Riaditeľka materskej školy napísala knihu: Chcela som ukázať nezidealizovaný svet učiteľky

Keď Michaela Vargová ostala v materskej škole prvýkrát s deťmi sama počas trojtýždňového zástupu v roku 1997, bol to pre ňu šok. Nevedela si predstaviť, že by pri tejto práci zostala.

V roku 2000 sa situácia zmenila. Vyskúšala si aj iné zamestnania a mala pocit, že po materskej dovolenke je viac pripravená zvládať väčšiu záťaž a zodpovednosť, ktorú si práca v škôlke vyžaduje. A ostalo to tak doteraz.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Špeciálna pedagogička: Rodičia deťom priveľmi pomáhajú, preto zvládajú činnosti s oneskorením Čítajte 

Napísala aj knihu Denník učiteľky, v ktorej sa snaží priblížiť nielen humorné situácie, ale aj tú náročnú časť práce.

„Celých šesť hodín, päť dní v týždni a jedenásť mesiacov v roku ste bez prestávky učiteľkou. Deti sú neustále okolo vás a stále sa deje niečo, na čo musíte reagovať. Robiť túto prácu niektorým ľuďom nestojí za niekoľko sto eur, aj keď vie priniesť aj množstvo pekných chvíľ a veľké zadosťučinenie,“ hovorí v rozhovore MICHAELA VARGOVÁ, riaditeľka materskej školy v Banskej Bystrici.

Aké bolo predškolské vzdelávanie v roku 1997 a aké je teraz?

V každej materskej škole je to iné a aj z nadhľadu je ťažké povedať, či sa toho zmenilo málo alebo veľa. Školstvo je jedna z najkonzervatívnejších oblastí a veci sa v ňom menia pomaly.

Okrem terminológie sa však predsa niečo zmenilo. V čase, keď som nastúpila, sme mali presnejší rozpis denných činností. Bolo určené, ktorá ako dlho trvá a kedy ju máme robiť.

A zmenilo sa aj nazeranie na vzdelávací obsah. Inšpektorka alebo riaditeľka kedysi na hospitácii pozerali na to, koľkokrát ste zaradili rozvíjanie matematických predstáv či výtvarnú výchovu a či ste učili na minúty určenom rozsahu.

Dnes sa pri organizácii výchovno-vzdelávacej činnosti pohľad obracia na dieťa a vy ako učiteľka máte plne v rukách, čo, koľko a kedy budete učiť.

Časovo pevne dané sú činnosti zabezpečujúce životosprávu, teda podávanie jedla a spánok. A kontrola sleduje, či boli deti počas učenia zaujaté, či sa učili cez hry, či neboli preťažené alebo naopak či to bolo pre nich príliš jednoduché. Toto je teraz do predprimárneho vzdelávania zavedené aj systematicky.

Nemáme hodinový systém výučby ani pevne dané učebné plány, a preto máme slobodu rozvíjať deti na takej úrovni a v rámci takých možnosti, aké majú. Myslím si, že v tomto sú materské školy v porovnaní so školami na vyššom stupni pokrokové.

Používame formatívne hodnotenie, pri ktorom dieťa porovnávame s ním samým a takto sledujeme jeho pokrok.

Toto všetko však závisí od personálu, a teda aj od kvalifikovanosti učiteľov. Ak sa učiteľka posúva spolu s rozvojom predprimárneho vzdelávania, didaktiky a metodík, tak to v materských školách vyzerá úplne inak.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Logopedička: Z pohľadu odborníka šušlanie a račkovanie nikdy nie je rozkošné Čítajte 

Nie je to dnes pre učiteľky náročnejšie v tom, že si musia materiály vyhľadávať a tvoriť samy?

Je samozrejmé, že keď máte zhora „kuchársku knihu: Ako pripraviť predškoláka“, tak je to pre učiteľky jednoduchšie. Lenže to nie je dobré pre deti.

Práve preto sa zmenili požiadavky na učiteľky. Musia byť profesionálkami, vedieť určiť, čo je za správaním dieťaťa, a dokázať veľmi rýchlo odhadnúť situáciu a samostatne reagovať.

Toto vám nedá iba láska k deťom, ale treba aj vzdelanie a skúsenosti, prípadne pomôže dobrá supervízorka, ktorá vie upozorniť na chyby či upriamiť pozornosť na dôležité veci.

Kde môže učiteľka získať či zlepšiť si vzdelanie?

Na Slovensku sa dá vzdelanie získať na pedagogických a sociálnych akadémiách a stredných odborných školách so študijnými programami učiteľstvo pre materské školy. Ďalšou možnosťou je dvojročné pomaturitné štúdium a potom sú tu pedagogické fakulty, kde môže učiteľka v materskej škole získať vzdelanie prvého, druhého aj tretieho stupňa. Každá má inak vystavaný študijný program a kvalita závisí aj od vyučujúcich.

Aj pre materské školy je tu vzdelávanie v profesijnom rozvoji, čo je inovačné, funkčné a špecializačné vzdelávanie. Záujemca má na výber zo širokého spektra poskytovateľov. Možnosti sa ponúkajú aj v neformálnom vzdelávaní aj v literatúre.

Problém však je, že napriek každoročnému veľkému počtu absolventov spomínaných škôl v materských školách chýbajú učiteľky a cítime to aj u nás v Banskej Bystrici. Toto môže viesť k poklesu kvality predškolského vzdelávania na Slovensku.

Uvediem ako príklad najhoršiu možnú situáciu. Niekto si môže povedať, že ak chýbajú učiteľky, tak ho zoberú aj bez potrebnej kvalifikácie, ktorú si podľa zákona stačí doplniť do štyroch rokov. Nastúpi do materskej školy z povolania, ktoré s prácou s deťmi vôbec nesúviselo, bez vzdelania v danej oblasti a iba s tým, že chce robiť s deťmi.

Predstavy, ako to funguje v materskej škole, sú zväčša založené na spomienkach z detstva či materskej skúsenosti. A to je dosť skreslené.

Mnohé nekvalifikované učiteľky siahajú po nadstavbovom štúdiu ako po najrýchlejšom riešení. Nadstavba sa však materskej škole venuje len jeden rok z dvoch. Keďže ide o spojený študijný program, druhá časť je venovaná školským klubom.

Ak nemá šťastie na kolegyne či riaditeľku, ktoré by ju kvalitne viedli, ostáva vzdelanie úplne na jej chcení, prípadne finančných či časových možnostiach. Pre materské školy totiž nie je povinné ďalšie kvalifikačné vzdelávanie.

Nevyžaduje to žiaden zákon?

Michaela Vargová je aj autorkou knihy Denník učiteľky. (zdroj: Archív M. V. - Zoran Varga)

V súčasnosti je síce zákonom stanovené, že od roku 2029 musia mať učiteľky predškolákov vzdelanie na úrovni Bc., no učiteľke, ktorá neučí predškolákov a má strednú školu, teda aj nadstavbu, postačí raz za sedem rokov absolvovať 50 až 100 hodín inovačného vzdelávania v oblasti pedagogiky predprimárneho vzdelávania.

Takéto riešenie nízkej kvalifikovanosti učiteľov nemá obdobu asi nikde na svete. Nikde sa nedá päťdesiatimi hodinami účasti na školení nahradiť vysoká škola.

Právom a povinnosťou učiteľky je síce profesijný rozvoj, ale keď nechce ísť na inovačné či špecializačné vzdelávanie, nemáte žiadne mechanizmy, ako ju k vzdelávaniu prinútiť.

Faktom, že z krajín OECD máme jedny z najnižších požiadaviek na kvalifikačné predpoklady na učiteľku. Vzniká tak hrozba, že pre nedostatok ľudí, budú prácu robiť také osoby, ktoré síce majú rady deti, ale ich výkon nebude dosahovať požadovanú kvalitu.

Sme v patovej situácii. Na jednej strane má ministerstvo školstva dobre našliapnuté k tomu, že chce zvyšovať požiadavky a kvalitu, ale chýbajú nám ľudia. Neviem ako sa podarí zaplniť túto trhlinu. Záujem o toto povolanie prudko klesá.

Prečo?

Teraz sa to spätne nebojím priznať, ale keď som vstúpila do tohto povolania, tak som bola vydesená z tej obrovskej zodpovednosti a interakčnej záťaže.

Celých šesť hodín päť dní v týždni a jedenásť mesiacov ste bez prestávky učiteľkou. Deti sú neustále okolo vás a stále sa deje niečo, na čo musíte reagovať. Riešite denne tisíce drobných aj väčších problémov s deťmi, rodičmi, kolegyňami či zriaďovateľom, a to všetko vo vysokej dynamike.

Robiť túto prácu niektorým ľuďom nestojí za niekoľko sto eur, aj keď vie priniesť aj množstvo pekných chvíľ a veľké zadosťučinenie.

Zároveň je povolanie učiteľky v materskej škole v slovenskej spoločnosti vnímané rozporuplne. Ľudia vás síce vedia osobne oceniť a vážiť si, čo robíte, no v spoločnosti máme nízky status. Ak by to bolo celospoločensky brané ako atraktívne povolanie, prišli by aj ľudia, ktorí sa chcú prezentovať úspechmi v práci.

Byť učiteľkou v materskej škole sa neberie v našej spoločnosti ako kariéra, je to vnímané, ako keby si človek zvolil ostať celý život dobrovoľne na materskej. V očiach ľudí to nemá veľkú profesijnú hodnotu.

Treba však povedať, že podobne, ako to je s kapacitami v materských školách, ani s nedostatkom kvalifikovaných záujemcov o túto prácu nie je problém všade.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Experti skúmali Montessori vzdelávanie: Deťom sa darí v spoločnosti, no nie sú tvorivejšie Čítajte 

Čo by pomohlo zvýšiť záujem? Vyššie platy?

Nemám na to čarovný recept, ale rozprávali sme sa o tom s kolegyňami, že my nie sme také „náročné“ a postačilo by, ak by k tejto práci patrili nejaké benefity. Napríklad preplácanie cestovného alebo príspevok na bývanie, podpora voľnočasových aktivít, teda veci, ktoré pomôžu nielen začínajúcim učiteľkám, ale aj tým, ktoré v tom systéme už sú.

Veľmi by pomohlo, aj keby učiteľka nebola v triede sama, ale mala stále pomocnú vychovávateľku. Mohla by pohodovejšie učiť a nebola by taká preťažená.

K tomu, aby ľudia ostali v tomto povolaní, by možno pomohla väčšia starostlivosť o psychickú pohodu a prevencia syndrómu vyhorenia.

Áno, zo zákona vyplýva, že zamestnávateľ musí vyčleniť dni na psychologickú starostlivosť, ale reálne sa to nedeje. Určite si to niektoré povolania zaslúžia viac a my sa aj snažíme tú enormnú záťaž zvládať a vydržať, len sa to potom odráža na tom, že nie každý chce ísť do materskej školy alebo v nej vydrží.

Ukážka z knihy Denník učiteľky. (zdroj: Michaela Vargová)

Ako vyzerá pracovný deň učiteľky?

Pracovný deň sa začína niekedy už v noci. (smeje sa) Samozrejme, hovorím to ako vtip, ale veľakrát sa mi stalo, že sa mi o práci aj snívalo.

Pred zmenou alebo po zmene však často ešte píšete rodičom a telefonujete s nimi alebo vybavujete iné pracovné veci. Toto zamestnanie nie je stereotypné, ak si ho niekto také neurobí.

Bežný pracovný deň sa začína podľa toho, či máte rannú zmenu, alebo poobednú . Ráno otvárate materskú školu, aby ste o pol siedmej privítali prvé rozospaté deti, alebo sa pri popoludňajšej zmene k triede pripojíte, keď sa chystajú poobede na pobyt vonku.

Je ráno náročnejšie?