Na ballroome scitlivujeme spoločnosť. Diváci vidia, že démonizovanie kvír ľudí je klamlivé, hovorí tanečníčka Prikkelová

Ballroom na Slovensku nie je určený len pre kvír ľudí, navštevujú ho ľudia bez rozdielu orientácie. „My to nikomu nezakazujeme, práve naopak. Každý však musí vedieť, že ide do kvír prostredia, ktoré tu je pre nich a o nich. Aj keď prídete k susedovi na návštevu, správate sa slušne a s rešpektom,“ hovorí tanečníčka a organizátorka ballroomu na Slovensku MONIKA PRIKKELOVÁ.

Stále prichádza viac a viac ľudí. „Aj sexuálna orientácia je spektrum. Preto ľudia môžu na bále objaviť seba, to, aký je svet iný. Som zástankyňou toho, že scitlivujeme spoločnosť. Veľmi ma teší, keď sa jeden rok príde niekto pozrieť a nabudúce zoberie so sebou kolegov a kamarátov. Deje sa to,“ pokračuje.

Ballroom je udalosťou, ktorá sa koná po celom svete a má mnoho súťažných kategórií. Zároveň je to miesto, ktoré je chránené od väčšinovej spoločnosti. „Je pre to úplne v poriadku, ak o tom všetci nevedia, pretože ide o udalosť pre menšiny: pre tých, ktorí sú utláčaní vo väčšinovej, heteronormatívnej spoločnosti,“ vysvetľuje Prikkelová.

Ballroom kritizoval pred viac ako mesiacom bývalý minister práce Milan Krajniak (Kresťanská únia). Jeho status vyvolal množstvo negatívnych reakcií voči LGBTI+ ľuďom, príspevok zdieľala aj ministerka kultúry Martina Šimkovičová (SNS). Prikkelová teraz túži ochrániť ballroom a ľudí v ňom. "Má to byť bezpečný priestor plný inšpirácie a nie stresu, že politik alebo novinár zverejní niekoho fotografiu z mojej akcie s hanlivým popisom," konštatuje.

Čo je tanečný štýl vogue?

Vogue alebo voguing si viete predstaviť ako pózy v pohybe. Vnímame ho síce ako tanec, ale rada ho pomenúvam sebaprezentáciou. Niektoré pohyby totiž skôr vyjadrujú pocit a osobnosť človeka, než konkrétnu tanečnú techniku.

Prečo ste priniesli vogue ako tanečný štýl na Slovensko? Chýbal tu?

Nie som prvá, ktorá tento štýl spoznala. Počas 90. rokov, keď Madonna vydala pieseň Vogue, si ľudia aj u nás v kluboch „vougovali“ a dnes sú nadšení, že sa tento štýl vrátil v takej sile a veľkosti.

Do tanečnej komunity v Európe sa vogue dostal okolo roku 2009. Ja som ho začala spoznávať v zahraničí v roku 2012, keď začal naberať popularitu. Kľúčoví ľudia z USA začali intenzívnejšie cestovať k nám, učili tu a organizovali sa bály. Mňa to pohltilo a cestovala som za ním, kde sa len dalo. Prvé mestá, kde sa to dialo, boli Štokholm, Berlín a Paríž. A časom som sa chcela podeliť o svoje skúsenosti doma, a tak som začala učiť a neskôr organizovať bály v Bratislave.

Rovnako budujete na Slovensku ballroom. O tom v našich končinách až toľko nepočuť, aj keď je prítomný v hudbe či v móde. O čo ide?

Ballroom je názov subkultúry, do ktorej patrí spomínaný tanečný štýl vogue. Zrodila sa v New Yorku, v Harleme a Bronxe a vytvorili ju transrodové ženy čiernej pleti. Zaujímavé však je, že prapočiatky ballroomu možno nájsť už v 19. storočí v plesoch, na ktoré ľudia chodili v maskách. Muži sa prezliekali za ženy a naopak. Mali súťaže o najlepšie masky, kostýmy, ich vyhotovenia.

Jedného dňa si niekto všimol, že tí, čo vyhrávajú, sú vždy bielej pokožky alebo natretí nabielo. Tento rasistický motív mnohým prekážal. Čierne transrodové ženy chceli mať rovnaké šance, a tak si založili vlastné bály. Postupne sa k nim pridávali ďalší ľudia.

Dnes ide o udalosť, ktorá sa koná po celom svete a má mnoho súťažných kategórií. Zároveň je to miesto, ktoré je chránené od väčšinovej spoločnosti. Je pre to úplne v poriadku, ak o tom všetci nevedia, pretože ide o udalosť pre menšiny: pre tých, ktorí sú utláčaní vo väčšinovej, heteronormatívnej spoločnosti.

Keď si spomenieme na 90. roky, prototyp vizuálu krásy bola Claudia Schiffer. Vysoká, biela žena s hustými, dlhými vlasmi a dokonalou postavou. V ballroome otvárame ďalšie vizuály krásy, ktoré sú iné, zaslúžia si uznanie a vedia dosiahnuť úspech.

Ľudia trpia tým, že nie sú prijatí. To sa dá adaptovať na všetky kultúry, hovorí Prikkelová. (zdroj: Marko Erd/SME)

Ako?

Keď súťažíte v danej kategórii, môžete vyhrať a rovnako stúpne aj vaše sebavedomie. Ide o miesto, kde každý môže byť sám sebou s ohľadom na rešpekt histórie a pôvodu. No stále je to súťaž a vy idete „s kožou na trh“, keď dovolíte niekomu vás hodnotiť. To niekedy nie je jednoduché, ale môže vás to výrazne posunúť.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Kostol len na modlenie? Techno a kabaret v Klariskách vyvolali kritiku Čítajte 

Ballroom je tak pre všetkých, ktorí nedokážu uspieť v komerčnej spoločnosti. Je to akási alternatíva: bezpečný priestor, kde vás nebudú súdiť ľudia, ktorí vás súdia vo vonkajšom svete. Zároveň ide aj o oslavnú možnosť prejaviť sa.

Čo bolo predchodcom ballroomu u nás?

V Amerike vyrástol ballroom zo spoločenskej situácie: z rasizmu, homofóbie. Ľudia sa nemohli prejaviť a keď aj áno, boli zapretí rodinou, prišli o prácu, na uliciach boli ohrozovaní. Sú však možnosti, ako sa skryť na ulici: zapadnúť.

U nás tu je ballroom určený pre všetkých kvír ľudí, ktorých nepríjíma okolie, ktorým chýba podpora rodiny, pre rasové kvír menšiny, ktoré to majú ešte o úroveň ťažšie, a pre ženy, ktoré čelia neustálym výzvam v spoločnosti za to, čo sú, aj za to, čo nie sú.

Ľudia trpia tým, že nie sú prijatí. To sa dá adaptovať na všetky kultúry.

Americký tanečník Willi Ninja bol veľkou inšpiráciou pre generácie ľudí. Chcel, aby sa vogue rozšíril do sveta, a my šírime jeho odkaz. Adaptovali sme si ballroom s ohľadom na históriu krajiny.

Chodia naň aj iní než kvír ľudia?

Áno. Najmä u nás v Európe. Je to totiž pre ľudí zaujímavé, chcú to vidieť. My to nikomu nezakazujeme, každý však musí vedieť, že ide do kvír prostredia, ktoré tu je pre nich a o nich. Aj keď prídete k susedovi na návštevu, správate sa slušne a s rešpektom. Nezhadzujete jeho vkus na nábytok v jeho vlastnej obývačke.

Všetci, ktorí prídu s rešpektom, sa môžu pozerať, niektorí aj súťažiť, ak sú pripravení a poznajú pravidlá. Heterosexuálni ľudia nemôžu súťažiť vo všetkých kategóriach. Čo je však zaujímavé, veľa ľudí sa stále objavuje. Aj sexuálna orientácia je spektrum. Preto ľudia môžu na bále objaviť seba, to, aký je svet iný.

Som zástankyňou toho, že scitlivujeme spoločnosť. Veľmi ma teší, keď sa jeden rok príde niekto pozrieť a nabudúce zoberie so sebou kolegov a kamarátov. Deje sa to.

Napokon zistia, že démonizovanie kvír ľudí v spoločnosti je úplne klamlivé. Dva dni po bále si spievajú pesničky, ktoré tam hrali a píšu mi, aký to bol pre nich zážitok. Vidia zároveň veľa diverzitných ľudí na jednom mieste a veľa sebavedomia. Niečo sa na nich nalepí a prenesú si to do bežného života.

Ako je to vo svete?

Tam je opačný trend, tzv. ballroom pre ballroom. Vo veľa krajinách sú na bále len tí ľudia, ktorí sú aktívni v ballroome, čiže tí, ktorí sa zapájajú do súťaže. Nechodia tam „bežní diváci“.

Ako hovorí Prikkelová, na slovenských báloch je veľa žien. Je to príznačné, lebo ženy sú utláčanou menšinou, a to nielen u nás, ale aj vo svete. (zdroj: Magdalera Reporter / Magdaléna Záňová)

Vy chcete, aby ľudia ďalej šírili myšlienky ballroomu?

Áno, u nás sú externí diváci stále veľmi potrební, aby videli svet vo farbách. Snažím sa to popularizovať napríklad aj preto, že ak má niekto syna, ktorý je transrodový muž a nepozná nikoho ďalšieho, ako je on, môže prísť na bál a spoznať ľudí, ktorí si už prešli tranzíciou, nájsť si nových kamarátov, užiť si šou či zapojiť sa.

Bál si zakladá na móde, tak sa tu rodia aj noví talentovaní dizajnéri, ktorí tu predvádzajú svoje modely.

Zapájajú sa aj cisrodové ženy?

Na slovenských báloch je veľa žien. Je to príznačné, lebo ženy sú utláčanou menšinou, a to nielen u nás, ale aj vo svete. Pravidelne sa v parlamente rieši, či žena môže ísť na potrat z vlastnej vôle.

Alebo iný príklad: dievča má 13 rokov, narastú jej prsia. Všetci sa jej smejú, poukazujú na ňu, zakrýva si ich, má problém vystrieť sa, aby na ne nepoukazovala. Hanbí sa, skrýva a trvá jej ďalších 15 rokov, kým sa otvorí.

Na bále dokáže prekonávať aj tieto bloky. Máme presne také kategórie, kde sa dá navrátiť k vlastnému telu, kde môže znova pochopiť, že veľké boky, stehná, prsia, brucho neznamená, že ju nikto nemôže mať rád a že nemôže byť sebavedomá. Presne proti takýmto stereotypom bojujeme. Na bál môže prísť oblečená tak, akoby sa bála vyjsť na ulicu, aby jej nič nehrozilo.

Napríklad, keď idem večer do mesta, ani ja sa neobliekam príliš sexi.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Ako to naozaj vyzeralo na Tepláreň Kiki Ball: žiadna provokácia, len absolútny rešpekt a radosť Čítajte 

Prečo?

Prekážajú mi pohľady. Na bále mi to neprekáža, viem, do čoho idem. Nikto ma neobťažuje, nikto ma neotravuje. Keď však chcem ísť s kamoškami do mesta, rada sa vyhnem tomu, aby som potom počúvala, že za tú „pozornosť“, si môžem sama, lebo som sa tak obliekla.

Na bále je aj kategória Realness. Spočíva v tom, že sa vystupujúci musia obliecť, správať a predstaviť tak, aby zapadli. Aký to má význam?

Vďaka Realness existuje ballroom. Učí transrodových ľudí ako zapadnúť medzi cisrodových tým, ako vyzerajú, ako sa hýbu, ako rozprávajú.

Napríklad Butch Queen Realness je pre gejov mužov, ktorí vedia vyzerať ako heretosexuálni muži. Toto si väčšina mužov na Slovensku žije denne. Prečo je podstatné nevyzerať ako gej? Myslím, že odpoveď poznáte. Aby boli v bezpečí.

Ďalšia kategória je Femme Queen Realness, ktorá je pre trans ženy, ktoré na ulici nespoznáte, že sú trans. Vidíte „len ženu“. A vtedy je v bezpečí. Nikto jej nechce ublížiť, len preto, že jej niekto nerozumie.Ak na bále súťažiaci prejde predselekciou, znamená to, že to zvládne aj vo vonkajšom svete. A ak porota zhodnotí, že stále vidí iné znaky, dostane tzv. chop a preňho/pre ňu je to signál, že ani na ulici ešte nie je v bezpečí. Je to veľmi citlivé, no zároveň ide o zrkadlo spoločnosti.

Ballroom čerpá z afroamerickej kultúry. Na Slovensku je však väčšina ľudí bielej farby pleti. Ako sa na to prihliada?

Veľmi. Jedným zo základných pilierov sú práve kvír čierni ľudia. Dnes ide o to, aby sa to týkalo ľudí všetkých farieb pleti. Ako ľudia čiernej pleti v USA, tak aj u nás čelia diskriminácii Rómovia.

Ja som v pozícii bielej, cis ženy. Mojou úlohou je práve týmto ľuďom otvárať dvere a poukazovať na to, že je to ich priestor. U nás sa to týka najmä kvír ľudí.

Zo začiatku nám zo zahraničia vyčítali, že nemáme na báloch ľudí rôznych farieb pleti. Zároveň nie každý kvír človek, ktorý je možno aj Róm, chce ísť automaticky do ballroomu.

Ballroom je však pre nás potrebný. Máme vlastnú históriu, ktorú nepochopia v Paríži. Neporozumejú našej mentalite. Majú úplne iný základ či problémy, ako sme mali my.

Aké to je inde?

Keď v Nemecku riešia dotáciu na kvír udalosť, dostanú od štátu peniaze a ľudia majú vstup zdarma. Nám vyčítajú, prečo si ľudia za vstup musia platiť. Vraj si máme pýtať viac dotácii. No nevedia, koľko práce nás stojí, aby sme získali nejaké peniaze.

Máme aj niečo špecifické pre Slovensko, čo sa týka ballroomu?

Každý bál má nejakú tému, dresscode, ktorú si určuje organizátor, v tomto prípade napríklad ja. Mali sme aj česko-slovenskú. Ľudia sa mali obliecť ako český turista v Tatrách: mali sandále, ponožky, priniesli si Horalku. Mali sme aj tému farby slovenskej vlajky: obleč sa od hlavy po päty do elegantného bieleho, červeného alebo modrého outfitu.

V momentálnej atmosfére sa však aj bojím ísť do nejakých folklórnych motívov, aby nás verejne nikto nelynčoval, že przníme kultúru. Máme však prísne pravidlá, aby žiadna kultúra nebola zosmiešňovaná. Nemôžem prísť napríklad na bál v indickom sári, či japonskom kimone. Berieme ohľad na kultúrnu apropriáciu.

V každej krajine je to iné, otvárajú sa rôzne diskusie. Na báloch sa ukazuje, aká vie byť úplne krajná maskulinita, či krajná ženskosť. Keď som bola v Tajpeji na bále, v jednej kategórii bola téma miestna mafia Yakuza. Účastníci prišli v kvetinových košeliach a tvárili sa drsne, mne to pripadalo milé. Nenaháňali mi svojim prejavom strach. No bolo to kultúrne odlišné, lebo miestni tomu rozumeli.

Človek by čakal niekoho drsného v koženej bunde. No každá krajina má svoj kultúrny kontext, čo je úžasné. Preto je dôležité aj tak uvažovať: ako nikoho neuraziť, no zároveň byť otvoreným.

Prečo sa u nás zaužíval na ballroome anglický jazyk namiesto slovenského?

Pochádza z anglicky hovoriaceho prostredia, a navyše máme medzinárodných hostí.

Čo sa týka výrazov a termínov, na ne nemáme v slovenčine ekvivalenty, prípadne nemajú ten správny náboj. Na bále sa síce súťaží, ale my tomu nehovoríme súťaž. Hovorí sa tomu „to walk a category“, čo sa trošku krkolomne prekladá do slovenčiny ako „chodiť kategóriu“.

Toto spojenie sa neosvedčilo a osvojili sme si výraz v skomolenom anglicizme: „Walkuješ?“. Takže skrátka walkujeme kategórie. A okrem nich walkujeme aj bál. Takže nehovoríme, že „chodím súťažiť na bály“, ale „walkujem bály“.

Cez lockdown som napríklad spisovala blogy na svoju stránku práve o termínoch, aj o vogue či ballroome. Aby práve aj na Slovensku existoval zdroj k tejto téme.

Na báloch sa ukazuje, aká vie byť úplne krajná maskulinita, či krajná ženskosť. (zdroj: Magdalera Reporter / Magdaléna Záňová)

Nedávno bál kritizoval politik Milan Krajniak. Odkiaľ podľa vás pramení toto nepochopenie?

Nie je to nepochopenie ballroomu, no kvír ľudí. Nemyslím si, že pán Krajniak vôbec vie, čo je ballroom.

Mrzí ma, čo sa stalo. Najmä si to vyčítam, pretože na môj podnet sme napísali projekt na kostol Klarisky. Chceli sme tam robiť bál a zdal sa mi to ako skvelý nápad, pretože ide o krásny priestor.

V iných krajinách Európy bežne robia bály na miestach, ktoré máju v sebe niečo veľkolepé. Bola som na bále v katedrále v Nórsku, aj v štátnej opere vo Švédsku či v historickom múzeu v Berlíne.

Klarisky mali otvorenú výzvu a vybrali nás. Veľmi ma to potešilo, potom sme to napísali ako miesto konania na propagačné materiály a sociálne siete, odkiaľ zrejme čerpali aj autori negatívnych komentárov. No po obhliadke som zistila, že majú kapacitu len 200 ľudí a začali vznikať aj iné produkčné problémy. A tak sme sa rozhodli bál presunúť do Pálffyho paláca, kde sa konal aj rok predtým.

Sú krajiny, ktoré sú na tom horšie, no ballroom prežije aj v najhorších podmienkach, pretože sú ľudia, ktorí ho potrebujú. (zdroj: Marko Erd/SME)

Ballroom sa teda v Klariskách nekonal.

Nie. Ale boli veľmi milí. Keď sa dozvedeli, že robíme aj workshopy, navrhli, že ich môžeme mať aj tam. Na tanečný workshop príde 20 ľudí a trvá len dve hodiny.

Tepláreň kiki ball sa tam teda nekonal, konal sa tam tanečný workshop. Bolo mi to ľúto, pretože sa potom šírili len klamstvá. Zároveň sa v týchto priestoroch konajú aj módne prehliadky, ktoré sú omnoho odvážnejšie, než naše bály.

Ovplyvnilo to aj vaše nazeranie na ďalšie pripravovanie bálov?

Áno. Som v období, keď túžim ochrániť ballroom a ľudí v ňom od vonkajšieho sveta. Má to byť bezpečný priestor plný inšpirácie, a nie stresu, že politik alebo novinár zverejní niekoho fotografiu z mojej akcie s hanlivým popisom.

Bály predstavujú prostredie rešpektu, kreativity, ohľaduplnosti. Darí sa to budovať aj napriek spoločenskej situácii a po útoku na Tepláreň?

Každý to znáša po svojom. Niektorí sa stiahli, cítili strach, iní zostali odhodlaní bojovať. Oba prípady sú však adekvátne a prirodzené. Spoločne s Romanom Samotným sa snažíme ukázať, že život sa neskončil.

Celý rok si každý riešime nejaké prekážky. Preto si chceme dať jeden deň, kde sa môžeme cítiť dobre. Ide o posvätný priestor a vnímame skvelú spätnú väzbu. Budeme na tom stále pracovať, či už to budeme robiť s externou pomocou, alebo to spravím pre menej ľudí u mňa v tanečnej sále a nikto o tom nebude tušiť.

Ballroom funguje aj v autokratických režimoch - v Rusku, aj v Číne, čo hovorí za všetko.

Sú teda krajiny, ktoré sú na tom horšie, no ballroom prežije aj v najhorších podmienkach, pretože sú ľudia, ktorí ho potrebujú.