Text vyšiel pôvodne v denníku Washington Post.
Keď jedna z mojich klientok spomína na svoju dcéru, hovorí mi, ako s ňou päť týždňov po jej narodení sedela na novorodeneckej jednotke intenzívnej starostlivosti a modlila sa, aby prežila.
Vybavuje si, ako sa zabávali pri prehliadke vysokých škôl a neskôr, keď jej pomáhali zariadiť izbu v internáte. A ako pred dvoma rokmi cestovali po Európe a smiali sa na svojich chabých pokusoch spýtať sa na cestu po francúzsky.

Rozpráva to so slzami v očiach a zároveň opisuje, ako ju šokovalo, keď jej 25-ročná dcéra povedala, že ju už nechce vo svojom živote.
Povedala jej, že sa na terapii dozvedela, že ju matka v detstve „citovo zneužívala“ a že jej blízkosť škodí jej duševnému zdraviu.
„Som taká zmätená. Vždy sme si boli také blízke. Dala som jej všetko,“ hovorí mi pacientka a siaha po vreckovkách.
V texte sa dočítate:
- Ako sa zmenili vzťahy medzi dospelými deťmi a rodičmi.
- Prečo by mali byť rodičia viac empatickí a aktívni vo vzťahu.
- Ako sa dajú napraviť vzťahy medzi rodičmi a dospelými deťmi.
Pri rozhodnutí dospelých detí prerušiť kontakt s rodičom sú časté opisy zneužívania alebo zanedbávania. Podobne ako moja klientka, aj mnohí rodičia sú týmto obvinením zmätení a zranení.
V centre tohto rodičovského zmätku stojí generačný rozkol v chápaní, čo predstavuje psychickú ujmu.
Tento rozdiel existuje sčasti preto, lebo hranica toho, čo sa označuje za zneužívanie, traumatizovanie, poškodzovanie alebo zanedbávanie, sa za posledné tri desaťročia posunula aj rozšírila. Dospelé deti sa pozerajú na detstvo a rodičovstvo oveľa analytickejšie a kritickejšie ako generácie pred nimi.
Nespočetné internetové zdroje ponúkajú informácie alebo dezinformácie o tom, kto je toxický, narcistický, hraničný a prečo by bolo lepšie dať tejto osobe košom. Podporujú u dospelých detí hodnotenie rodiča a minulosti.
Mladšie generácie tiež častejšie navštevujú terapie než ich rodičia, čo posilňuje dôveru a autoritu svojich názorov.

Deti častejšie ukončia vzťah
Hoci odcudzenie niekedy iniciujú rodičia, štúdie ukazujú, že častejšie sú to ich potomkovia. Pre rodičov to nemá žiadnu výhodu: iba hanbu, stratu, ľútosť a strach.
Z pohľadu dospelého dieťaťa však ponúka príležitosť preukázať väčšiu autoritu a samostatnosť vo vzťahu s rodičom, stanoviť hranice pre zraňujúce správanie, vyjadriť svoju individualitu, ako je rodová identita alebo sexualita, alebo presadiť pevnejšie hranice.
Rozhovory s takýmito rozdielnymi postojmi môžu dopadnúť zle.
Často vidím rodičov, ktorí sa snažia orientovať v tom, čo vnímajú ako zásadnú zmenu v dnešných oslabených očakávaniach od rodinných povinností. Súčasné dospelé deti majú oveľa väčšiu moc určovať podmienky vzťahov ako tie z predchádzajúcich generácií, keď boli smerodajné heslá: „Cti svojho otca a matku“ a „Rešpektuj starších“. Pri tomto pomerne novom usporiadaní dospelé dieťa nič nenúti udržiavať vzťah s rodičom okrem jeho túžby byť v kontakte.
To znamená, že rodičia musia byť empatickejší a aktívnejší, ak chcú blízky vzťah so svojimi dospelými deťmi.
Urobte krok vpred
Ako praktizujúci psychológ, ktorý sa zaoberá aj odcudzením, som zistil, že jedným z najdôležitejších predpokladov pre zmierenie je schopnosť rodiča udobriť si svoje dospelé dieťa. Rodičia sú týmto odporúčaním často zmätení, pretože sa domnievajú, že je to to isté ako úplné schválenie postoja dieťaťa.
Hoci sa to niekedy vyžaduje, častejšie by sa to malo považovať za východiskový bod; úprimné uznanie, že vo vzťahu je niečo hlboko narušené, čo treba riešiť.
Niektorí odcudzení rodičia nemajú prístup k svojmu dieťaťu ani cez mobil alebo sociálne siete. Mnohí sú bezradní a ustarostení, pretože už nevedia, kde ich deti alebo vnúčatá žijú - sú odrezaní, možno navždy, od rodinných rituálov, ktoré dávali ich životu zmysel.
Ak však majú možnosť kontaktovať svojich potomkov, povzbudzujem ich, aby napísali list, v ktorom uvedú: „Viem, že by si neprerušil kontakt, keby si nemal pocit, že je to pre teba najzdravšie.“ Hovorím to preto, lebo z pohľadu dospelého dieťaťa to je pravda, aj keď to tak rodič nevidí. A tiež preto, lebo to vyjadruje jeho želanie pochopiť a preklenúť vzdialenosť.
Podobne ako niektorým rodičom, ani mojej klientke sa toto odporúčanie nepáčilo: „Nebudem prosiť o odpustenie, keď som nič zlé neurobila. Zabíjala by som za detstvo, aké mala ona, a teraz sa mám ospravedlniť, aby som ju získala späť? Vôbec netuším, o čom to hovorí,“ povedala mi.

Pýtajte sa
Ak neviete, mali by ste sa pýtať.
Povedzte: „Je zrejmé, že mám ako rodič slepé miesta a neuvedomoval som si, že moje správanie vnímaš ako zneužívajúce (alebo manipulatívne, prekračujúce hranice, narcistické), ale som rád, že mi to hovoríš.“
Spýtajte sa, či ho k tomuto záveru viedli aj iné spomienky alebo zážitky. Nerobte to preto, aby ste sa obhajovali alebo vysvetľovali, ale aby ste prejavili empatiu a lepšie porozumeli dieťaťu.
Chápem však neochotu klientky. Väčšina ľudí predpokladá, že potomok by neprerušil kontakt, ak by rodič neurobil niečo hrozné. No nie je to tak vždy. Niekedy je príčina skôr na strane dieťaťa, napríklad, ak trpí závislosťami alebo duševnými chorobami; alebo ho po rozvode jeden z rodičov odcudzil druhému; alebo jeho partner od neho žiada, aby si vybralo medzi ním a rodičom; alebo je pod vplyvom nekvalifikovaného terapeuta či influencera zo sociálnych sietí, ktorý predpokladá, že za všetkým nešťastím dospelých stojí traumatizujúci rodič.
Žiaľ, existuje mnoho ciest k odcudzeniu a v dnešnej kmeňovej a rozpoltenej kultúre netreba veľa.
Aj v tomto prípade je pri zmierení stále potrebná súčinnosť rodiča. Nemusíte súhlasiť so svojím dieťaťom, aby ste vzťah napravili. Ide o pokoru, nie o poníženie. Hoci nepredpokladám, že pohľad dieťaťa na rodiča je vždy spoľahlivý, rovnako to vnímam aj opačne. Všetci máme svoje slepé miesta.
Nie každé dieťa odpovie alebo dobre zareaguje na list. Našťastie dcéra mojej klientky jej poďakovala za otvorenosť a súhlasila s tým, že s ňou bude chodiť na terapiu, aby na vzťahu pracovali.
Klientka sa však obáva, že by sa situácia mohla zopakovať. Možno to tak bude. Najviac, čo môže ona alebo ktorýkoľvek rodič urobiť, je využiť odcudzenie alebo zmierenie ako príležitosť lepšie pochopiť svoje dieťa a spôsoby, ktoré k tomu viedli.

Kultúrna antropologička Mary Catherine Batesonová napísala, že manželstvo si vyžaduje nepretržitý rytmus prispôsobovania sa medzi dvomi vyvíjajúcimi sa jedincami. To isté možno povedať o vzťahoch medzi rodičmi a ich potomkami.
Deti sa môžu v priebehu života dramaticky meniť, ale rovnako sa môže meniť aj rodič. Nevyhnutne sa vyskytnú aspekty, ktoré ten druhý považuje za problematické alebo náročné.
V rodine je našou úlohou zabezpečiť, aby láska a podpora zostali hlavnými princípmi; nájsť spôsoby komunikácie, ktoré podporujú blízkosť a znižujú ublíženie; a dúfať v trpezlivosť - ich aj našu - pri prechádzaní týmito novými a neprebádanými územiami vzťahov medzi rodičmi a dospelými deťmi.
Joshua Coleman je klinický psychológ v oblasti Bay Area a vedúci pracovník Rady pre súčasné rodiny.