Autorka krimi Yrsa Sigurðardóttir: Nemám problém písať o brutalite. Vždy však prejavujem úctu obetiam

Debut Posledný rituál islandskej spisovateľky Yrsy Sigurðardóttir preložili do viac ako 30 jazykov a v danom čase preskočil v rebríčku dokonca aj Dana Browna. Odvtedy sa jej meno v súvislosti so severským krimi spomína často. A preto nás o nej zaujímalo veľa vecí.

Island je severská krajina, čiže tam žijú najšťastnejší ľudia na Zemi a zároveň sa tam píšu jedny z najlepších krimi príbehov. To je trocha paradox, nie?

Nízka úroveň kriminality na Islande je dôvodom, prečo je kriminálny román relatívne novým žánrom. Vydavatelia si zrejme nemysleli, že by im verejnosť uverila, preto ešte pred dvadsiatimi rokmi vychádzalo len veľmi málo krimi románov islandských autorov. V dôsledku toho už neboli využité najlepšie nápady na príbehy.

Rovnako je paradox aj to, že ako autorka píšete okrem krimi aj romány pre deti. Potrebujete zlo v knihách aj kompenzovať? Alebo to jednoducho závisí od nastavenia a nálady?

Moje detské knihy sú na opačnom konci spektra ako moje krimi či hororové romány. Sú založené na humore a chuť na ich písanie pochádza z inej časti v mojej hlave. Poslednú detskú knihu som napísala počas príšerného a nudného obdobia covidu, ale aj napriek tomu som sa pri nej cítila ako na dovolenke.

Nemusela som premýšľať o časových osiach, bunkovej imunite či dôkazoch DNA a sústredila sa len na to, aby som bola vtipná a napísala zábavný príbeh. Smutné však je, že je veľmi ťažké byť vtipný, takže veľa detských kníh asi nenapíšem. Je oveľa jednoduchšie byť strašidelný.

Keď už sme pri tých paradoxoch… Ako sa zo stavebnej inžinierky stane spisovateľka?

Vždy som bola čitateľkou. Milujem čítanie a nikdy som nesnívala o tom, že sa stanem spisovateľkou, dokonca ani ako dieťa. Keďže môj syn nerád čítal, mala som obrovské obavy, že sa z neho nestane empatický človek. Som presvedčená, že deti, ktoré čítajú, sa prostredníctvom postáv v príbehoch naučia chápať, ako sa cítia iní ľudia. Dostanú sa do situácií, ktoré by inak nezažili.

Preto som hľadala vhodné knihy pre môjho syna a nebola som nadšená. Knihy, ktoré boli v tom čase v móde, mali deti naučiť, že život je veľmi ťažký a mali by si naň jednoducho zvyknúť. Vedela som, že deti v jeho veku potrebujú na čítanie niečo zaujímavejšie a zábavnejšie, preto som začala písať pre deti. Knihy s humorom a silným príbehom. Môj syn síce moje knihy nikdy nečítal, ale aj napriek tomu sa z neho stal milý človek.

Najnovšia detektívka Niet úniku (zdroj: Vydavateľstvo Grada)

A ako sa z vás stala spisovateľka krimi literatúry? Čo vás na tomto žánri zlákalo?

Keď som prešla od detských kníh k písaniu pre dospelých, bolo pre mňa ľahké vybrať si, čo budem písať. Ako väčšina spisovateľov som sa rozhodla písať to, čo rada čítam, teda krimi a horor.

Dôvody, prečo mám rada tieto typy kníh, súvisia s mojou výchovou, keďže som vyrastala na Islande, kde väčšinu detí vychovávajú prostredníctvom strašidelných príbehov. Napríklad o Grýle, žene veľkého obra, ktorá brala deti, varila ich zaživa a aj ich jedla. Uprednostňovala však tie, ktoré sa zle správali pred tými, ktoré boli dobré a poslúchali. Tiež sme ako deti počúvali strašidelné príbehy o mŕtvych deťoch, ktoré sa plazia a hľadajú svoje matky. Takéto zážitky vo mne vzbudili lásku k strašidelným príbehom.

Píšu sa vám tie často brutálne veci jednoducho? Odkiaľ prichádza inšpirácia?

Hoci to na mňa nevrhá dobré svetlo, musím priznať, že s každou ďalšou knihou je to ľahšie a ľahšie. O mnohých veciach, o ktorých som si na začiatku myslela, že nikdy nenapíšem, už teraz vôbec nemám problém napísať. Musím však zdôrazniť, že vo svojich knihách vždy prejavujem úctu k nevinným obetiam.

Tým chcem povedať, že by som nikdy nenapísala knihu, v ktorej by niekoho mučili v pivnici len preto, aby to vyvolalo šok. Inšpirácia na knihy však pochádza z mnohých rôznych miest. Niekedy je to miesto, niekedy téma alebo predmet, o ktorom chcem písať, niekedy starý prípad a niekedy len niečo, čo mi zrazu napadne.

Tento rozhovor nájdete aj v marcovom čísle mesačníka SME ženy, ktoré je v predaji do 31.3.

Aké pocity vás sprevádzajú pri písaní krimi príbehu? Neprenasledujú vás tie strašidelné udalosti?

Často som veľmi rozrušená a nahnevaná, ak sa v knihe objavuje téma sociálnej nespravodlivosti alebo starší prípad, kde sa napríklad zle zaobchádzalo s deťmi. Snažím sa však nestáť na pódiu a nehovoriť ľuďom, aký majú mať názor, ak píšem o nejakej téme. To nechávam na čitateľoch, aby sa sami rozhodli. Nikdy sa však pri písaní nedokážem vystrašiť. Som príliš zapojená do procesu písania a veľmi dobre si uvedomujem, že sa príbeh rodí v mojej hlave.