Odísť do Ameriky bola často jediná možnosť, ako sa vykúpiť z alkoholických dlhov (rozhovor)

Pri sčítaní ľudu, ktoré sa v Amerike uskutočnilo v roku 1990, sa k slovenskému pôvodu prihlásilo 1,8 milióna Američanov. Je to dôsledok mimoriadne silných vysťahovaleckých vĺn, ktoré na prelome 19. a 20. storočia zásadne ovplyvnili život na Slovensku. Do nového sveta prichádzali v najlepších krojoch, no tie si niekedy Američania mýlili s oblečením pôvodných obyvateľov a na Slovákov hádzali kamene či strieľali.

„Boli lacnou pracovnou silou so všetkým, čo k tomu patrí. Pracovali v neľudských podmienkach a najímali ich na nebezpečné práce v baniach alebo vo fabrikách. Ochrana zdravia alebo života v podstate neexistovala a pri každej službe platilo, že sa z nej nemusel vrátiť,“ hovorí GABRIELA BEREGHÁZYOVÁ z organizácie Global Slovakia, ktorá sa venuje zviditeľňovaniu Slovenska v zahraničí.

Systematicky pracuje s potomkami Slovákov v USA a je spoluautorkou knihy Slovenskí vysťahovalci.

Vysťahovalectvo do Ameriky prebehlo v niekoľkých vlnách. Kedy sa začalo?

Prebehlo v troch vlnách. Spočiatku, po roku 1848, išlo len o sporadické odchody jednotlivcov.

Do slovenských dedín vtedy prichádzali agenti, ktorí chudobným a nevzdelaným ľuďom vraveli, že ich potrebuje americký cisár, aby za neho zbierali na uliciach zlaté mince.

Amerika v tom čase už samozrejme mala prezidenta a žiadne zlaté mince ich, na rozdiel od tvrdej práce, nečakali. Mnohí vôbec nevedeli, čo ich čaká a kam idú. Mysleli si, že Amerika je za Tatrami a netušili ani len to, že budú cestovať dlhé týždne v hrozných podmienkach.

Napriek tomu sa mnohí z týchto dobrodruhov vrátili. Boli viditeľne bohatší, kupovali si tu domy, pozemky, nosili lepšie šaty a celkovo mali dobrý život.

To, predpokladám, motivovalo aj iných.

Presne tak. Svoju úlohu zohralo, že vysťahovalci písali domov na Slovensko najmä pozitívne veci a zlé skúsenosti dosť filtrovali. Navyše, keď bol v Amerike brat či bratranec, mohli mnohí nadobudnúť pocit, že vlastne nejdú do neznáma a že ich tam niekto čaká.

Na prelome storočí bol odlev obrovský a v roku 1920 žilo v USA 620-tisíc ľudí so slovenským pôvodom. V jednom bode zo Slovenska odišla tretina obyvateľstva a napríklad na východe Slovenska sa vyľudnili celé dediny.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Keď doma pribúdali nemanželské deti, začali do Ameriky chodiť aj ženy. Niektoré zarobili viac ako muži Čítajte 

To sú neuveriteľné čísla. Aké to malo dôsledky?

Zásadné. A to aj napriek tomu, že návratnosť Slovákov bola najväčšia zo všetkých národností a ich cieľom nebolo odísť nastálo, ale len zarobiť pár tisíc dolárov. Boli však preč roky a tie veľmi zmenili rodiny aj celú spoločnosť. Spočiatku, keď odchádzali najmä muži, zostala všetka starostlivosť na ženách. V lepšom prípade sa dialo, že muži priebežne posielali ženám peniaze a ony už samy hospodárili. Nakupovali pozemky, lepší nábytok, najímali si posily a podobne.

V horšom prípade však zostávali samy, v chudobe a veľkých starostiach. A malo to aj ďalšie tienisté stránky.

Po návrate muži nachádzali doma deti, ktoré nemohli splodiť, cirkev sa sťažovala na nedostatok ľudí v kostoloch a masívny odchod pocítilo aj samotné Uhorsko. Veľký exodus ľudí v produktívnom veku znamenal, že nebol dostatok mužov, ktorých mohli verbovať do armády a snažili sa tieto cesty zakázať.

Darilo sa to?

Keď to nešlo legálne, odchádzali načierno. Ľudia si najímali prevádzačov, ktorý ich previedli cez hranice Uhorska.

Vo vašej knihe som narazila aj na informáciu, že veľmi silnou motiváciou pre odchod bol aj alkohol.

Pán docent Martin Javor z Prešovskej univerzity, ktorý je zároveň zakladateľom Múzea vysťahovalectva do severnej Ameriky tvrdí, že alkoholizmus bol hlavnou príčinou odchodu mnohých ľudí. Muži si narobili obrovské dlhy, ktoré neboli schopní splácať. Odísť do Ameriky bola jediná možnosť, ako sa z nich vykúpiť. Nepočítali však s tým, že v Amerike bol alkohol ešte lacnejší ako v Uhorsku a tak mnohí svoj problém s alkoholom v zámorí iba zhoršili.

Ako žili ľudia, ktorí prišli do Ameriky zarobiť a plánovali sa vrátiť späť na Slovensko?

Veľmi ťažko. Boli lacnou pracovnou silou so všetkým, čo k tomu patrí. Pracovali v neľudských podmienkach a najímali ich na nebezpečné práce v baniach alebo vo fabrikách. Ochrana zdravia alebo života v podstate neexistovala a pri každej službe platilo, že sa z nej nemusel vrátiť. Banícke nešťastia boli naozaj na každodennom poriadku a keď sa niekto zranil alebo zomrel, neriešilo sa to žiadnou kompenzáciou.

Problémom boli aj predsudky a neprijatie do spoločnosti. Veľmi to súviselo s írskymi prisťahovalcami, pre ktorých boli Slováci škodlivá konkurencia. Íri boli prví vysťahovali, ktorí do USA masovo odchádzali za prácou. Veľmi skoro však zistili, že nechcú robiť extrémne riskantné zamestnania za dolár a pol na deň a, logicky, sa snažili vymôcť si svoje práva. Americkí zamestnávatelia sa im však nijako nesnažili vyhovieť a radšej sa poohliadli po ochotnejšej pracovnej sily z Európy. Slovákov, ktorí navyše často nevedeli po anglicky, teda spoločnosť vnímala negatívne. Hanlivo ich nazývali „hunkies“.

Máme aj o čosi dramatickejšie svedectvo o tom, ako ľudí zo Slovenska vnímali v Amerike. V jednom príbehu publikovanom v knihe sa opisuje, ako si naši na príchod do USA obliekli svoje najlepšie kroje, vďaka čomu si ich miestni pomýlili s pôvodnými obyvateľmi Ameriky. Hádzali do nich kamene, strieľali na nich.

Naozaj treba zdôrazniť, že vysťahovalci pre svoje rodiny podstúpili veľké obety. Veľmi chceli, aby sa ich deti mali lepšie a je vidno, že deťom tých, ktorí v Amerike zostali, sa to podarilo.

Už v druhej generácii?

V druhej generácii, najmä však v tretej generácii deti vyštudovali za právnikov, lekárov alebo mali úspešné podnikanie. Navzdory ťažkostiam bolo totiž vzdelanie v komunite Slovákov veľkou hodnotou. Aj to však malo odvrátenú stranu. V jednom príbehu máme aj to, že rodina považovala jazyk za taký dôležitý, že deti vôbec neučili po slovensky. Dôsledkom toho bolo, že sa deti nevedeli rozprávať so svojou mamou, ktorá sa po anglicky nikdy poriadne nenaučila rozprávať.

"Keď sa stratí všetko ostatné, zostanú ešte spomienky na babku, ktorá v natáčkach pripravovala orechovník," vraví Gabriela Beregházyová. Pomáha objavovať potomkom vysťahovalcov korene (zdroj: SME, Marko Erd)

Príbehy do knihy vám rozprávala najmä tretia generácia, čiže vnuci a vnučky vysťahovalcov zo Slovenska. Tí sú už v dôchodkovom veku. Ako je to s ďalšími generáciami, dnešnými štyridsiatnikmi či dvadsiatnikmi? Vnímajú ešte svoje korene?

Udržať si povedomie o svojich koreňoch je s každou generáciou väčšia a väčšia výzva a riešia to všetky organizácie, ktoré s podobnými skupinami pracujú. Pomerne rýchlo sa z rodín vytratí jazyk a treba hľadať spôsoby, ako v rodine udržať nejaké tradície a zvyky.

Najjednoduchšie to ide cez jedlo. Keď sa stratí všetko ostatné, zostanú ešte spomienky na babku, ktorá v natáčkach pripravovala orechovník. Mnohé rodiny si aj v Amerike stále udržiavajú tradície v podobe slovenských receptov či vianočných a veľkonočných zvykov.

A sú to autentické jedlá, alebo nejako prispôsobené americkej kuchyni?

Samozrejme, musia sa často prispôsobovať situácii a ingredienciám. Je jasné, že bryndzu v Amerike nezoženú, ale napríklad holúbky sú stále ikonou. K tomu sa viaže aj zaujímavý fakt. Mnoho vysťahovalcov bolo z východného Slovenska a holúbky, teda mäsom plnené kapustné listy, boli slávnostným jedlom, ktoré sa podávalo na svadbách a veľkých oslavách.

V Amerike však bolo mäso lacnejšie ako v Hornom Uhorsku a už v prvej generácii sa zo slávnostného jedla stalo každodenné. Vďaka tomu sa tento recept zachoval v mnohých rodinách.

Vo vašej knihe sa však nespomínajú len príbehy z USA, ale aj z Kanady alebo z Južnej Ameriky, najmä z Argentíny. Ako sa ľudia dostávali tam?

Spojené štáty boli až do prvej svetovej vojny najčastejšou vysťahovaleckou destináciou. No potom sa ukázalo, že vláda potrebuje najmä asimilovať imigrantov, ktorých už v krajine bolo veľmi veľa a nemôže prijímať nových. Zaviedli sa teda kvóty.

V tom čase sa však otvorila Kanada, ktorá vo veľkom stavala železnice a potrebovala ľudí na rúbanie a klčovanie lesov.

Špecifickým prípadom bola Argentína, do ktorej odchádzali najmä Slováci z Dolnej zeme. Argentína vtedy chcela skultivovať a zúrodniť aj odľahlé oblasti a hľadala zdatných poľnohospodárov, ktorí by to dokázali. Slováci, čo žili v slovenských enklávach v dnešnom Srbsku alebo Rumunsku, sa nechali zlákať predstavou, že zadarmo dostanú obrovské kusy polí a úrodnú pôdu.

A dostali?

Ani tu to nebolo ružové. Často získali pôdu, ktorá na zúrodnenie potrebovala roky práce, navyše nemali celkom zručnosti na tamojšou klímu a plodiny. Často preto boli vo veľmi zložitej situácii. Domov sa už vrátiť nemohli a s našimi tradičnými plodinami sa im tam veľmi nedarilo. Prispôsobili sa však, začali pestovať bavlnu, chovať hovädzí dobytok.

Hovorí sa, že Slováci potrebujú k spokojnému životu dve veci: krčmu a kostol. Nachádzali to prisťahovalci alebo si tieto miesta budovali?

Pôsobí to úsmevne, ale naozaj to boli dôležité a zásadné témy. Fungovalo to tak, že kým prichádzali iba muži, dôležité boli najmä krčmy. Muži, ktorí pracovali šesť či sedem dní v týždni po dvanásť hodín sa naozaj chceli len najesť, vypiť si a ísť spať. Často priamo z bane celí špinaví išli priamo do miestnych barov, kde sa whisky nalievala za päť centov.

Tieto podniky sa im snažili prispôsobovať tak, že ponúkali aj bufetové služby, čiže sa mohli aj najesť. Tým sa vlastne úplne zúžilo to, kam pracujúci muži chodili. Až keď do Ameriky začali chodiť aj ich manželky alebo celé rodiny, potreba širšej komunity a duchovný rozmer narastala. Prisťahovalci navyše chceli omše a spovede v slovenčine, takže si budovali kostoly a motivovali kňazov, aby prichádzali do Ameriky.

Nebolo to však vôbec jednoduché, lebo potrebovali mať aj povolenie z tamojších diecéz. A tie sa nezískavali ľahko. Napokon však po celom USA vznikli stovky slovenských kostolov a táto živá duchovná komunita lákala ďalšie rodiny zo Slovenska, aby sa vysťahovali do Ameriky. To paradoxne prinášalo silnejšie národné uvedomenie ako v Uhorsku.

Ako to myslíte?

Je jedna z historických teórií, ktorá hovorí, že práve americkí Slováci významne pomohli upevniť národné uvedomenie Slovákov. Kým v Uhorsku mali stále obrovské problémy, napríklad aj pri vydávaní svojich novín, v demokratickej Amerike to nebol problém. Na prelome storočí vychádzali v Amerike stovky slovenských novín.

Naši prisťahovalci sa rýchlo začali vzdelávať a zakladať spolky. Národné spolky sa vyvinuli zo spoločností, ktoré poisťovali baníkov proti nešťastiu, no netrvalo dlho a boli aj politicky aktívne. Keď napríklad prišiel nejaký uhorský funkcionár do USA, Slováci chodili protestovať. To platilo aj v českých komunitách. Preto po vzniku Československa bola veľká snaha prilákať vysťahovalcov, už zvyknutých na demokraciu späť.

Prichádzali?

Bolo to atraktívne, lebo Československo bolo jednou z najpokrokovejších krajín sveta a používal sa slogan, že si ľudia môžu vybudovať svoj americký sen v Československu. Návrat mal však aj svoje úskalia. Mnohí navrátilci do dedinského prostredia mali pocit, že nikam nepatria.

Práca vášho občianskeho združenia spočíva v tom, že zviditeľňujete Slovensko v zahraničí najmä u ľudí, ktorí majú slovenské korene. Ako ste sa k tejto téme dostali?

S mojou spolupracovníčkou Zuzanou Palovic sme sa stretli, keď sme si obe v Británii robili doktorát. Obe sme sa venovali téme Slovenska, mali sme spoločného školiteľa a keďže Zuzana sa ako trojročná s rodinou presťahovala do Kanady, mali sme blízko k téme vysťahovalectva.

V roku 2018 sme založili občianske združenie Global Slovakia, ktoré má za cieľ propagovať Slovensko v zahraničí a postupne sa ukázalo, že naše najsilnejšie a najvďačnejšie obecenstvo sú potomkovia slovenských emigrantov v Spojených štátoch amerických.

S nimi ste spolupracovali aj na príprave knihy Slovenskí vysťahovalci. Kedy ste o nej začali uvažovať?

Najmä počas pandémie sa mnohí ľudia v Amerike začali venovať tomu, kde presne sú ich korene a aká je krajina, z ktorej pochádzali ich predkovia. Začali sme pre nich robiť rôzne on-line stretnutia a webináre o Slovensku, slovenskej histórii a zvykoch. Raz mi pred Vianocami prišiel e-mail od jedného pána, ktorý prešiel naším kurzom o slovenských vianočných zvykoch. Písal, že jeho stará mama zomrela predtým, než sa začal zaujímať o tradície a poslal nám celý jej príbeh s fotkami a s dôrazom na to, aký je hrdý, že je potomkom tejto silnej ženy.

Niekde tu vznikol nápad, aby sme zozbierali príbehy bežných ľudí. Mali sme totiž pocit, že o vysťahovalectve sa viac rozpráva cez príbehy veľmi úspešných ľudí ako Bosák či Warhol.

Ale aj príbehy bežných ľudí sú veľmi dramatické, môžu nám ukázať, akými obrovskými ťažkosťami a prekážkami museli prvé generácie vysťahovalcov prejsť. Zároveň sú to príbehy o nádeji. Vraveli sme si, že je to téma, ktorá by mohla osloviť nielen potomkov vysťahovalcov, ale aj ľudí na Slovensku.

Keďže vysťahovalectvo bolo v istom období obrovský fenomén, týka sa v podstate každej rodiny, ktorá dnes na Slovensku žije.

Ako ste hľadali ľudí, ktorí boli ochotní a schopní o tejto téme hovoriť?

Nebolo to až také ťažké. Tí ľudia, ktorí skúmajú svoju rodinnú históriu, sú veľmi ochotní hovoriť. Kontaktovali sme našu, už pomerne veľkú komunitu, a dostali sme množstvo príbehov. V istom momente sme už museli selektovať a snažili sme sa príbehy vyberať tak, aby boli zachytené rôzne aspekty emigračnej skúsenosti: mužov, ktorí pracovali v baniach, žien či detí. Chceli sme, aby v príbehoch boli obsiahnutí prví vysťahovalci ale aj tí, čo do USA prišli po roku 1948.

Viete si predstaviť, že by sa niektoré rodiny vrátili z Ameriky späť na Slovensko?

V malom sa to deje. Za ten čas, čo pracujeme s potomkami vysťahovalcov, sa na Slovensko prisťahovali tri rodiny z USA.

Prečo?

Ťažko sa to vysvetľuje, ale je to tým, že sa tu cítia doma. Aj tí potomkovia prisťahovalcov, ktorí len prichádzajú na návštevu, aby len spoznali miesto, odkiaľ pochádzajú, vraveli, že na Slovensku cítili pokoj a pocit domova. Vnímajú aj to, že sme pokojná a bezpečná krajina s krásnou prírodou a dobrým jedlom.

Pravdaže, mnohí vnímajú aj negatíva, pozorne sledujú politickú situáciu, no sú to Američania. Vedia sa upriamiť na pozitíva a naozaj ich vidieť. Dôležitá je aj emocionálna stránka. Je veľmi dojemné sprevádzať ich po cintorínoch a vidieť, ako sa v nich niečo upokojí alebo možno uzavrie.

A ako je to na druhej strane? Ako reagujú ľudia z malých dedín na východnom Slovensku, keď k nim prídete s americkým praprastrýkom?

Spočiatku to býva opatrné, ale veľmi rýchlo sa to prehupne do veľkej srdečnosti a do všetkého, čo k návšteve na Slovensku patrí. Pohostinnosť a množstvo jedla, ktoré sa odrazu nejako na stoloch zjaví. Američania nikdy nerozumejú, ako sa môže pripraviť toľko jedla v takých malých kuchyniach.

Minulý rok sme napríklad sprevádzali pani, ktorá chcela len navštíviť jednu zo svojich slovenských sesterníc. Skončilo to tak, že v obci si prenajali kultúrny dom, v ktorom sa stretla úplne celá rodina.

Ja osobne zároveň vidím aj ďalšie výhody. Potomkovia vysťahovalcov často chcú nejako pomôcť Slovensku. Jeden pán, ktorému značná časť rodiny zahynula v dôsledku cholerovej epidémie v Lendaku, v tejto obci vybudoval pamätník obetiam cholery. Pre obce na východnom Slovensku by takéto spojenectvá mohli byť prospešné.

A potom je tu ešte ďalší rozmer. V mnohých rodinách sú po vysťahovalcoch prázdne miesta. Vákuum, ktoré si nikto nevedel vysvetliť. Týmito stretnutiami sa veci môžu vysvetliť a uzavrieť.