Prípady násilia na školách nútia zodpovedných hľadať spôsoby, ako urobiť školy bezpečným miestom. Odborníci pripomínajú, že okrem zavádzania kamerových systémov či policajtov na školách, je potrebné myslieť na psychiku detí a zamestnancov.
"Školy pochopili, že majú spolupracovať a svoje činnosti dopĺňať, nie navzájom súperiť," hovorí riaditeľka bratislavského centra poradenstva a prevencie JANA LEDNICKÁ v rozhovore pre SME.
Problémom je, že v školách chýbajú odborní pracovníci. "Učitelia veľakrát nevedia, čo majú robiť. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale niektorí zľahčujú, keď za nimi príde mladý človek s tým, že má depresiu," spomína príklady z praxe.
Aj preto odborníci združení v platforme Načúvajme si odovzdali ministrovi školstva Tomášovi Druckerovi (Hlas-SD) návrhy na zlepšenie duševného zdravia. Lednická hovorí, že nechcú zo systémom zápasiť, len upozorniť na ťažkosti, ktoré denne riešia.
V rozhovore sa dočítate:
- Ako sa zlepšili školy v otázke bezpečnosti.
- Aký je rozdiel v práci medzi prácou na základnej a strednej škole.
- Čo robia, keď vedenie školy odmieta spolupracovať.
- Ako prebieha krízová intervencia v školách.
- Či pomáha legislatíva zlepšiť bezpečné prostredie v školách.
- Čo by mohlo zlepšiť bezpečnosť v školách.
- O čo žiadajú odborní zamestnanci v poradenských zariadeniach ministra školstva.
- Prečo sú dôležité supervízie.
- Prečo je problém udržať odborníkov v poradenských centrách.
Keď ste chodili do základnej školy, cítili ste sa v nej spokojne a bezpečne?
Vo veľkej miere áno. Dôvodom boli triedne učiteľky na prvom aj druhom stupni, ktoré mali skutočný záujem o žiakov. Teraz vidím, že sme mali mnoho viac interaktívnych hodín, počas ktorých sme sa rozprávali alebo sme išli spolu von.
Ak by ste sa pozreli na vašu školu dnes, čo jej chýbalo?
S odstupom času a po pracovných skúsenostiach by som povedala, že som necítila podporu. Pedagógovia mali záujem o mňa ako žiačku, no otvorene neoslovili veci, ktoré som doma riešila. Myslím si, že o ťažkostiach vedeli, no nikto mi vtedy nepomohol. Možno nevedeli, ako reagovať alebo sa báli o tom so mnou porozprávať.
Školy šikanovanie priznávajú, podľa inšpekcie ju neriešia dostatočne Čítajte Určite by pomohli školské podporné tímy a viac času pre pedagógov, aby sa mohli intenzívnejšie venovať žiakom, nielen s nimi prehodiť pár slov počas prestávky.
Pedagógovia potrebujú väčšiu podporu od vedenia na budovanie bezpečného prostredia v triedach. Nemajú robiť terapie, kľúčové je, keď ako mnohí z nich prejavia záujem, prípadne aj žiaka niekam nasmerujú.
Sú školy vo vašej pôsobnosti príkladmi dobrej praxe?
Pred tromi rokmi sme na školách ešte nemali podporné tímy. Podarilo sa nám však motivovať všetkých 17 základných škôl, ktoré máme v starostlivosti, aby ich zaviedli. Veľmi si to vážim, pretože mnohí riaditelia majú snahu inšpirovať sa, byť podporou svojim odborným zamestnancom, nedokážu ich však systematicky metodicky podporovať. My im s tým vieme pomôcť.
Medzi našimi riaditeľmi existuje spojenectvo. Školy pochopili, že majú spolupracovať a svoje činnosti dopĺňať, nie navzájom súperiť. Vytvárajú podmienky pre každého. Snažíme sa obracať pozornosť riaditeľov na to, že nielen deti sa majú cítiť bezpečne, ale aj zamestnanci.
Ako to vyzerá na stredných školách, ktoré patria pod centrum?
Je to úplne iné. Zo šestnástich stredných škôl má podporný tím len štvrtina. Z nášho pohľadu je to omnoho alarmujúcejšie, pretože ide o citlivé obdobie v dospievaní.
Kým na základnej škole v témach duševného zdravia vo významnej miere môžu byť nápomocní rodičia, na strednej to je komplikovanejšie – objavujú sa tu depresie, úzkosti a sebapoškodzovania. Pedagóg, ktorý si dokáže budovať vzťahy s mladými ľuďmi, je v celom procese často kľúčový. Aj on na to potrebuje mať kapacitu a podporu.
Rozhodne týmto školám chýbajú odborní zamestnanci, ktorí podporujú pedagógov, aby vedeli pomáhať mladým ľuďom, nasmerovať ich a dať im nádej a pozornosť.
Učitelia veľakrát nevedia, čo majú robiť. Nechcem sa nikoho dotknúť, ale niektorí zľahčujú, keď za nimi príde mladý človek s tým, že má depresiu. Možno to robia preto, že aj ich pocity systém bagatelizuje a znižuje. Iní riešia tak veľa závažných vecí, že nemajú kapacitu venovať sa aj mladým ľuďom alebo nedokážu sa naladiť na to, čo žiaci prežívajú a čo potrebujú.
S akými prekvapivým príkladom dobrej praxe ste sa stretli?
Páčilo sa mi, ako na jednej škole riaditeľka s triednou učiteľkou využili kamerový systém pri konflikte dvoch žiakov. Dvojicu si zavolali a porozprávali sa s nimi o záberoch. V nich hľadali momenty, keď mohli žiaci urobiť veci inak a bitke predísť. Obe mali naozajstný záujem pátrať po tom, čo sa medzi deťmi udialo a nie, ktorý z nich za to môže.
Psychologička: Tínedžerom nepomáha pripomínanie, že zlyhávajú. Treba im pomôcť nájsť riešenia Čítajte Kamerový systém nemá škole slúžiť pri konflikte ako dôkaz pre usvedčenie vinníka. Samozrejme je potrebné vyvodiť aj dôsledky, ale rovnako dôležité je vytvoriť priestor na to, aby žiaci medzi sebou vysvetlili konflikt a mali snahu hľadať riešenia a obnovovať narušené vzťahy.
Kľúčové je, aby dospelí vedeli počúvať mladých ľudí, a to sa na niektorých školách deje. Pedagógovia nás už s väčšou ľahkosťou púšťajú na svoje hodiny a prestávajú mať obavy, že nestihnú odučiť, čo majú. Vedia, že práca s triedou je potrebná, aby sa mohla sústrediť na učivo a napredovať. Aj vedenie škôl sa o tom výrazne viac rozpráva s pedagógmi.
Spomeniete si ešte na nejaké ďalšie pozitívne príklady?
Na viacerých školách máme zavedené ranné kruhy, čo bolo nesmierne ťažké. Prešli sme však od príkazov z direktívnej pozície k väčšej voľnosti a ukážkam rôznych prístupov.
Riaditelia sa rozprávajú so svojimi učiteľmi o spôsoboch, ako to nastaviť v ich triede. Niektorí učitelia neinklinujú k interaktívnym aktivitám, a je to úplne v poriadku.
Dôležité je, že tam pre deti budú a prejavia záujem o to, čo im hovoria. Môžu im uvariť čaj a opýtať sa, čo riešia, či nenásilne prejaviť záujem žiakom, ktorí sa nezapájajú alebo sú viac ticho.
Chodíte do škôl aj v rámci krízového tímu. S čím sa v nich stretávate?
Krízové intervencie sa robia v čase mimoriadnych udalostí, pri ktorých jedna alebo viacero tried zažíva stres a žiaci a zamestnanci školy sa nemajú dobre. Vtedy sa najviac ukáže, ako funguje kolektív. Čím viac je v nich naštartovaná ľudskosť, vzťahy, spojenectvo, tým jednoduchšie sa s nimi pracuje pri takýchto krízach.
Ak na to nie sú zvyknutí ani žiaci, ani pedagógovia, je to veľmi náročné. Bezpečné prostredie sa však dá vybudovať aj u nich, napriek mimoriadnej udalosti, ktorá ich napokon môže viac stmeliť.
Ktoré školy ste spolu s krízovým tímom navštívili?
Nerada by som menovala konkrétne školy, lebo je to z nášho pohľadu nekorektné. Pracujeme na všetkých školách, ktoré sú v rámci bratislavského kraja zasiahnuté mimoriadnou udalosťou. Aj v iných častiach Slovenska sú vyškolení odborníci zo štátnych poradenských zariadení, ktorí na školách pomáhajú zapracúvať náročné udalosti.
Čomu sa venujete v takýchto školách?
Najskôr prichádzame za vedením, ktorému vysvetlíme, akým spôsobom budeme fungovať na škole, v triedach.
Psychologička: Pozornosť by sme mali venovať aj deťom, ktoré sú zdanlivo tiché a poslušné Čítajte Následne pracujeme s učiteľmi, ktorí nám pomáhajú cez „kruhy zraniteľnosti a podpory“ nastaviť skupiny zo žiakov a pedagógov podľa vzťahov, aké mali k udalosti či človeku, ktorého sa to týka.
Niekedy sa ľudia obávajú, že sa zbytočne pitveme v emóciách, ale nie je to tak. My ich pomenujeme a stabilizujeme, čo pomáha predchádzať rozvoju iných psychických ťažkostí. Pomenujeme s nimi pocity, ktoré cítia a uistíme ich, že je normálne cítiť sa v danej situácii vystrašene, smutne, mať zmätok či pocit prázdna. Spoločne zisťujeme, čo im pomáha, keď sa cítia ťažko a čo by teraz potrebovali. Tieto posolstvá odovzdáme späť dospelým - pedagógom aj rodičom.
Počas krízových intervencií hľadáme tiež rizikových žiakov, ktorí sa necítia v poriadku a nemajú sa o koho oprieť. Podporu sa im snažíme ponúknuť cez rodičov, pretože to je najprirodzenejšie. A cez kruhy podpory sa im snažíme nájsť spriaznené osoby v škole. Našou snahou je ľudí prepájať, vytvárať spojenectvá a hľadať bezpečie v prítomnosti.
Čo vám robí najväčšie ťažkosti?
Jednou z komplikácii je, keď vedenie odmieta krízovú intervenciu, pretože nechce, aby sa udalosť spätne rozoberala. Hoci v našich školách sa to nestalo, viem o prípadoch, kde sa to udialo.
Je dôležité, aby deti a pedagógovia spracovali udalosť v skupine, inak je vysoký predpoklad, že sa u niektorých môže vyvinúť posttraumatická stresová porucha. Preto naše školy intenzívne edukujeme o význame tejto problematiky.
Ďalšou ťažkosťou je prechod zo „zraniteľnejšieho obdobia“ späť do predchádzajúcej rutiny. Vedieme školy k tomu, aby sa po udalosti čo najskôr vrátili k bežnému režimu, hoci žiakom umožňujeme postupný návrat k učivu, odporúčame učiteľom neskúšať. S deťmi môžu opakovať učivo, vysvetľovať látku či vypracovávať pracovné listy. Rituály pomáhajú normalizovať svet.
Školy zvyčajne vydržia v tomto citlivom období asi dva týždne, ale potom sa snažia všetko rýchlo dobehnúť. A to nie je v poriadku. Učitelia sú pod tlakom osnov, no pripomíname im, že je dôležitejšie stmeľovať kolektív a zapracovať udalosť do života.
Ako dlho by malo trvať zraniteľné obdobie?
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
