Módna návrhárka Lea Fekete: Úspech som si najskôr ani nepripúšťala. Môžem však povedať, že nič neľutujem

Sedeli sme v kaviarni v bratislavskom Starom Meste a dlho sa rozprávali. O móde na Slovensku za čias socializmu, po revolúcií aj dnes. O jej rebelantstve a odvahe ísť tak trochu proti prúdu v časoch, keď to nikto neočakával. Rozprávali sme sa s módnou návrhárkou a výtvarníčkou, ktorá definovala módu deväťdesiatych a nultých rokov v našej krajine.

LEA FEKETE.

V móde na Slovensku sa pohybujete neuveriteľných tridsaťpäť rokov a už od začiatku ste k nej pristupovali veľmi inovátorsky, teda priam rebelantsky. Ako si na tie začiatky spomínate?

Začínali sme tvoriť ako zoskupenie pod názvom SET88, teda ešte v bývalom Československu v roku 1988 spolu Danielom Brunovským a Adou Krnáčovou Gutleber. Naším cieľom bolo tvoriť dámske modely z netradičných materiálov so šperkom ako jeho neoddeliteľnou súčasťou.

Takže sme rovno začali s jelenicou, s kožou, s elegantnými hodvábmi. Danielove šperky boli špecifické a odvážne, z mosadze a medi, veľmi nás to bavilo. Pred 1989 tu viac-menej nič také nebolo, mali sme odvahu modely šiat so šperkom tvoriť v galériách tu aj v Prahe a bol o ne záujem.

Kde sa u vás vzala láska k móde ako takej?

Vzťah k umeniu, hudbe a kultúre všeobecne máme v rodine a móda a štýl v obliekaní k tomu patrili. Formovalo ma v mladosti prirodzene domáce prostredie, mamin prístup k estetike, študovala filozofiu a plynule hovorila mnohými jazykmi, takže zahraničná tlač či vtedy ešte nedostupná Burda boli u nás každý mesiac. Mama aj staršia sestra vedeli šiť. Ja som zo začiatku inklinovala hlavne ku keramike a malým dekoratívnym doplnkom.

(zdroj: archív L. F.)

Kedy sa potom začalo samotné tvorenie odevov, pamätáte si svoj prvý kúsok?

Myslím, že v mojom prípade to prišlo niekedy v 18 rokoch, keď som sa už výrazne chcela obliekať inak. Ušila som si rovno kabát, bundu a ďalšie veci. Nakoniec vieme, že v čase socializmu bola citeľná veľká uniformita, tak to bola prirodzená cesta.

O umelcoch je známe, že vedia byť veľkí introverti a premietajú tento postoj aj do svojej tvorby. Ovplyvnilo vašu tvorbu nejakým spôsobom to, že ste naopak extrovert, ako je známe o vás?

To úplne neviem, ale my sme boli veľmi progresívna rodina a obaja moji rodičia nás viedli k k štúdiu aj k umeniu a sebarealizácii. Mala som pocit, že je to dôležité a ak chcem niečo dosiahnuť, musím sa snažiť ešte viac vyniknúť.

Takže výpovednou hodnotou, ktorou sa dá inšpirovať a pracovať, sa pre mňa stala emócia. Je pravdou, že až neskôr som si ujasnila, že to je módny dizajn, ktorý ma láka a že chcem tvoriť pod značkou Lea Fekete originálne nadčasové modely.

Napriek tomu, že ste umelecká duša, študovali ste stavebnú fakultu odbor vodné stavby a priehrady. Prečo ste sa rozhodli pre takúto školu?

Áno, študovala som na stavebnej fakulte, ale rok predtým som sa nedostala na školu, ktorá ma lákala aj preto, že by som s ňou mohla navrhovať záhrady a parky. Bola to Záhradná architektúra v Lednici na Morave. Žiaľ, v čase môjho štúdia bolo treba mať takzvané odporúčanie na Vysokú školu zo SZM (zväz socialistickej mládeže - pozn. red.), ktoré som nemala a nezobrali ma.

Študovať som chcela a školy, kde to až tak prísne nebolo, ak ste spravili prijímacie skúšky, zobrali vás aj na odbory ťažšie a menej populárne. Tak som začala študovať vodné stavby a priehrady na SVTŠ v Bratislave. Veľmi ma to nebavilo, skúšky pevnosti a pružnosti či betónových konštrukcií neboli ľahké a ja som už v tom čase snívala o úplne inej kariére. Tvorila som teda aj počas školy.

Aby som sa mohla stať slobodným umelcom musela som najprv absolvovať tzv. prijatie do Výtvarnej únie. Naša skupina SET88 sa musela zúčastňovať výberových komisií, a po schválení sme mohli veci predávať v galériách Dielo, ktoré nato boli zriadené… Dano je akademický maliar a Ada bola kunsthistorička. Teraz, keď sa k tomu vraciam, si uvedomujem, aké to bolo obmedzujúce a neslobodné, väčšinou sme to brali ako "povinnú jazdu" vtedajšieho režimu.

Slobodným umelcom som sa stala 20. novembra 1989. Zakrátko sme mali s manželom už dve deti a pred sebou nové možnosti. Myslím, že sme sa nakoniec všetci rozhodli tvoriť a podnikať samostatne a naša skupina skončila. Postupne som vystavovala a tvorila už pod svojím menom a značkou. Začali prichádzať prvé výzvy a prezentácie.

Tento rozhovor nájdete aj v májovom čísle mesačníka SME ženy, ktoré je v predaji do 31.5.

Kedy ste potom prvý raz okúsili veľký svet módy u nás a za hranicami?

Moja prvá samostatná výstava bola v roku 1991v známej Galérii Cypriána Majerníka v Bratislave a následne vo Viedni. Rozbehla som sa veľmi rýchlo. Bolo to prirodzené, keďže všetko sa menilo a autorská móda začala byť vyhľadávanou novou autenticitou. Začali sme organizovať prvé prehliadky Móda Bratislava medzi výtvarníkmi. Zásadná zmena prišla v roku 1993 prehliadkou kolekcie Indigo v ľane a bavlne v Düsseldorfe v |Nemecku. Reprezentovala som už samostatné Slovensko.

Materiál na kolekciu bol farbený u známeho farbiara modrotlače pána Trnku v Púchove niekoľkými vrstvami indiga so žltou potlačou. Príprava materiálu a zhotovenie celej kolekcie trvalo pol roka. Kolekcia modelov na veľtrhu zaujala odbornú verejnosť, obchodníkov a úspech bol veľmi príjemný. Niektoré modely sa okamžite predali a samu ma prekvapil záujem.