Poláčková: Everest je zóna smrti, nehrá sa tam na ohľaduplnosť (archívny text)

Je desiatou ženou na planéte, ktorá dokázala vyjsť na Mount Everest bez pomoci podporného kyslíka. K tomuto výkonu sa odhodlala po tisíckach kilometrov nabehaných na ultradlhých horských behoch, ale tiež po zvážení všetkých rizík, ktoré s pobytom vo vysokých nadmorských výškach súvisia.

„Ľudia si to možno trochu naivne predstavujú, že človek príde na vrchol a hrozne sa tam teší a potom sa veľmi teší aj dole. V skutočnosti tam nie je čas na nejaké emócie. Jediné, čo som pociťovala, bola obava, čo takýto dlhý pobyt vo výške spraví s moju hlavou,“ hovorí horská vytrvalostná bežkyňa a horolezkyňa LENKA POLÁČKOVÁ. Na obavy pritom mala dobrý dôvod. V zóne smrti totiž prichádza k úmrtiam nebadane a človek sám na sebe nespozná, že niečo nie je v poriadku.

V rozhovore búra viaceré mýty o očakávaniach a pocitoch, ktoré by sa po podaní extrémneho výkonu mali dostaviť aj o rivalite agentúr, ktoré sprostredkúvajú turistické výpravy či o etike v horách.

Ako prichádzalo vaše rozhodnutie ísť na Mount Everest? A bez kyslíka?

Nikdy som nemala žiadnu veľkú ambíciu ísť na Everest a bola to vlastne len zhoda nejakých náhod, reťaz vecí a udalostí, ktoré do seba jednoducho zapadli. Dôkazom je, že mi prednedávnom jedna dievčina preposlala našu konverzáciu spred dvoch rokov, v ktorej hovorila, že ja celkom isto pôjdem na Everest a ja som jej vravela, že celkom isto nie, lebo to nie je nič pre mňa.

Minulé leto sme sa s manželom chystali na Lenin Peak v Kirgizsku, ale nechytili sme sezónu na lyžovanie. Náš kamarát horský vodca nám však poradil, aby sme išli do Himalájí. Môj manžel Honza na to, že v Himalájach musíme ísť na Ama Dablam, čo je jeho tretia vysnívaná hora. Je vysoká necelých 7000 metrov, no ide o pomerne technicky náročný kopec. My sme ju vyliezli s prehľadom, dobre sme znášali aj nadmorskú výšku.

Jedným z himalájskych pravidiel pritom je, že na to, aby ste mohli uvažovať o Evereste, musíte zdolať niektorú z hôr vyšších ako 7000 metrov, prípadne konkrétne kvalifikačné kopce. Na Ama Dablam bol navyše veľmi pekný výhľad na Everest, a tak sme začali uvažovať, že by to možno nemusel byť úplne nereálny nápad.

Takže rozhodol pekný výhľad?

V podstate áno.

"Rešpekt som mala najmä zo zostupu. Štatisticky viac ľudí zomiera cestou nadol ako hore a v tomto smere treba byť veľmi obozretný." (zdroj: Jan Poláček)

Existuje veľmi silná skupina ľudí, od ktorej zaznieva, že práve využívanie kyslíka spravilo z Everestu komerčné miesto a že s ním môže na najvyššiu horu sveta vyjsť v podstate každý. Súhlasíte s nimi?

Nie som úplnou odporkyňou kyslíka. Témou ale je, od akej nadmorskej výšky sa používa. Málo sa hovorí o tom, že vďaka jeho používaniu sa na vrchol dostávajú neaklimatizovaní ľudia, ktorí ani nerobia dostatočné aklimatizačné rotácie. Ak sa im počas výstupu alebo zostupu čokoľvek stane s kyslíkom, je do pár minút po nich.

Podporný kyslík, samozrejme, využívajú aj skúsení horolezci. Robia to však až vo vyšších táboroch, čiže od C3 alebo C4. Ja som však videla, že všetci turisti ho používali už od C2, čiže od nadmorskej výšky 6500 metrov.

Pred nimi je pritom ešte ďalších viac ako 2000 metrov. Vo výsledku to znamená, že na Everest, teda do výšky takmer deviatich kilometrov sa dostanú ľudia aklimatizovaní na šesť. To je obrovský bezpečnostný problém. A áno, ide s tým aj rýchlosť a komerčnosť výstupov.