Keď doma pribúdali nemanželské deti, začali do Ameriky chodiť aj ženy. Niektoré zarobili viac ako muži

"Mám šťastie, že patrím do dlhého radu potomkov silných slovenských žien,“ píše v úvode príbehu svojej rodiny Angela Meady. Jej prastará mama Terézia Kašťáková sa narodila v druhej polovici 19. storočia na Orave a aj jej príbeh, uverejnený v knihe Slovenskí vysťahovalci, do veľkej miery búra predstavu o pasívnych ženách. Kašťáková pracovala v Budapešti aj v Londýne, kde si osvojila základy angličtiny. Tie boli pre ňu v Kanade, kde sa napokon usadila a vydala za Slováka zo Šariša, obrovskou výhodou.

V čase výrazných migračných vĺn sa do zámoria vypravovali aj ženy. Či už išlo o slobodné a veľmi mladé dievčatá, alebo o manželky sprevádzajúce svojich mužov, vedeli sa v komplikovaných situáciách vynájsť a neraz to boli práve ony, kto zakladal rodinné impériá.

Detí sa rodilo málo. Pribúdali však nemanželské

V prvej migračnej vlne odchádzali do zámoria výhradne muži. To však neznamená, že dievčatá a ženy nemali skúsenosť s prácou mimo svoje rodisko. Bežné boli odchody do služby vo veľkých mestách, najmä do Budapešti. Koncom 19. storočia tam žilo štyrikrát viac Slovákov a Sloveniek ako Žiline.

Amerika však bola pomerne dlho výhradnou záležitosťou mužov. Súviselo to s preferovanou prácou v baniach.

Prvá celistvá skupinka žien odchádza do USA v roku 1879 a mierila za prácou do textilných a odevných závodov v New Jersey. Najviac žien však začalo odchádzať v prvých rokoch 20. storočia.

Dôvodov, prečo sa tak stalo, bolo viacero. Od konca 60. rokov 19. storočia odchádzalo zo Slovenska toľko mužov, že doma nemal kto pracovať a strádala aj armáda. V roku 1903 uhorská vláda zakázala všetkým mužom starším ako 17 rokov emigrovať bez písomného povolenia ministerstva obrany a ministerstva vnútra. Skľučujúci bol aj demografický vývoj. Kým uhorský priemer na prírastok populácie medzi rokmi 1850 až 1900 bol 51 percent, na Slovensku to bolo 15.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Odísť do Ameriky bola často jediná možnosť, ako sa vykúpiť z alkoholických dlhov (rozhovor) Čítajte 

„Dlhodobá neprítomnosť mužov však viedla k ďalšiemu javu. Na scéne sa objavilo mnoho nemanželských detí. Nezriedka sa stávalo, že muž pri návrate objavil doma dieťa, ktoré nesplodil, “ píšu autorky Zuzana Palovic a Gabriela Beregházyová v knihe. Najčastejšie toto dieťa prijali do rodiny a vychovávali ako vlastného syna či dcéru.

Tento fenomén sa objavuje aj v dielach slovenských autorov z tohto obdobia. Navlas rovnakú situáciu zachytáva napríklad J.G. Tajovský vo svojej divadelnej hre Hriech a motív manželskej nevery sa objavuje aj v Bačovej žene od Ivana Stodolu.

Nevera žien teda pravdepodobne posilnila túžbu mužov mať manželky pri sebe a do nového sveta preto často mierili celé rodiny.

Na začiatku sa rodiny báli posielať svoje dcéry do neznáma. Časom však bola emigrácia žien bežná. Z takmer šesťtisíc osôb, ktoré v roku 1905 odišli zo Šariša, bolo vyše dvetisíc žien. Mnohé z nich sa zamestnali ako slúžky, robotníčky v továrňach alebo ako opatrovateľky.

(zdroj: Fotografia z knihy Slovenskí vysťahovalci - História slovenského vysťahovalectva)

Dohodnuté manželstvá iba medzi Slovákmi a Slovenkami

„Stretli sa Mária a Ján v Amerike náhodou a zaľúbili sa do seba? Alebo rodina sobáš naplánovala? Rada by som verila, že sa stretli v hotelovej hale a bola to láska na prvý pohľad. Je však pravdepodobnejšie, že išlo o dohodnuté manželstvo,“ uvažuje o vzťahu svojich prastarých rodičov Deah Partak.

Psychoterapeutka patrí do tretej generácie slovenských Američanov pôvodom z Illinois, no jej korene siahajú do obce Jablonka. Tá je dnes súčasťou Poľska, kedysi však patrila do Uhorska.

„Jedného dňa sa Ján a Mária vrátili do Jablonky a zosobášili sa. Potom odišli znova do Chicaga, aby svoje manželstvo v roku 1904 zlegalizovali aj v USA,“ opisuje v príbehovej časti knihy.

Išlo o veľmi typické správanie, pretože rodina bola základnou hodnotou, no pri uzatváraní uzatváranie manželstiev išlo najmä o pragmatické rozhodnutia.

Kým do Ameriky chodili iba muži, vracali sa uzatvárať manželstvá do rodných dedín. Po príchode slobodných žien sa ich situácia zjednodušila.

Manželstvá uzavreté v prvej generácii vysťahovalcov sa takmer výlučne uzatvárali len v rámci slovenskej komunity. Zmiešané manželstvá Slovákov a Američanov boli zriedkavé pre jazykovú a sociálnu bariéru, ale aj pre odsudzovanie vo vnútri komunity.

Ak manželstvá vznikli v Amerike, zväčša išlo o rýchle rozhodnutie. Zásnuby neraz nastávali po jednej alebo dvoch schôdzkach. Významnú úlohu v tom zohrávali tanečné zábavy, ktoré sa počas víkendov organizovali najmä za účelom nadväzovania vzťahov.

V niektorých prípadoch však najmä mladí muži navštevovali miesta, kde sídlili textilné továrne, v ktorých Slovenky pracovali. Jedným z nich bolo mesto Passaic v New Jersey.

„ Muž si zvyčajne na konci pracovného týždňa zobral dva dni voľna, aby mohol cestovať do Passaicu. Potom sa postavil k továrenskej bráne a sledoval dievčatá prichádzajúce do práce alebo odchádzajúcej domov. Ak mu nejaká padla do oka, na mieste ju požiadal o ruku,“ cituje kniha prácu The History od Slovak in America. Počas vrcholného obdobia prisťahovalectva sa v Passaicu konalo každú nedeľu desať až dvadsať svadieb.

Pre niektoré ženy sa rýchle manželstvo stalo spôsobom, ako prežiť. Mimoriadne nebezpečná práca v baniach neraz znamenala smrť živiteľa rodiny.

„Na vrchole priemyselnej revolúcie sa od vdovy a jej detí očakávalo, že sa do tridsiatich dní vysťahujú z podnikových bytov. Väčšina vdov hovorila len lámanou angličtinou a nedokázala zabezpečiť seba a svoje deti. Aby zmiernili jej tvrdý údel, zvykli sa s vdovou oženiť slobodní priatelia, bratranci alebo dokonca bratia zosnulého manžela,“ píšu autorky v knihe.

(zdroj: Fotografia z knihy Slovenskí vysťahovalci - História slovenského vysťahovalectva)

Založili si malé ubytovacie impériá

Kým slobodné ženy mohli rovnako ako muži pracovať vo fabrikách, vydaté ženy a matky viacerých detí museli hľadať iné spôsoby, ako prispieť do rodinného rozpočtu. Ženy v USA a neskôr aj v Kanade si často privyrábali ubytovaním podnájomníkov vo vlastnom dome.

„Zamestnávatelia bežne prideľovali rodinám svojich pracovníkov nájomné domy. Stavali sa rady lacných a chatrných obydlí, aby muži bývali blízko pracoviska. Čiastočne sa týmto spôsobom kompenzovali nízke mzdy. Ubytovanie zvyčajne pozostávalo zo štvorizbovej chatrče, ktorá bola na americké pomery primitívna, ale pre Slovákov predstavovala citeľné zlepšenie životnej úrovne. V starej vlasti zvykli celé rodiny bývať v jedno alebo dvojizbovom domčeku s hlinenou podlahou a malými oknami,“ vysvetľujú autorky knihy.

V továrňach a baniach pracovalo množstvo slobodných mužov, ktorí potrebovali čisté miesto na spanie a teplú stravu. Mnohé matky teda pre seba a svoju rodinu zabrali kuchyňu a jednu izbu a zvyšné miestnosti premenili na jednoduché ubytovne.

V každej voľnej izbe umiestnili čo najviac poschodových postelí, pričom o jedno lôžko sa občas delili aj dvaja robotníci. Tie najpodnikavejšie ženy dokázali okrem svojej rodiny ubytovať až 16 mužov. Nebola to však jednoduchá práca.

„Chystali im raňajky a obedy, ktoré si nájomníci brali so sebou do práce. Ručne prali všetko oblečenie a niekedy aj špinavé chrbty nájomníkov, ktorí sa z baní vracali špinaví od hlavy po päty. Nejednej žene pri praní krvácali ruky.“

Nájomníci platili za ubytovanie a stravu v priemere jeden až dva doláre týždenne. Pre baníkov a továrenských robotníkov to bola výhodná ponuka a pre ženy v domácnosti a ich rodiny skvelá príležitosť si privyrobiť. Manželov plat stačil na to, aby živil rodinu na Slovensku, ale nie v Amerike. Tie najšikovnejšie zo žien zarobili viac, ako ich muži v baniach a založili si malé ubytovacie impériá, ktoré sa navyše stávali aj akýmisi strediskami pre komunitný život vysťahovalcov.