Jozef Heriban: Tanec je výborná partnerská terapia

Jozefa Heribana poznáme ako autora a spoluautora mnohých diel aj ako spoločensky aktívneho človeka. Málokto však vie o jeho záľube v tancovaní. Jeho láska k argentínskemu tangu ho zaviedla až do Buenos Aires. A nám porozprával nielen o tanci, o svojej najnovšej knihe Garážové Libertango, ale aj o vzťahoch.

Nedávno ste do života uviedli novú knihu Garážové Libertango. Neobvyklý názov, netradičné slovné spojenie – pod tangom si predstavujeme čosi vznešené a plné emócií, garáž zas symbolizuje čosi zemité, neveľmi estetické. Je aj táto kniha spojením viacerých elementov?

V tomto názve sa stretajú dve protichodné slová vyvolávajúce celkom odlišné pocity. Hľadal som spojenie, ktoré by bolo emotívne a zároveň trochu provokatívne. Ale má to aj celkom prozaické vysvetlenie. Veľa románových situácií sa odohráva v garáži domu hlavného hrdinu Michala Kahna a známa skladba Astora Piazzolu Libertango najlepšie vyjadruje túžbu po slobode a bezpečnom živote afganskej rodiny Hosseiniovcov.

Kniha sa rodila dlho, písať ste ju začali v roku 2013, jej príchod na svet teda trval až desať rokov. Prečo?

Román o argentínskom tangu som chcel napísať už dávno. Skoro v každej mojej próze sa aspoň v jednej kapitole tancuje tango. Tanečníci a tanečnice argentínskeho tanca tangueros vytvárajú na celom svete veľkú patchworkovú rodinu. Dá sa povedať, že argentínske tango nie je len tanec, je to aj životný štýl.

Niektorí tanečníci sú ním celkom posadnutí. Cestujú po celom svete a zúčastňujú sa na tangových maratónoch, workshopoch a milongách. Písal som román desať rokov, pretože som ho zo začiatku nevedel napísať. Až keď sa mi v hlave objavila línia migrácie, nomádstva, putovania, hľadania zasľúbenej krajiny, všetky moje poznámky o tangu začali mať hlbší zmysel.

Čo má teda vo vašom ponímaní spoločné migrácia s argentínskym tangom?

Všetci sme migranti, nomádi, pútnici. Naši prapraprarodičia niekedy dávno prišli na toto územie. A naši praprarodičia, rodičia aj naše deti z tohto územia stále odchádzajú. Napríklad môj starý otec odišiel do Ameriky, kde sa zoznámil s mojou starou mamou, prežil tam celý život aj tam zomrel. Môj otec sa v Amerike narodil a žil tam do svojich troch rokov.

Moja generácia má veľkú skúsenosť s emigráciou po roku 1968. Argentínske tango začali tancovať v Buenos Aires migranti koncom devätnásteho storočia, keď tam prišli státisíce mladých mužov z Írska, Nemecka, Talianska, zo Španielska, z Poľska, Maďarska aj zo Slovenska. Vo vnútorných dvoroch špinavých trojposchodových domov sa všetko premiešalo.

Všetky piesne. Všetky tance. Všetky vplyvy. Španielske, talianske, poľské, írske, ruské, kreolské, domorodé aj africké. Sladké zvuky huslí splynuli s flamencovými gitarami a trúchlivým nárekom nemeckého bandoneónu. Valčík, mazurka a polka sa spojili s argentínskymi ľudovými tancami, s kubánskou habanerou a s africkými rytmami pouličných osláv oslobodených otrokov. Tak vzniklo argentínske tango.

Jozef Heriban so svojou novou knihou Garážové Libertango (zdroj: Andrea Veselá)

Argentínske tango očividne milujete, preň ste aj boli v Buenos Aires. Sú Juhoameričania emocionálnejší a tancujú odlišne než my tu v Európe?

Tango sa v Argentíne tancuje do vysokého veku. To ma tam možno najviac fascinovalo. Nie je nič mimoriadne, keď na tanečnom parkete vidíte dvojice, ktoré tancujú spolu možno aj sedemdesiat rokov. Deväťdesiatročný sebavedomý muž tancuje so svojou osemdesiatpäťročnou partnerkou. Dojímavá dôvernosť. Muž vedie a žena ho nasleduje. Muž vytvára žene priestor, aby ona mohla urobiť všetky tie krásne tanečné figúry.

Myslím si, že tanec je aj výborná partnerská terapia. Ak vedia dvaja ľudia spolu pekne tancovať, väčšinu vedia spolu aj pekne žiť. Ale vrátim sa k vašej otázke. Na milongách v Buenos Aires som videl obyčajných ľudí, ktorí tancovali vynikajúco. Tu tak tancujú len najlepší európski profesionáli.

Nikdy vám nezišlo na um, že by ste sa azda temperamentom a celkovým nazeraním na život hodili viac do iného kúta sveta a nelákalo vás vyskúšať si žiť kdesi inde?

Dlhé roky som si myslel, že náš rod prišiel na Slovensko z juhu. Mám rád nekonečný horizont mora, pieskové pláže, palmy, ale aj vlniacu sa pustu a zapadajúce slnko nad chladnúcou púšťou. Teraz som sa však dozvedel, že možno je to celkom inak a moji predkovia možno prišli niekedy v jedenástom alebo v dvanástom storočí z priestoru súčasného Nemecka.

Ale je to vlastne jedno. Nikdy som nechcel odísť natrvalo zo Slovenska. Mám nadovšetko rád našu krásnu krajinu. Jej kultúru, tradície. Mám tu rodinu, priateľov, známych. Som tu zasieťovaný. Rozprával som sa veľmi intímne s mnohými emigrantami. Niečo o ich pocitoch viem. Aj preto som rád, že som nikdy neodišiel.

Tento rozhovor nájdete aj vo februárovom čísle mesačníka SME ženy, ktoré je v predaji do 29. 2.

Môže človek začať s argentínskym tangom v akomkoľvek veku? A čím je práve tento tanec taký špecifický, že vás uchvátil natoľko, až ste o ňom napísali knihu?

Človek môže začať tancovať v akomkoľvek veku. A netýka sa to len tanga. Menší problém je, že u nás si mnohí muži myslia, že tancovanie sa k mužom nehodí. Sú presvedčení, že keď netancujú, pôsobia mužnejšie. Podľa môjho názoru opak je pravdou. Grécki muži sú výborní tanečníci a určite nikto nepochybuje o ich mužnosti. Rovnako veľmi charizmatickí muži v Argentíne tancujú tango.

V mojom románe som sa skôr sústredil na filozofiu argentínskeho tanga. Snažil som sa aspoň trochu pomenovať podstatu tohto jedinečného tanca, v ktorom neexistuje dohodnutá choreografia. Každý tancuje svoje kroky. Vyjadruje pohybom svoje emócie. Tangueros celý život hľadajú svoju stratenú polovičku. Keď sa stretnú, spoznajú sa a v konkrétnom čase v konkrétnom priestore odletia spolu v objatí do vesmíru.

Garážové Libertango však nie je len o tangu. Ako ste spomínali, hlavnou témou románu je migrácia. Knihu ste začali písať omnoho skôr, ako sa nás táto téma začala intenzívne dotýkať. Ako v súčasnosti vnímate problematiku migrácie a migrantov ako takých?

Všetci chceme žiť v bezpečí. V pokojnej demokratickej krajine, kde sú ľudia žičliví a tolerantní. Kde majú menšinové komunity rovnaké práva ako dominantná väčšina. Všetci chceme žiť šťastne a slobodne.

Kým budú na svete vojny a diktatúry, ľudia budú migrovať za lepším životom. Samozrejme, že súčasná migrácia predstavuje pre Európu veľký problém. Ale problémy sú na to, aby sa riešili. Aj v minulosti sa celé národy presúvali. Putovali. Hľadali svoju zasľúbenú krajinu. Tak prišli aj Slovania na naše územie. Akoby sme celkom zabudli, že aj my sme národ migrantov.

Kto je váš prvočitateľ, ktorému dávate prečítať svoje diela predtým, než ich odošlete editorke?

Garážové Libertango čítala najskôr Vanda a Tami. Obidve ovplyvnili výsledný text románu, za čo im ďakujem. Tami je môj dlhodobý poradca. Prvá číta všetky moje knihy.

S Vandou Turekovou som sa zoznámil skoro pred šiestimi rokmi na silvestrovskej milonge. Zatancovali sme si jednu tandu a pochopili, že môžeme spolu aj žiť. To sa tanečníkom argentínskeho tanga niekedy stáva. Veľa situácií v próze je inšpirovaných mojím spoločným životom s Vandou a jej dvomi synmi na ulici pri Železnej studničke.

Jozef Heriban a Vanda Tureková (zdroj: arćhív J. H.)

Knihu vám pomáhali uviesť do života aj vaše dve dcéry Tami a Babsy. Už sú dospelé a majú svoje dcéry. Máte k sebe blízko?

Mám veľké šťastie, že máme k sebe naozaj veľmi blízko. Môžeme sa jeden na druhého spoľahnúť. Každý deň si voláme a pomáhame si. Tak sme naše dcéry s Alenkou vychovávali. Stále sme im opakovali, aká dôležitá je pre život človeka dobrá, silná a harmonická rodina. Je to bezpečný prístav, odkiaľ vždy ráno vyplávajú lode na rozbúrené more.

A mám ešte väčšie šťastie, že sme našu rodinu spojili s mimoriadne obetavými a priateľskými Jagušákovcami a Šimončíkovcami. Teraz ešte aj s rodinou Vandy. Tak som si to vždy predstavoval. Jedna veľká rodina sedí niekde v sade pod korunami stromov pri dlhom stole, deti sa naháňajú so psami po čerstvo pokosenej tráve a dospelí sa rozprávajú o živote.

Jedným z mojich najobľúbenejších slovenských filmov je komédia Utekajme už ide! (Keď pred pár rokmi celosvetovo zarezonovala juhokórejská dráma Parazit, moja prvá myšlienka po jeho pozretí bola, že Utekajme už ide! bolo lepšie.) Vy ste sa v rámci tohto filmu spolupodieľali na tvorbe scenára. Ako si na túto prácu spomínate s odstupom času?

Veľmi pekne vám ďakujem za tieto krásne slová. Čo si už môže autor viac priať?! Bolo to úžasné obdobie, keď sme spolu s Jozefom Slovákom donekonečna prepisovali literárny scenár. Nevzdávali sme sa a stále sme verili, že film vznikne. Možno málokto vie, ale tento filmový projekt bol päť rokov komunistami zakázaný. My sme sa ho snažili stále znovu a znovu presadiť do výroby.

Boli sme veľmi mladí a nemali sme vôbec zvládnutú podstatu zákulisnej kolibskej diplomacie. Stále dokola sme spolupracovali s nevhodnými režisérmi. Najskôr s Jurajom Jakubiskom, potom s Petrom Solanom a neskôr s Jurajom Herzom. Všetci to boli „problémoví“ režiséri, ktorých pozorne strážili eštebáci a snaživí donášači. Nakoniec Utekajme, už ide! režíroval Dušan Rapoš a do hlavných úloh sme obsadili Mariána Zednikoviča, Zuzanu Bidžovskú a Milana Lasicu.

Jozef Heriban s dcérami Tamarou a Babsy (zdroj: Tamara Šimončíková Heribanová)

Máte množstvo pracovných charakteristík a prívlastkov. Pôsobili ste ako dramaturg, scenárista, filmový režisér, producent, riaditeľ odboru styku s verejnosťou, štyri roky ste boli aktívny vo vrcholovej politike, ste autor aj spisovateľ. Ktorú z pracovných rolí ste si užívali najviac a ktoré obdobie bolo pre vás to zlaté?

Moje najkrajšie obdobie sú asi spisovateľské roky. Keď som odišiel z parlamentu, začal som realizovať svoje zanedbávané literárne ambície. V krátkom čase som vydal v našom rodinnom vydavateľstve romány Intimita vlkov, Posadnutosť, Ružový trojuholník, Schovaný, neschovaný, idem, Prelet sťahovavých vtákov... Konečne som mohol žiť tak, ako som si predstavoval. Každý deň som si dal desať kilometrov na Železnej studničke a zapisoval si na malé papieriky dialógy a situácie, ktoré prichádzali ku mne z neba. Ale na druhej strane to nebolo ľahké obdobie. Sme malý trh a profesionálnym spisovateľom sa na Slovensku nežije vôbec ľahko...

A ešte si rád spomínam na časy, keď som pôsobil v Euroteli Bratislava. Možno aj preto, že tam pracovalo päťsto inžinierov a ja som bol jediný doktor, aj to doktor filozofie. Vrátnici si to naozaj vychutnávali, keď na mňa každé ráno cez celú recepciu kričali: „Dobrý deň, pán doktor, ako sa máte?!“

Vo vašom okolí je intenzívne prítomný ženský element. Počas svojej kariéry ste pôsobili aj ako predseda komisie pre rovnosť príležitostí so zameraním na zachovávanie práv žien a všetkých menšinových skupín v spoločnosti. Akým spôsobom vás samotného ovplyvnili a ovplyvňujú ženy?

Od puberty si veľmi dobre rozumiem so ženami. Viem pochopiť ich pocity. Uznávam ich a ony to asi cítia. Veľakrát to majú oveľa ťažšie ako muži, ktorí sa často vytratia z rodiny a prestanú sa starať o vlastné deti. Niektorí východoeurópski muži, teda aj slovenskí, sú podľa môjho názoru zbabelí. Napríklad sa nevedia zodpovedne postaviť k otcovstvu. Nechápem ich. Ako sa môže otec prestať zaujímať o svoje dcéry? O svojich synov?

Takže jednou vetou, obdivujem ženy, ktoré sa nevzdávajú a dokážu zabezpečiť rodinu.
Keby to bolo možné, každej by som dal nejaké špeciálne prezidentské ocenenie.

Obálka najnovšej knihy Jozefa Heribana

Aké sú pocity spisovateľa po tom, čo uviedol do života svoju, zatiaľ ostatnú knihu? Prichádza zadosťučinenie, že práca bola zavŕšená alebo skôr akýsi „smútok víťazov“?

Užívam si to. Som vďačný vydavateľstvu Slovart, že Garážové Libertango vydalo. Vlastne nikdy som nezažil, aby sa o mňa niekto iný staral. Vždy som si musel všetko zariadiť sám. Musel som osloviť grafika alebo grafičku, kontrolovať jazykovú úpravu, zalomenie textu, urobiť zmluvy s tlačiarňami a distribútormi, starať sa o PR a marketing, fakturovať predané knihy. Teraz som obklopený vynikajúcimi profesionálkami a profesionálmi, ktorí to všetko za mňa urobia. Mám z toho naozaj veľký zážitok.

Dáte si nateraz od písania na nejaký čas prestávku alebo už pracujete na čomsi ďalšom? A ak áno, o čom to bude?

Myslím si, že spisovateľ, dramatik, scenárista, režisér, výtvarník, hudobník, ale aj ostatné tvorivé profesie nikdy neprestanú pracovať. Aj keď zdanlivo oddychujú, niekde vzadu v ich mozgu prebieha už nový kreatívny proces. To je ich šťastie, ale aj prekliatie. Aj ja už rozmýšľam o nových projektoch. Ale zatiaľ neviem, ako to všetko dopadne a tak ich radšej nebudem prezrádzať.

Čo je podľa vás v živote najdôležitejšie?

Pracoval som v mnohých zaujímavých profesiách. Mal som šťastie a mohol som precestovať veľa krajín. V Európe, Afrike, Ázii aj v Amerike. Spolu s Jozefom Slovákom sme získali ceny na medzinárodných filmových festivaloch. Zažil som aj situáciu, keď moja próza Intimita vlkov bola na prvom mieste v rebríčku Panta Rhei a v Martinuse kontinuálne jedenásť týždňov. Ďakujem Bohu, že bol ku mne taký žičlivý.

Narodil som sa v znamení Raka a títo ľudia sú mimoriadne rodinne založení. Podľa môjho názoru nič nie je dôležitejšie v živote človeka ako vybudovať silnú súdržnú rodinu. Som presvedčený, že sme prišli na tento svet, aby sme pomáhali. Aby sme boli užitoční. Aby sme mali radi krajinu, v ktorej žijeme. Aby sme sa starali o jej prosperitu. Aby sme boli tolerantní k iným názorom a k menšinám. Verím, že sa mi tieto myšlienky aspoň trochu podarilo dostať aj do mojej najnovšej prózy.