Herečka Andrešičová: V divadle si vlastne odpočiniem od seba samej

Povedala by som, že je žena mnohých tvárí, ale v tom najlepšom slova zmysle. Zadumaná aj vysmiata, stojaca pevne na zemi a pritom za každú srandu.

Asi preto je jedným z hereckých talentov, ktoré sa naozaj rýchlo presadili na doskách, čo znamenajú svet. Teraz ju často sledujeme aj na televíznych obrazovkách, preto sme boli zvedavé, kým všetkým vlastne je.

Štúdium herectva na VŠMU ste ukončili v tridsiatke, začínali ste teda neskôr ako vaši spolužiaci. Prečo vlastne prišlo toto oneskorené rozhodnutie?

Trvalo mi, kým som sa rozhýbala a podala si prihlášku. Hľadala som odvahu a silu na zmenu.

Takže ste sa netúžili stať herečkou odmalička? Čím ste chceli byť?

Paradoxne, chcela som byť herečkou už odmalička. Pamätám si, že mojou prvou voľbou bolo stať sa džokejkou. Neskôr som skúšala pomáhať na dostihovej dráhe v stajniach, že si ma možno niekto všimne a nechá ma za odmenu prejsť sa na koníkovi, ale nikdy sa to nestalo a mňa to prestalo baviť, čistiť stajne zadarmo (smiech). Začala som navštevovať Ludus (umelecká škola, pozn. red.) a už nebolo cesty späť.

(zdroj: Petra Bošanská)

Čo ste robili, kde ste boli predtým, než ste na školu nastúpili?

Po maturite na Hotelovej akadémii som začala pracovať. Pohrávala som sa aj s myšlienkou podať si prihlášku na sociálnu prácu, vedela som, že by ma bavilo robiť s ľuďmi, nejakým spôsobom možno pomáhať. V tejto chvíli som už nad herectvom prestala uvažovať. Zdalo sa mi naivné, že by ma mohli zobrať, aj keď túžba tam vzadu stále bola.

Rozhodujúca bola pre mňa správa, že sa rodičia rozhodli odsťahovať z Bratislavy. Neverila som, že by som mohla absolvovať denné štúdium na vysokej škole a zároveň pracovať. Zľakla som sa a jednoducho som sa zamestnala do prvého možného zamestnania. Pracovala som ako recepčná v štúdiu krásy.

Potom vás však prijali a po angažmáne v Divadle Andreja Bagara v Nitre netrvalo dlho, kým prišiel prvý úspech. V roku 2018 ste získali cenné divadelné ocenenie Dosky za postavu narkomanky Emmy. Stali ste sa vďaka tomu sebavedomejšou herečkou? Aký to bol vtedy pocit?

Samozrejme. Dostala som úžasnú príležitosť. Na tú postavu som sa pripravovala pol roka pred začiatkom skúšobného procesu. Prečítala veľa kníh, videla veľa dokumentov. Bola to validácia, že idem správnym smerom.

Vaše doterajšie úlohy boli pomerne ťažké, na ich pozadí stojí drogová závislosť,
vyvražďovanie Rómov, aj v seriáli Dunaj je to vojna, nacistický režim, zastrašovanie… Hráte ich so zvláštnym pocitom na duši, ktorý potom niekde treba striasť?

Otázka psychohygieny je úplne na mieste. Niektoré pocity s vami zostanú dlhšie, niektoré dokážete otriasť a ísť ďalej. Ako v sebe dokážeme otvárať emócie a uletieť niekam, mali by sme sa potom vedieť aj zdravo vrátiť späť.

Ako sa vám to darí?

Najviac mi pomáha moja rodina. Divadlo je taký čas pre mňa, lepšie povedané pre príbehy iných ľudí, ktoré prechádzajú mnou. Vtedy si vlastne odpočiniem od seba samotnej a je to veľmi osviežujúce.

Keď sa predstavenie skončí, je načase vrátiť sa späť. Som rada, keď sa po predstavení ešte s kolegami stretneme v bufete a porozprávame sa, ako sa máme, ako sa nám hralo. Rozlúčime sa a ideme domov do tých svojich životov.

(zdroj: Petra Bošanská)

Momentálne okrem divadla nakrúcate aj divácky obľúbený seriál Dunaj, k vašim službám. Ste si v niečom s vašou postavou, ambicióznou Irenou Bočkay podobné?

Máme rady vyriešené veci, ideme si za svojím, niekedy nehľadiac na okolnosti, ale v tomto sme sa už obidve poučili. Máme rady svoju prácu, sme zorganizované.

Čo by ste jej najviac vytkli?

Nemala nadhľad, bola výbušná a nevidela veci v širších súvislostiach, výrazne podceňovala až ponižovala svojho manžela a vylievala si na ňom svoje frustrácie. Veľa vecí však už pochopila, poučila sa a je zmierlivejšia k sebe aj ku svojmu okoliu.

Tento rozhovor nájdete aj v aprílovom čísle mesačníka SME ženy, ktoré je v predaji do 30.4.

Takže ste sa tešili, keď nedávno prešla malým prerodom k väčšej láskavosti? Našli ste v nej potom väčší kúsok seba?

Áno. Som rada, že sa Irena zjemnila, že pochopila, čo je dôležité a váži si, čo má a nie je stále len tri kroky vpredu.

Dokážete takto opísať aj samu seba? Aká je skutočná Barbora Andrešičová?

Som majsterka protikladov. Pracovitá aj lenivá, výbušná aj trpezlivá, spontánna aj dobre naplánovaná, energická aj unavená, apatická aj empatická. Touto cestou pozdravujem svojich milovaných domov (smiech). Mám záujem o úprimný rozhovor, kontakt a potom aj o samotu a pokoj.

(zdroj: Petra Bošanská)

Zahrali by ste si rada napríklad aj v bláznivej ženskej komédii alebo tam sa vôbec
nevidíte?

Ale áno, viem si to predstaviť. Rada sa bláznim. Ak by to bolo zmysluplné bláznenie so zmysluplným textom, tak prečo nie? Robiť humor nie je vôbec jednoduché. Aké to vie byť ozdravujúce, keď sa človek dobre nahlas schuti zasmeje! Najmä v tejto dobe. Vlastne...v každej dobe.