Ondrejková z Jamy Levovej: Pre úspech v podnikaní je kľúčové, aby sa človek dokázal neustále učiť a prekonávať prekážky

Nevyrastala v žiadnom blahobyte. Naopak, pre nedostatok financií sa musela vzdať svojho prvého sna. Napriek tomu, že nemala žiadne biznis zázemie, už v dvadsiatich šiestich rokoch sa stala jednou z najúspešnejších slovenských podnikateliek. A je ňou dodnes. Zoznámte sa! TATIANA ONDREJKOVÁ.

Váš príbeh mi pripadá trocha ako z filmu. Dievča z malej slovenskej dediny sa stane megaúspešnou podnikateľkou. Vysnívali ste si takýto scenár už ako dieťa?

Vôbec nie. Ja som ako malé dievčatko snívala o tom, že raz budem tanečnica, modelka, herečka, letuška… Myslím, že takéto sny má väčšina malých dievčat. Na modelku som nemala postavu a herečku a letušku som nakoniec odložila. Chvíľu to vyzeralo, že budem tanečnica, ale aj to sa rýchlo rozplynulo, keďže som na tancovanie nemala peniaze... Ešte som snívala o tom, že budem gymnastka, potom, že budem tenistka. Ale nikdy som ani len nepomyslela na to, že raz bude zo mňa podnikateľka.

Vraj však bolo vaším detským snom letieť lietadlom v prvej triede.

Neviem, či to bol úplne detský sen, skôr som snívala o tom, že raz v živote vôbec niekde poletím lietadlom, kamkoľvek, a pokojne aj v ekonomickej triede. Celkovo cestovanie bolo pre mňa finančne úplne nedostupné a na druhej strane nenormálne lákavé. Cestovanie všeobecne, aj autobusom alebo vlakom k moru...

Ja som prvýkrát v živote videla more, keď som mala skoro 19 rokov, keď ma zobral priateľ autom. V lietadle som sedela prvýkrát v živote, keď som mala skoro 20 rokov a bol to let vrtuľovým malým ATR z Bratislavy do Prahy. To už bol môj splnený sen. Sedela som vedľa pána, ktorý v lietadle sedel asi každý týždeň a bežne lietal v business class. Ale o tom som vtedy vôbec nesnívala...

Viedli vás rodičia alebo niekto z vášho okolia k biznisu?

Nie. Nikto. Moja mamina bola učiteľka na druhom stupni základnej školy. Učila slovenský jazyk a dejepis. Ocino bol veterinár. Nikto z mojich starých rodičov nikdy nepodnikal. Ja som ako dieťa v podstate vyrastala ešte počas komunizmu, keď sa podnikať nedalo.

Do Bratislavy ste prišli ešte počas strednej školy za tancom, ktorému ste sa teda chceli venovať profesionálne. Čo sa zvrtlo?

Spoločenské tance sú preukrutne finančne náročný šport. Najmä ak sa dostanete do tej najvyššej kategórie a tam chcete mať úspechy. Napríklad šaty na štandardné tance stoja vyše 1000 eur, jedny topánky na tréningy okolo 150 eur, také zoderiete aj dvoje mesačne, a to potrebujete aj jedny alebo dvoje súťažné.

Ak ste v tej najvyššej kategórii, šaty máte tak na tri-štyri súťaže. Na veľké súťaže sa väčšinou dávajú šiť špeciálne šaty, ktoré sú prispôsobené konkrétnej sále, konkrétnym svetlám...

Tréningy s dobrým trénerom už vtedy stáli tak 60 - 70 eur za hodinu. Plus cestovanie na súťaže, súťaže samotné, tanečné sústredenia... Jednoducho som to nemala z čoho financovať, takže som sa toho musela veľmi skoro vzdať.

Zmaturovali ste na gymnáziu, no z finančných dôvodov ste nenastúpili ani na vysokú školu. Nebolo vám to ľúto?

Nie, ja som toto naozaj nikdy neľutovala. Nemala som pocit, že som o niečo prišla. Vždy som mala nejaké túžby a šla podľa nich. Pre mňa jednoducho žiadna šablóna nič neznamenala. Jedna kamarátka zo základnej školy ma už vtedy volala Porucha (smiech), tak asi som bola nejaká porucha v systéme v tých časoch.

(zdroj: Petra Bošanská)

Čo ste teda robili po strednej škole?

Ja som sa v podstate hneď po maturite asi do týždňa zamestnala. Začínala som v spoločnosti, ktorá bola predchodcom SONY v Trnave. Nastúpila som tam ako asistentka riaditeľa s mesačným platom ani nie 100 eur, v tom čase 900 korún v hrubom. Bývala som na ubytovni, ktorá mi zjedla takmer celý plat a bola som rada, že mám na jedlo.

Vyskúšala som si tiež, ako funguje práca pri páse, kde na toaletu môžete ísť len v presne určenom čase. Asi po troch mesiacoch som pochopila, že toto ma naozaj nebaví a našla som si prácu v agentúre, ktorá sprostredkúvala au pair pobyty. Bola som v podstate prvý zamestnanec majiteľa. Takže sa na mne učil, ako manažovať ľudí. Nedopadlo to veľmi dobre a po roku som odtiaľ odišla.

Náhodou som sa potom ocitla v cestovnej kancelárii. Tam ma najprv plánoval šéf a majiteľ v jednej osobe zamestnať na tak päť-šesť hodín týždenne ako brigádničku. Ale keď som odchádzala z pohovoru a videla som tam kamarátku sedieť samu, ako obsluhuje klientov a mala tam veľký rad, prisadla som si k nej a pomohla som. S vecami, ktoré sme bežne robili aj v au pair agentúre.

Šéf to videl a večer mi zavolal, že mám na ďalší deň nastúpiť. Takže som tam na ďalší deň napochodovala, za deň som sa sama naučila, ako rezervovať letenky z manuálu a na ďalší deň som ich už aj rezervovala a predávala. Nepamätám si presne, za aký dlhý čas od môjho nástupu sa to udialo, ale trvalo len krátko, kým zo mňa šéf spravil v mojich 19 rokoch vedúcu predajne.

Tak ste mali šťastie, ale najmä ste ukázali šikovnosť.

Áno, akurát môj šéf nebol prototyp ideálneho šéfa (smiech). O rok a pol som z tejto cestovnej kancelárie odchádzala, trochu aj nahnevaná na to, ako si nikdy nepriznal chybu, ako spucoval ľudí, a keď nemal pravdu, nikdy sa neprišiel ospravedlniť, že to prehnal… Tak som si jedného dňa povedala, že ak vie viesť on svoj biznis s takýmto prístupom k ľuďom, tak to jednoducho dám aj ja a budem sa k svojim zamestnancom správať oveľa lepšie. Z jedného dňa na druhý som sa stala podnikateľkou. Bez rozmýšľania.

Tento rozhovor nájdete aj v júnovom čísle mesačníka SME ženy, ktoré je v predaji do 30.6.

Založili ste si vlastnú cestovnú kanceláriu. Ako potom vznikol nápad založiť internetový predaj leteniek?

Ja som pri práci v tej cestovnej kancelárii pochopila, že ma to neuveriteľne baví. Spájalo to dve moje vášne - počítače a prácu s nimi a cestovanie - na ktoré som nemala peniaze, tak aspoň virtuálne, prstom na mape som cestovala s klientami. Internetový predaj bol len jednoduchým a logickým riešením finančnej krízy, do ktorej sa moja kamenná cestovka pri meniacich sa podmienkach dodávateľov a vôbec celého trhu postupne dostávala.

Pelikan.sk ste zakladali v čase, keď už síce internet fungoval alebo portál bol prvým online na predaj leteniek. Sociálne siete boli ešte v plienkach. Nebolo ťažké dostať sa do povedomia Slovákov? Ako ste zháňali zákazníkov?

Nie, nebolo to ťažké. Jednak som za tie štyri roky podnikania už mala nejakú bázu klientov, ktorí vedeli o mojej cestovke - tých som prosto z jedného dňa na druhý presmerovala na Pelikán a oni to potom šírili ďalej. Ale môj spoločník sa internetu venoval a v tom čase mal k dispozícii na internete na Slovensku veľmi veľa priestoru. Tento jeho priestor sme využili a oblepili sme ním celý slovenský internet. Takže ten začiatok pre nás nebol až taký náročný, keďže sme už obaja nejakých užívateľov v databáze mali a vedeli sme ich hneď osloviť.

Aké výzvy ste museli v podnikaní prekonať?

Ja som zažila ťažké začiatky, keď som začínala podnikať sama. V Pelikáne sme veľa vecí, s ktorými som bojovala na začiatku môjho osobného podnikania, riešiť už nemuseli. Napríklad ma už poznali v bankách a dôverovali mi, takže som si vedela zohnať financovanie, pre médiá sme boli veľmi zaujímavý prípad, takže o nás veľa písali - zadarmo a písali najmä o mne.