Soňa a Ema Müllerové: Vzťah mamy a dcéry sa žiadnemu vzťahu nevyrovná

Poznáte ich. Sú múdre, láskavé, svoje.
Jedna sa vám prihovára z televíznych obrazoviek, druhá cez sociálne siete.
Obe s myšlienkami podpory žien, každá svojej generácii.
Lebo to vedia - že sme všetky jedinečné.

Stretnúť ich zvlášť je príjemné. Každá vás nabije výnimočnou energiou, svojím životným nastavením.

No stretnúť ich spolu je zaručená dávka optimizmu, šťastia, nekončiaceho smiechu a obyčajnej radosti zo života... To všetko pramení z veľkej lásky a neporaziteľnej blízkosti, ktorú ako mama s dcérou majú, napriek tomu, že sa vidia len pár dní v roku.

SOŇA a EMA MÜLLEROVÉ

Za poskytnutie priestorov na fotenie ďakujeme ateliéru Havoc Space.

Napriek tomu, že Ema žije v Paríži a Soňa v Bratislave, ich vzťah mamy a dcéry vzdialenosť neoslabila. Práve naopak. (zdroj: Petra Bošanská)

Soňa

O dcére Eme

Som hrdá na svoju Emu, lebo je talentovaná, originálna, ctižiadostivá a cieľavedomá. S tichou radosťou sledujem z diaľky, ako rozvíja svoju kreativitu, ako si cieľavedome buduje kariéru, ale ako vie aj kompenzovať vysoké pracovné nasadenie a ako si vie vychutnávať život.

Odišla v osemnástich rokoch študovať a žiť do Paríža, ale ešte predtým zvládla sama ročný pobyt v bilingválnej Kanade. Bola to pre ňu bola isto náročná, ale veľká životná škola. Myslím, že do cudziny išla preto, aby mohla žiť sama za seba a aby sa dokázala presadiť aj bez známeho priezviska a rodičovského zázemia.

Trochu sa v nej vidím aj ja, najmä čo sa týka Francúzska. Lebo ja som síce študovala francúzštinu, ale v tých časoch sme nemohli cestovať na Západ, takže svoju francúzštinu som nemala možnosť uplatniť, ani rozvíjať. Emča je jazykovo zdatná, čo ako obrovský benefit využíva v osobnom aj v pracovnom živote. Vo svojom veku je oveľa ďalej, ako som bola v jej veku ja a to ma uspokojuje a na druhej strane v mnohom inšpiruje.

Každý deň mi chýba, úplne každý deň. Je samozrejmé, že ak by aj ostala na Slovensku, už spolu nežijeme, ale závidím všetkým kamarátkam, ktoré majú dospelé dcéry doma, že sa spolu kedykoľvek stretnú na káve… Ja by som si také stretnutie na kávičke s ňou užila, lebo sa s ňou rada rozprávam. Filip už má tiež svoj samostatný život, skvelú partnerku, takže obe deti už mám „na poriadku“, ale aj tak mi veľmi chýbajú.

Potom si však spomeniem na svoju mamu, keď som z rodičovského hniezda odišla ja, síce nie do Paríža, ale z malého mesta do Bratislavy. Keď som mala povinnosti, nevideli sme sa niekedy aj celý mesiac. Moja mama mi to nikdy, a to si uvedomujem až s odstupom času, nevyčítala. Nechala ma žiť svoj vlastný život.

Vždy si preto poviem, že ak mňa moja mama nechala ísť si slobodne vlastnou cestou a ja si to vážim, tak to musím urobiť aj ja pre svoje deti. Robím všetko pre to, aby som nebola príliš otravná a úzkostná matka. (smiech)

Tento rozhovor nájdete aj v májovom čísle mesačníka SME ženy, ktoré je v predaji do 31.5.

O živote po šesťdesiatke

Verím, že sa doba, keď bol dôchodkový vek pre ženu strašiakom, končí, že sa konečne oceňuje skúsenosť, múdrosť a zrelý vek. Toto je momentálne moja téma, ktorej by som sa chcela venovať, teda život modernej šesťdesiatničky. Treba posilniť sebavedomie starnúcich žien, pretože prázdnym hniezdom a odchodom do dôchodku sa život nekončí.

Aj toto obdobie si my mladé seniorky môžeme budovať, lebo je dôležité, aby sme si začali plniť sny a vrátili sa k tomu, po čom sme vždy túžili, našli si nejaké hobby, obnovili staré priateľstvá alebo vyskúšali niečo celkom nové. A prestali už riešiť to, čo riešiť netreba. Prestali sa trápiť nad tým, čo sa nedá zmeniť. Už sa ani nemusíme veľmi obetovať, sme oslobodené od mnohých starostí a opäť môžeme byť samy sebou.

Našťastie, už nám praje aj doba, ženy v tomto veku už prestávajú byť neviditeľné, mnohé pokračujú v rozbehnutých kariérach, kde môžu byť vzácne pre svoje skúsenosti a stabilitu. A už sa aj celkom inak vnímajú vrásky a krása. Ženská krása už nie je vnímaná prvoplánovo len ako estetická kategória, ale komplexne ako súhrn schopností, vedomostí, skúseností, oceňuje sa dostatok ženského sebavedomia, starostlivosť o svoje telo, ale aj dušu. A v tomto veku je dôležitá aj vyrovnanosť so životom, samostatnosť a nezávislosť šesťdesiatničky. A na tom všetkom treba popracovať. Ja som si tiež až v šesťdesiatke splnila sen, že som sa vrátila k vytváraniu pekných vecí a začala som vymýšľať dizajnové šperky.

V deväťdesiatych rokoch som sa venovala móde, mala som módnu značku oblečenia, teraz sú to krásne šperky s farebnými kameňmi. Robím si tak radosť nielen sebe, ale aj druhým. A chcem byť čo najviac osožná. Svojím hobby, prácou v médiách a ďalšími aktivitami by som chcela inšpirovať ženy, aby sa neopúšťali, aby hľadali výhody tejto životnej etapy a aby vedeli, že nie sú samy, že mnohé veci zvládnu ľahšie, ak svoje radosti i starosti môžu zdieľať so svojimi spolupútničkami.

A že je dôležité, aby sme sa stále hýbali. Mentálne aj fyzicky. Dnes môžeme cestovať, užívať si kultúru, vzdelávať sa, stretávať sa s ľuďmi… Áno, veľakrát je to aj otázka peňazí, najmä to cestovanie, ale často je to len o nás samých, o našom nastavení.

SOŇA MÜLLEROVÁ (zdroj: Petra Bošanská)

O mužoch a vzťahoch

Kedysi dávno som sa rozhodla, že kým budem mať doma deti, tak žiadneho muža k nám nepustím, že ďalšie spolužitie nebude, nechcela som totiž, aby niekto cudzí vychovával moje deti a mal na ne nejaké nároky. Jednoducho som si nevedela predstaviť pri nich niekoho cudzieho, preto som nikdy nikoho nevpustila tak ďaleko do svojho života.

Môj otec mi vtedy len tak medzi rečou vravel: Neboj sa, nájdeš si partnera, keď budú deti veľké. A naozaj, keď deti odrástli a odišli z domu, tak som sa tak nejako uvoľnila a ono sa to stalo. Mám teraz priateľa, s ktorým trávim voľný čas, je to fajn, ale žijem celkom iný vzťah ako v mladosti a v manželstve.

Nemám veľké očakávania, čo mi nedá druhá strana, dám si sama, som samostatná, viem sa nad mnohé veci povzniesť, máločo mi prekáža. Teda nie tak ako by mi prekážalo kedysi, keď som bola mladá a mala iné nároky na spolužitie, lebo som chcela s partnerom všetko zdieľať. Teraz už to nepotrebujem. Aj to je veľká výhoda veku. A za najväčšiu výhodu považujem to, že som nezávislá.

O budúcich plánoch

Keďže už poberám dôchodok, tak som sa zamýšľala, čo bude ďalej, kedy odísť z Dámskeho klubu. V rámci neho si tak pekne komunitne žijeme, ten odchod som zatiaľ dočasne odložila a potom sa uvidí. Ale je to tak, že ak by som aj odišla, určite sa budem naďalej venovať ženským témam a ostanem v ženskom teritóriu, ale zameriam sa na témy pre moderné seniorky.

Chcela by som prispieť k tomu, aby to starnutie nebolo brané tak, už to treba len nejako doklepať. Áno, zdravie nás v mnohom limituje, ale veľakrát sme si samy svojím limitom, ak si nedoprajeme, ak sa brzdíme formulkami typu: Na toto už som stará...

Napríklad ja mám rada módu a aj tu si môžeme dopriať, kozmetiku, pekné vlasy, wellness, môžeme si dopriať páčiť sa samy sebe, nemusíme sa v ničom obmedzovať, už vieme, čo nám pristane a môžeme si užívať ženské radosti.

Aj oddych si môžeme už vedome vychutnávať. Umenie, literatúra, móda, dizajn, pekné oku lahodiace veci, ale aj umenie relaxovať - to sú témy, v ktorých by som chcela inšpirovať a posilniť sebavedomie svojich rovesníčok, moderných senioriek.

Ema

O mame Soni

Asi to vyznie ako klišé, ale veď čo - je to pravda. Mama je pre mňa inšpiráciou. Milujem na nej, ako pestrofarebne sa pozerá na svet. Ako sa snaží vidieť to pozitívne vo všetkých situáciách.

Keď niečo potrebujem lepšie zvládať, pozriem sa na to jej očami. Raz som dala na tričko slogan „Zvládnem všetko na svete“ a keď si ho prečítam, pomyslím si na ňu, lebo presne tak v mojich očiach žije - nech príde, čo príde, ona zvládne všetko na svete. Často hovorí, že sa učí ona odo mňa, ale aj ja sa učím od nej. Učíme sa od seba navzájom.

Či mi chýba? Chýba mi čoraz viac. Keď som v osemnástich odišla do Paríža, bola som vo veku, keď som si myslela, že mamu nepotrebujem. Chcela som si vtedy len užívať tínedžerskú slobodu bez rodičov. V tých časoch som sa po návrate domov vždy znova tešila do Paríža, aby som bola opäť slobodná… Bola som malá, veľká rebelka. (smiech) Ale čím som staršia, tým viac si uvedomujem, ako sa vzťah mamy a dcéry nevyrovná žiadnemu inému vzťahu a preto si ho chcem čo najviac šanovať.

Teraz si volávame každý deň, aj keď len na dve minúty. Možno práve preto, že sme od seba ďaleko, uvedomujeme si, aká dôležitá je naša blízkosť. No a keď som na Slovensku, bývam u nej a užívam si mama hotel, každodennú, teplú stravu a opratú voňavú bielizeň. (smiech)

O živote dieťaťa známych rodičov

Priznávam, že boli obdobia, keď som sa cítila pod tlakom verejnosti. Cítila som, že ma všetci súdia a vytvárajú si o mne negatívny názor len preto, kto sú moji rodičia. Snažila som sa vtedy ochrániť tým, že som pôsobila nedotknuteľne a namyslene, pričom som sa tak o negatívny názor ľudí občas postarala ja sama.

Na druhej strane, keď ma mal niekto rád, bála som sa, že ma nemá rád pre to, kým som, ale pre to, kým sú moji rodičia. Myslím, že aj to bol dôvod, prečo som odišla do zahraničia. Chcela som nájsť svoju identitu neovplyvnenú predsudkami, ktoré som si väčšinou vytvárala sama vo svojej hlave. Chcela som nájsť seba.

Teraz už viem, kým som, stojím si za tým a snažím sa o sebe nepochybovať, keď započujem nekonštruktívnu, ničím nepodloženú kritiku na svoju osobu. Som sama za seba a mám obrovské šťastie, že vždy, keď treba, môžem sa oprieť o svojich dvoch úžasných rodičov, na ktorých som veľmi hrdá a navždy im budem vďačná za to, čo všetko mi zo seba dali a koľko ma toho naučili. Nevymenila by som ich za nič na svete.

EMA MÜLLEROVÁ (zdroj: Petra Bošanská)

O Paríži

V Paríži sa žije všelijako, závisí, v akej fáze a situácii sa tam ocitnete. Ja som tam začínala ako študentka s vreckovým od rodičov, v podnájme s mojím najlepším kamošom, v období tínedžerskej slobody, ktorú som spomínala vyššie. Paríž bol vtedy mojím najmilovanejším, najslobodnejším miestom na svete.

Po škole sme si s kamošom každý našli vlastný podnájom, obdobie vreckového sa mi skončilo a v mojej prvej práci mi neplatili toľko, aby som si vedela dovoliť nejakú extra slobodu. Vždy vravím, že v náročných obdobiach ma Paríž vôbec nepodržal, naopak mám pocit, že mi to ešte priťažil. (smiech)

Zažila som tu aj vyhadzov z práce, aj život na nezamestnaneckej podpore, aj zlomené srdce, aj náhly odchod všetkých mojich blízkych kamarátov, aj ďalšie zlomené srdce.

A keď už som naozaj Paríž nedokázala zniesť a bola som pripravená odísť, stretla som svojho priateľa, s ktorým sme spolu doteraz. Momentálne mi tu je dobre, mám aj lásku, aj prácu, ktorá ma baví a napĺňa. Takže teraz sme s Parížom zase kamoši a dúfam, že ešte dlho budeme.

O láske

Už šesť rokov som vo vzťahu so skvelým mužom, ktorý je na mňa veľmi dobrý a ja som dobrá na neho. Milujeme sa, podporujeme sa, pomáhame si a dôverujeme si. Vďaka veľkej dôvere a vzájomnému rešpektu si obaja dávame aj pocit slobody, ktorý je v dlhodobom vzťahu podľa mňa veľmi dôležitý. Teraz chodievam na Slovensko aj na pár týždňov a aj on často cestuje, takže rešpekt a dôvera sú pre nás kľúčové.

Mala som vzťahy, v ktorých som sa cítila pridusená. Mala som v nich pocit, že strácam krídla, že nepatrím sebe, ale jemu a myslela som si, že to tak má byť. Môj priateľ mi krídla neberie, ale dáva. Je mojím pilierom a keď som slabá, dodáva mi silu. V jeho objatí sa cítim ako doma a aj vďaka nemu sa nebojím byť svojou autentická - sebou.