Učí rozprávať pacientov po mozgovej príhode: Je náročné nevedieť, čo naša snaha prinesie

Všetci poznáme ten pocit, keď máme slovo „na jazyku“, ale nevieme si naň spomenúť. Predstavte si však, že tento pocit nie je len dočasný, ale trvalý dôsledok cievnej mozgovej príhody (CMP). Takmer denne pracuje s pacientmi po porážke logopédka Valéria Červenková, ktorá o sebe a svojej práci prezradila viac.

Prečo ste sa rozhodli študovať logopédiu? Bol niekto v rodine, kto vás pritiahol k tejto oblasti?

Mala som kamarátku, ktorá sa zajakávala. Fascinovalo ma to a chcela som vedieť prečo. Zároveň ma zaujímalo, ako by sa jej dalo pomôcť.

Ako spomínate na svoje pracovné začiatky?

Už po prvej praxi v škole som si povedala, „fajn, môže byť, s deťmi robím rada, ako zadné vrátka dobré“. Svoje pôsobenie v praxi som začala v dnes už zrušenom detskom Liečebnom ústave Šamorín-Čilistov. Bola som hodená do hlbokej vody, učila som sa vlastnými skúsenosťami, bez odborného mentoringu.

V tomto zariadení som sa venovala deťom s neurologickými diagnózami. Prvýkrát som sa stretla s deťmi s detskou mozgovou obrnou, predčasne narodenými deťmi a s deťmi s rôznymi vrodenými syndrómami, teda takými, ktoré sa pre svoje diagnózy nevedeli naučiť rozprávať. Ďalej tam boli deti po úrazoch hlavy, polytraumách, po operáciách mozgových nádorov, ktoré túto schopnosť mali a v okamihu o ňu prišli. Napokon tu boli umiestnené deti s rôznymi neurodegeneratívnymi ochoreniami, svalovými dystrofiami, ktoré o schopnosť hovoriť prichádzali postupne, pomaly a, žiaľ, prichádzali nielen o schopnosť hovoriť, ale aj hrať sa, hýbať sa, dýchať...

Tam sa rozsypala moja prvá naivná predstava o tom, čo je logopéd a čím sa zaoberá. Zistila som, že to nie je osoba, ktorá sa milo usmeje na dieťatko a povie mu, „sem daj jazyk, rob tento pohyb a bude z toho R“. To „R“ bolo v tomto prostredí absolútne na nekonečne vzdialenom konci všetkých priorít.

Tento rozhovor nájdete aj v aprílovom čísle mesačníka SME ženy, ktoré je v predaji do 30.4.

Je pravda, že sama vzdelávate logopédov?

V súčasnosti pôsobím v špecializovanej nemocnici Vitalita Lehnice, ktorá je zameraná na rehabilitáciu pacientov najmä po cievnych mozgových príhodách, ale aj po nehodách, úrazoch a iných neurologických diagnózach.

V čase tesne po covide nás oslovil vedúci katedry logopédie prof. Cséfalvay, či by si u nás nemohli študentky logopédie pozrieť „živého pacienta“ a vyskúšať si prácu s ním. Pre covid boli o túto možnosť počas svojho štúdia ochudobnené.