenie, ako aj odpustenie je vlastne spracovanie duševného zranenia, ktoré si vyžaduje aj od psychológa obrovskú dávku empatie a pozornosti, logicky mi napadá otázka, ako sa človek v takejto pomáhajúcej profesii dokáže chrániť a poodstúpiť, aby ho neovplyvňovala ťažoba osudov, ktorých je svedkom. Dá sa to vôbec?

V rámci našej práce, vzdelávania a výcvikov si musíme prejsť sebaskúsenosťou a vlastnou terapiou, v ktorej aj ja stále pokračujem. To je ochrana nielen pre nás, ale aj pre klienta.