Hľadala som ženu, ktorá poukáže na silu a odhodlanie, ktoré ako ženy máme. Očividné alebo skryté. A našla som ju.
Michelle Obamová je dôkazom, že ak sa v živote odvážite postaviť vlastným strachom a komplexom, ak uveríte vo vlastnú hodnotu a nedáte sa znechutiť neprajníkmi, aj malými krokmi môžete zanechať veľké stopy.
Michelle LaVaughn Robinsonová Obamová (60) má hneď niekoľko dejinných prvenstiev, vďaka ktorým sa jej podarilo získať si priazeň a rešpekt nielen v Amerike, ale na celom svete. Aj keď sa práve nezaujímate o politiku, nepochybne viete, že bola manželkou amerického prezidenta Barracka Obamu a zároveň historicky prvou Afroameričankou, ktorá zastávala post prvej dámy USA. Málokto však pozná jej ľudský, ženský príbeh. Nech sa páči.
Také (ne)obyčajné detstvo
Predkovia Robinsonovcov boli otrokmi v Južnej Karolíne. Spolu so starším bratom Craigom vyrastala Michelle v South Shore, robotníckej štvrti Chicaga, v malom byte v tehlovom bungalove, ktorý jej rodina zdieľala s pratetou Robbie a jej manželom. Viedli klasický život strednej vrstvy.
Otec Fraser pracoval vo vodárenskej spoločnosti. Bol to zásadový a férový chlap, ktorý dcére vštepoval, že má tvrdo pracovať, veľa sa smiať a vždy dodržať slovo. Mama Marian bola sekretárkou v zásielkovej službe a po narodení detí sa ostala starať o domácnosť. Dievčatku vždy kládla na srdce, aby samostatne premýšľalo a nebálo sa povedať svoj názor. Sama Michelle o svojich rodičoch hovorí, že to bol práve ich sedliacky rozum a čisté srdce, čo jej dalo morálny základ a ukázalo správny smer.
Už ako dieťa bola veľmi cieľavedomá a vynikala svojím intelektom. Už v ranom veku hrala na piano a naučila sa čítať. Mama ju potom vodila do verejnej knižnice, kde nad knihami trávila celé hodiny. Keď začala chodiť do školy, až na malé výnimky s prehľadom zvládala aj učivo, s ktorým si jej rovesníci ešte nevedeli rady. Od šiesteho ročníka začala preto navštevovať triedu pre nadané deti.
Nie všetko však bolo ideálne. Aj keď Michelle nezažívala rasovú diskrimináciu, pretože farba jej pleti nebola v tom čase v Chicagu ojedinelá a aj mnohí jej spolužiaci pochádzali z rozličných etnických skupín, priznáva, že často trpela komplexmi pre svoju výšku.
S ňou bojovala už od škôlky, kde medzi ostatnými deťmi zakaždým vyčnievala a celú školu musela pri všetkých skupinových aktivitách od fotenia až po spev v zbore stáť len v posledných radoch. Problémy mala aj neskôr s randením, výberom šiat či správnych podpätkov. Svojich súčasných 180 centimetrov dosiahla už približne v šestnástich rokoch a stala sa vďaka nim aj jednou z dvoch najvyšších prvých dám. Rovnako vysoká bola doposiaľ len Eleanor Rooseveltová.
Tento článok nájdete aj v aktuálnom čísle mesačníka SME ženy, ktoré je v predaji do 31.3.
Princeton a Harvard napriek komplexom
Po tom, čo v roku 1981 skončila výberovú strednú školu Whitney Young High School v Chicagu, bakalársky titul zo sociológie obhájila na Princetone, jednej z najlepších univerzít sveta. Tam podľa vlastných slov prvý raz okúsila, aké to je zažívať rasovú segregáciu, aj keď sa diala nepriamo a len v náznakoch či v naoko nevinných narážkach. Študentmi boli väčšinou muži bielej pleti a všetko iné akosi prirodzene vyčnievalo z radu, i keď tentoraz nešlo o výšku.
Aj keď sa z toho všetkého, zo všetkých skúšok, testov a termínov, cítila na pokraji síl, podala si prihlášku na Harvard. Už ako dieťa bola dobrá v argumentovaní a preto sa rozhodla, že logickým pokračovaním jej vzdelávacej trajektórie bude právnická fakulta. Neskôr priznala, že dôvodom jej ďalšieho štúdia napriek jasným signálom vyhorenia bola nielen schopnosť vyargumentovať svoj názor do najmenších detailov, ale predovšetkým túžba po uznaní.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
