Jana a Marek Majeskí: Ten život, navonok zaujímavý, obaja poznáme aj zvnútra. Vďaka tomu sa vieme absolútne tolerovať

Robiť rozhovor s partnerskou dvojicou je vždy výzva. Janka a Marek Majeskí nám to však veľmi uľahčili. Svojou spontánnosťou, vyžarovaním šťastia a množstvom smiechu. Veď čítajte.

Herci Jana a Marek Majeskí sú manželmi od roku 2008 a majú spolu dve dcéry – Emu (13) a Hanku (9). Žijú v Bratislave.

Ako ste sa spoznali? Bola to láska na prvý pohľad?

Marek: Nebola.

Janka: Bola (smiech).

Dobre sa to začína.

Janka: To áno. (smiech)

Marek: Bolo to v roku 2005. Bol som doktorandom na Vysokej škole múzických umení a chodil som tam za svojou pedagogičkou a školiteľkou Milkou Vašáryovou, a v ročníku, ktorý vtedy učila a ktorý v tom roku končil, bola aj Janka. Bol som asistent toho ročníka, takže sme sa pravidelne stretávali. A potom, keď Janka skončila školu, začali sme sa stretávať častejšie. Okolie už vedelo, že sa medzi nami niečo deje, no my sami sme si to ešte neuvedomovali. Skôr by som povedal, že sme sa tomu trochu bránili. Ale postupne sa to nabaľovalo a my sme si zrazu uvedomili, že sme vlastne spolu. Podľa mňa netreba veci analyzovať, jednoducho sa stanú. Nielen čo sa týka nášho vzťahu. Je to tak v herectve, ako aj v živote.

Janka: Ale u mňa to bola láska na prvý pohľad. Vo chvíli, keď si vošiel do dverí, vedela som, že bude zle (smiech). Pamätám si, že keď som v ten deň išla zo školy domov, hovorila som si v autobuse, že keď ma nebudeš mať rád, bude to strašné. A že sa budem trápiť.

Marek: A to bolo kedy?

Janka: No to ešte v treťohorách, v ten prvý deň, ako si vošiel do triedy. To som si hneď povedala, že je to tam.

Marek: A prečo si mi vtedy nič nepovedala? (smiech)

Kto z vás teda urobil prvý krok?

Janka: To vlastne ani neviem. My sme sa naozaj dlho obchádzali, ako Marek hovorí. Dlho sme si len požičiavali knižky.

Marek: Ja som požičiaval knižky všetkým študentom. (smiech)

Janka: Ale mne si najviac požičiaval. (smiech)

Marek: Ale teraz vážne, myslím, že sa to naozaj začalo v kaviarni v Danubiane, kam sme šli najskôr prebrať pracovné veci. To bolo v máji 2005.

Janka: Áno, to bol taký zlomový moment.

Marek: Takže som to bol asi ja, kto urobil prvý krok, keď som ťa tam zavolal. Dovtedy to bolo len o skrytých sympatiách. Ale konkrétny dátum nemáme.

Takže neoslavujete výročie začiatku vzťahu?

Marek: Ja tak hovorievam, že výročie máme v piatom mesiaci roka.

Janka: Ale neoslavujeme celý máj. (smiech) Len si tak spomenieme, že v tom mesiaci sa to pred rokmi začalo.

Jana a Marek Majeskí: Prosto to klaplo a bol tam vzájomný rešpekt. (zdroj: Petra Bošanská)

Čo vás na tom druhom najviac zaujalo?

Janka: U mňa to bol celý balíček. Bol v ňom nadhľad a pokoj. Ja si dosť často uletím a Marek ma vie tak správne „uzemniť“ a nasmerovať. Je ťažké povedať, čo konkrétne to bolo. Prosto to klaplo a bol tam vzájomný rešpekt. Ja si myslím, že my ženy to jednoducho cítime. Buď to tam je, alebo nie je a postupne to odhaľujeme. Časom je to o tolerancii a dôvere.

Marek: Mne sa na Janke veľmi páčilo, okrem toho, že sa mi páčila fyzicky ako žena, že číta veľa kníh. Bol som z toho príjemne prekvapený. Ohúrila ma tiež na javisku ako herečka, keď som ju prvý raz videl hrať v predstavení Ivanov od Čechova a ona dokonale stvárnila emócie svojej postavy, a očarila ma, samozrejme, ako človek.

Platí u vás to povestné, že protiklady sa priťahujú? Alebo ste si viac podobní než ste rozdielni?

Janka: Ako v čom. Máme veľa podobných čŕt, ale vo všeobecnosti ja som oheň a

Marek je zem. Stojí viac pri zemi.
Marek: Ja sa v tom až tak veľmi nevyznám, ale možno to bude tým, že som síce znamenie Lev, ale už veľmi blízko Panny, tak veľmi dlho vydržím byť pokojný.

Janka: A ja hneď „bachnem“. (smiech) Ja sa šesťkrát zrútim, musím to všetko zažiť a predýchať a až potom sa upokojím. Marek je oveľa rozvážnejší.

Tento rozhovor nájdete aj vo februárovom čísle mesačníka SME ženy, ktoré je v predaji do 29. 2.

Máte veľa spoločných záľub?

Janka: Máme aj spoločné, aj rozdielne. Je super, že vieme robiť veľa vecí spolu, a vieme robiť veci aj bez seba. Napríklad Marek má svoj futbal, ja som sa niekoľko rokov venovala jachtingu. Spoločne cestujeme a máme napríklad radi dobré jedlo.

Marek: Dôležité je, že záľuby toho druhého tolerujeme. Vieme to vždy zladiť a vyjsť si v ústrety.

Zmenili ste sa, odkedy ste sa stali rodičmi?

Janka: Určite. Ja si myslím, že sme obaja trpezlivejší, aj keď je to občas náročné. A prehĺbila sa naša zodpovednosť. Keď ideme robiť nejaké rozhodnutia, nemyslíme len na to, ako sa dotknú nás dvoch, ale predovšetkým na to, ako sa dotknú našich detí.

Marek: Začali sme robiť výrazné kompromisy. Uvedomili sme si od toho okamihu, že nie sme len my. Do našej rodiny vstúpili noví ľudia, za ktorých sme zodpovední. Naše dve dcérky majú každá úplne inú osobnosť, čo musíme rešpektovať a riešiť ich potreby.

Vnímajú vaše dcéry, že majú známych rodičov?

Janka: Myslím si, že ani nie. My to doma vôbec neriešime ani nepozeráme televíziu.

Marek: Neriešime to, to je pravda. Ak to vníma tá staršia, tak o tom nerozpráva.

Janka: Ja mám pocit, že sa za to skôr hanbí. (smiech)

Marek: Áno, to je klasický prípad dospievajúcich detí, čo majú rodičov na očiach. Čím sú staršie, tým viac si uvedomujú, že sú súčasťou verejného sveta a nemusí to byť jednoduché. Preto ani nemáme ambíciu na silu ich tlačiť do nášho povolania. Chceme, aby sa rozhodli samy, čo chcú v živote robiť. Ak to samy necítia, nebudeme ich ťahať do umeleckého sveta. Pravda je, že sme si to už v istých situáciách otestovali, staršia dcéra si aj zahrala v jednom seriáli, ale zatiaľ sme si u nej nevšimli potrebu pokračovať.

Naozaj nemáme tie rodičovské ambície implantovať naše vízie na svoje deti. A nielen čo sa týka herectva. Snažíme sa hľadať to, na čo majú nadanie a vlohy, a najmä na to, čo ich baví a v tom ich podporovať. Podľa mňa je v rámci rodičovstva veľký problém, ak sa rodičia snažia tlačiť svoje deti do svojich vlastných, čisto súkromných predstáv.

Ako sa vlastne žije v partnerstve dvom hercom? Rozoberáte doma často prácu, alebo naopak ste radi, že sa jej doma už venovať nemusíte?

Janka: Nemáme to určené takto kategoricky. Prácu príliš nerozoberáme, ale ak sa o nej baviť chceme, bavíme sa o nej. Nedá sa však povedať, že by sme ju analyzovali. A žije sa nám dobre, nie? (smiech)

Marek: Mh. (smiech)

Janka: Akurát je to časovo dosť náročné, skĺbiť projekty a nakrúcania.

Marek: Tým, že fungujeme v jednom svete, ktorý veľmi dobre poznáme a vieme, na akom princípe funguje, a navyše sme obaja na voľnej nohe, je to celkom komplikovaný, kočovný život. Nemáme presne určený pracovný čas, často pracujeme po večeroch a cez sviatky, a je to veľakrát doslova alchýmia všetko zorganizovať. Musíme si sadnúť a zladiť si kalendáre. A druhá vec je, že aj ten život, ktorý navonok pôsobí ako veľmi zaujímavý, obaja poznáme aj zvnútra, vďaka čomu sa vieme absolútne tolerovať.

Myslím, že je to jednoduchšie aj v rámci dôvery v porovnaní s tým, ak by jeden z nás hercom nebol. Aj keď to sa celkom nedá paušalizovať, vždy to závisí od ľudí ako takých a od toho, ako napríklad vedia spracovať emócie alebo ako je človek schopný pochopiť a akceptovať svet, v ktorom sa ten druhý pohybuje.

Každý musí byť spokojný. Takže vždy musíme nájsť kompromis. (zdroj: Petra Bošanská)

Ste k sebe občas navzájom kritickí, čo sa týka práce alebo rodičovstva?

Janka: To by som nepovedala. Jasné, že si otvorene povieme, ak sa nám nezdajú nejaké veci celkom o. k., ale že by sme si veci vyslovene vyčítali, to nie. Takže by som to kritikou nenazvala.

Kto z vás rýchlejšie ustúpi, keď vznikne konflikt?

Janka: Každý musí byť spokojný, takže vždy musíme nájsť kompromis. Veď ty si šťastný, však? (smiech)

Marek: Áno, som šťastný, samozrejme. (smiech)

Janka: Musíš byť. Ale tak vážne, treba vždy hľadať rovnováhu.

Marek: Samozrejme, vždy je dôležitá komunikácia, lebo veď život nie je vždy „peříčko“.

Máte nejaké nesplnené sny, ktoré sú vaše spoločné? Napríklad, že sa o desať rokov vidíte, ako žijete v inej krajine?

Marek: My si tento sen byť v inej krajine snažíme plniť už teraz. Napríklad tým, že si povieme, koľko máme rokov a deti odrastajú, a tá naša spoločná túžba po cestovaní je naozaj silná, a čím ďalej tým viac si uvedomujeme: „kedy to zažiť, keď nie teraz“, keď sa nám obom darí. To sa snažíme investovať do cestovania a do spoločných zážitkov, ktoré nám a deťom nikto nevezme. V poslednom období sme teda viac ako inokedy pocestovali. Myslím si, že to je to, čo nám aj po ich odchode z domu, keď budeme žiť sami, zostane. A bude nás to vždy spájať.

Janka: Povedal si to presne. Ešte sú to také všeobecné, no dôležité priania. Aby sme boli zdraví, spokojní, mali prácu, čo v dnešnej dobe nie je samozrejmosť. A je skvelé, ak je to práca, ktorá nás bude nielen živiť, ale aj baviť.

Marek: Áno, je to ešte kopec vecí, keď to berieme takto. Ja napríklad rozmýšľam aj nad tým, že keď sa nám dievčatá niekde odkotúľajú do sveta, či sa aj my odkotúľame za nimi. Obe vedia už teraz skvele po anglicky, takže to nie je vylúčené. Som rád, že sme im dopriali možnosť študovať jazyky, z toho sa veľmi tešíme, otvorili sme im tým možnosti. Takže sám som zvedavý.

Janka: Áno, sme otvorení všetkým možnostiam.

Čomu sa v živote chcete spoločne vyhnúť?

Janka: Ľudskej zlobe - zlým ľuďom.

Marek: Zlobe, hlúposti, obmedzenosti.

Janka: Takej ľudskej „malosti“.

Marek: Konšprácii a nenávisti.

Janka: A klamstvám.

žijeme v úzkej bubline ľudí, ktorí sú pozitívne naladení a nie hneď všetko hejtujú. (zdroj: Petra Bošanská)

Snažíte sa teda intenzívne vyhľadávať opak?

Marek: Áno, žijeme v takej úzkej bubline blízkych ľudí, ktorí sú pozitívne naladení a vidia veci kladne, a nie hneď všetko negujú.

Janka: A to neznamená, že nie sú kritickí, len sa stále snažia hľadať aj tú lepšiu možnosť.

Marek: No najmä je ten ich pohľad konštruktívny a nefunguje tak, ako je to teraz na Slovensku v móde, že „keď mne skape koza, tak susedovi dve“. Malo by ísť o ten presný opak, že ak sa človeku darí, podporiť ho a dopriať mu, namiesto toho, aby sme ho len hejtovali.

Janka: A potom ešte tá druhá rovina, že ak sa človeku nedarí, tak netreba zanevrieť, ale taktiež ho podporiť a potiahnuť, aj to je veľmi dôležité.

Na čo sa najbližšie tešíte?

Janka: Čaká nás teraz veľa vecí, len neviem, či o nich už môžeme hovoriť.

Marek: Ja len poviem, že to súvisí aj s už spomínaným cestovaním, ale my neradi prezrádzame veci dopredu. V rámci tej našej pracovnej vyťaženosti máme niektoré veci zorganizované už teraz. Je to taký náš záväzok, že si budeme dopriavať čo najviac zážitkov a spoznávať svet.

Janka: A je to také naše svetlo na konci tunela. Máme sa na čo tešiť, aj keď je zle, alebo teda nie úplne najlepšie.