Vzdeláva o násilí v rodine: Ženy si nezvyknú vymýšľať. Naopak, skôr hovoria opatrne a uberajú

Je nezmysel, aby muž, ktorý ubližuje svojej partnerke, bol považovaný za dobrého otca, hovorí riaditeľka Aliancie žien Slovenska KATARÍNA FARKAŠOVÁ.

Poukazuje na to, že dieťa trpí tým, že nemôže matku obrániť, a veľakrát považuje násilie aj za svoju vinu.

„Dám čitateľom takú otázku - predstavte si, že by vašej mame niekto ubližoval. Budete ho považovať za dobrého človeka? Nie. A o to viac, keď to je váš otec, ktorého ľúbite. V mozgu nastane významná zmena a budete potrebovať odbornú pomoc,“ hovorí Farkašová.

Začiatkom minulého roka spustila Aliancia žien Slovenska projekt Zastaviť cyklus násilia, ktorým chcú zlepšiť služby, ako aj poznanie a pochopenie vplyvu domáceho násilia na deti, respektíve násilia na ženách, a tým aj celý medzigeneračný prenos rodovo podmieneného a domáceho násilia.

V projekte Zastaviť cyklus násilia je uvedené, že moderné ľudskoprávne prístupy považujú deti žijúce v násilných pároch za obete, aj keď nie sú priamo fyzicky týrané. Čo to znamená? Stačí, aby dieťa počulo, napríklad že otec na matku kričí alebo ju ponižuje?

Áno, nielen ľudskoprávni aktivisti, ale aj psychológovia v tom majú jasno - dieťa prežíva presne to isté čo matka.

Dieťa reaguje veľmi citlivo už aj na zmenu atmosféry. Stačí, že matka zažíva „len“ psychické násilie a v tom byte už nie je pohoda a bezpečie. Je tam napätie. Záťažou je aj to, že táto téma sa v rodine neotvára, nehovorí sa o tom, a už vôbec nie navonok.

Aký bežný je na Slovensku opačný názor - že keď dieťaťu nie je ubližované priamo a násilie len vidí, či počuje, tak nie je obeťou násilia v rodine?

Považujem za nezmysel, že keď muž ubližuje svojej manželke alebo partnerke, tak je napriek tomu považovaný za dobrého otca. Ľudia si povedia: „Veď dieťaťu nerobí nič.“ Ignoruje sa tým psychologická stránka prežívania dieťaťa.

Ono trpí, pretože nemôže matku obrániť a veľakrát považuje násilie aj za svoju vinu. Obviňuje seba samo, že urobilo niečo zlé.

Dám čitateľom takú otázku - predstavte si, že by vašej mame niekto ubližoval. Budete ho považovať za dobrého človeka?

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Máte problém s násilím? Sledujte na sebe varovné príznaky Čítajte 

Nie. A o to viac, keď to je váš otec, ktorého ľúbite. V mozgu nastane významná zmena a budete potrebovať odbornú pomoc

Dieťa môže v budúcnosti voči sebe cítiť nenávisť, mať poruchy spánku, pamäti či pozornosti, flashbacky (záblesky oživenia traumatickej skúsenosti, pozn. red.), nemusí mať abstraktné myslenie a stráca tvorivosť.

Problémy môže mať aj pri nadväzovaní zmysluplných vzťahov. Navyše, jeho mozog nerozlišuje medzi minulosťou a prítomnosťou a je neustále v strehu.

Môžu však zaznieť také argumenty, že dieťa má všetko zabezpečené. Má jedlo aj miesto, kde môže spať. Otec ho aj pohladí, nekričí naň, nebije ho, vychováva ho. A napriek tomu, že kričí alebo ponižuje partnerku, tak dieťa má otca, ktorý sa oň stará.

To je hlboké neporozumenie. Chcela by som zdôrazniť, že väčšinou rodič, ktorý je násilný, vychováva dieťa takým spôsobom, ktorý uzná za vhodný, lebo väčšinou sám taký zažil.

Napríklad, pošle dieťa za trest do kúta, zamkne ho v tmavej špajze, prestane sa s ním rozprávať, narába s ním ako s vecou.

A potom tu je malá výchovná. Je veľa ľudí, ktorí povedia, že im občas dal otec po hlave alebo po zadku, a tu sú a akí sú senzační. No nie je to tak. A stretávame sa aj s ťažkými bitkami, tu si už ľudia zrejme vedia predstaviť následky.

Ale výskumy ukazujú, že aj zanedbávanie dieťaťa ako osobnosti, ako človeka je psychické násilie priamo na dieťati. Nehrať sa, nerozprávať sa s ním, nevšímať si ho, odháňať ho a skrátka ho ignorovať.

Existuje vôbec nejaká hranica, kde násilie páchané v páre môže byť súkromným problémom dospelých a dieťa do toho nie zaťahované?

Nie.

Už rok funguje projekt Zastaviť cyklus násilia, ktorý má zlepšiť služby, ako aj poznanie a pochopenie vplyvu domáceho násilia na deti. Čo je jeho súčasťou?

Patrí tam predovšetkým naše bežné každodenné poradenstvo pre ľudí, ktorí zažívajú násilie. Školíme tiež kolegyne z južného Slovenska, kde nie je žiadna organizácia podobná tej našej. Ide o pracovníčky organizácie Kiwi v Štúrove, ktorá sa zaoberá vývinom detí.

Spolupracujeme s nórskou organizáciou Alternatíva k násiliu (ATV - Alternativ Til Vold). Mali sme s ňou semináre a máme konzultácie. A dostaneme špecializované školenie ako pracovať s filmom Zúrivec, ktorý sa používa na prevenciu pred násilím na školách.

Súčasťou je aj kampaň, ktorej dominuje film. Pripravujeme ešte vzdelávací film o vplyve násilia na detský mozog. Ide o záležitosť, o ktorej sa len začína rozprávať, keďže ide o pomerne nový objav. Dovtedy to boli deti agresívne, nevychovateľné a nezvládnuteľné. Teraz sa vie, že je za tým väčšinou postraumatická stresová choroba, ktorá mení mozog. Navyše, z detstva sa to ťahá do dospelosti.

Dá sa zastaviť cyklus násilia?

Samozrejme, dá sa. Povedzme, že ak bol násilný starý otec, tak väčšinou muž, ktorý v takom prostredí vyrastal, má sklon byť agresívny. Je u neho zvýšená pravdepodobnosť, že bude tiež násilný, ale nemal by sa na to vyhovárať, pretože rozhodnutie je v jeho rukách.

Keď sa rozhodne, že nechce byť ako starý otec, môže to naplniť. A to je už prerušenie cyklu.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Psychologička Zemandl: Udretie dieťaťa je pre mňa hranica, ktorú rodičia nemajú prekračovať Čítajte 

Kedy budete projekt považovať za úspešný?

Úspechom bude to, že naše klientky k nám budú vodiť aj svoje deti.

Doteraz sa tak nedialo?

Bolo to práve naopak. Snažili sa deti držať doma, niekde bokom, aby nemuseli počúvať, čo sa deje medzi rodičmi, ani keď o tom rozprávajú u nás. To by sa malo zásadne zmeniť.

Dúfame, že nielen matkám, ale aj otcom dôjde, že to nie je výmysel ich bývalej partnerky, ktorá im chce ublížiť, ale že naozaj ide o to, aby dieťa rástlo zdravé. Aby v ňom nezostala stopa po tom zlom.

V projekte spomínate využitie nórskej praxe v práci s deťmi v násilnom vzťahu s prihliadnutím na slovenské podmienky. Čo sa tým myslí?

Snažíme sa postupovať tak, ako to je v Nórsku, aj keď u nich je jeden veľký rozdiel.

Ak je človek, ktorý pácha násilie ochotný spolupracovať so psychológmi a s psychologičkami, tak sa môže pracovať s celou jeho rodinou. A to je ten žiadaný well being - u nás krásne preložený ako najlepší záujem dieťaťa.

Tak by sme to chceli aj my. Ale jednou z veľkých prekážok je, že na to, aby sme na Slovensku mohli s dieťaťom pracovať na odstránení porúch na mozgu spôsobených prežitou traumou, treba mať súhlas oboch rodičov.

Ten, čo pácha násilie, nechce sa zmeniť a popiera to, že ho pácha, nechce, aby sa do toho „montovali“ cudzí ľudia. A nedajbože odborníci a odborníčky na násilie. To nám situáciu veľmi zhoršuje.

Stretávate sa s tým, že by sa slovenskí muži chceli zmeniť vtedy, keď od nich žena odíde?

Závisí to od toho, či im niekto vysvetlil, čo robia, pretože si to mnohí neuvedomujú. V pilotnom projekte, ktorý sme robili vo väznici, som stretla muža, ktorý sedel za ublíženie na zdraví svojej manželke. Hovoril, že nič zlé neurobil a „že niekto jej musel ukázať, kde je jej miesto“.

Počuť niečo také je na omdletie a ide o názor z prehistorickej éry. Vôbec nevníma, že ženy a muži sú rovnoprávne bytosti. Že ženy sú partnerkami mužov, a nie ich slúžkami. Žiaľ, ide ešte stále o existujúci stereotyp, ktorý však môže muža dostať do väzenia.

On bol vychovaný, že muž je ten, ktorý rozhoduje, kto vedie ženu, ktorá má poslúchať. A keď tá žena neposlúcha, on je tam na to, aby to vyriešil.

Sú z vašej skúsenosti častejšie prípady, keď ženy v násilných vzťahoch radšej ostávajú kvôli deťom alebo práve vďaka nim z nich odchádzajú?

To je veľmi individuálne. Samozrejme, stretli sme aj ženy, ktoré hovoria, že nebudú „trhať rodinu a dieťa musí mať aj otca“. Ja však hovorím, že takého otca nemusí mať.

No nikoho by som nemohla nútiť odísť alebo ostať. My žiadne riešenie nevnucujeme. Žena, ktorá zažila týranie, sa potrebuje zhlboka nadýchnuť a mať život vo svojich rukách.

Môžeme jej povedať, aké sú možnosti, eventuálne, čo jej hrozí. Veľakrát sú ženy zaskočené tým, ako to všetko dobre poznáme. Ale všetky tieto situácie sú ako cez kopirák.

Ženám dookola opakujeme: Nie je to vaša chyba, nie je to vaša hanba, je to celé vo vašich rukách, vy sa rozhodnete.

Fungujete už tridsať rokov a stále toto opakujete?

Áno, ale s modifikáciami. Zvýšilo sa povedomie o ľudských právach.

A ako sa posunulo?

Verejná mienka sa posunula.

Môj úplne prvý telefonát na linku SOS bola žena, ktorá mi porozprávala príšerné veci, ktoré sa jej diali, vyzeralo to ako súhrn všetkých desivých možností. Keď som sa jej nakoniec opýtala, akú pomoc by od nás očakávala, odpovedala, že sa len chcela spýtať, či toto je to násilie, o ktorom sa teraz rozpráva. Potrebovala si to len pomenovať.

Teraz volajú ženy a povedia nám, že ich partner robí to a to, a či majú najprv podať žiadosť o neodkladné opatrenie, alebo sa majú rovno odsťahovať. Čiže už si svoju situáciu nepotrebujú len pomenovať, ale potrebujú poradiť, ako ju riešiť.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Sú násilní k partnerkám, preto aj oni potrebujú pomoc. Na Slovensku sa hľadá ťažko Čítajte 

Navyše, už nevolajú iba ženy, ale aj ich kolegovia a kolegyne, susedia, známi. Na Slovensku máme väčšinu mužov, ktorí násilie (všetkého druhu odmietajú) a sú vynikajúci partneri svojim ženám a deťom.

Teším sa z toho, že pribúdajú organizácie, v ktorých pôsobia mladé ženy a muži, ktorí sa tejto téme venujú. Aj v médiách sa o tom viac diskutuje.

Pomohli by ženám pri rozhodovaní aj zmeny v rozvodoch či vo zverení? Ak áno, aké?

Rozvody, kde je prítomné násilie, by sa mali riešiť špecificky a mali by byť rešpektované sociálnymi a psychologickými odborníkmi a odborníčkami, súdnymi znalcami a znalkyňami, sudcami a sudkyňami, policajtmi a policajtkami, či prokurátormi a prokurátorkami.

Malo by sa zohľadňovať, že v žiadnom prípade nemožno rozhodnúť napríklad o striedavej starostlivosti. Dôvodom je, že muž, od ktorého žena s deťmi odišla, často považuje deti za nástroj, ktorým môže ďalej týrať ženu. Pre tie deti to je peklo.

Ak by sa toto zmenilo, bolo by to fantastické. Násilie by sa malo konečne brať s plnou vážnosťou nemali by sa pred ním zatvárať oči.

A čo pri téme psychického násilia? Stretávam sa s názormi, že psychické týranie si môže žena vymýšľať.

V téme psychického týrania treba vyškoliť súdnych znalcov a znalkyne, psychológov a psychologičky aj pracovníkov a pracovníčky na sociálnych oddeleniach.

Mne ani mojim kolegyniam a kolegom by žiadna žena v tomto nemohla klamať. Platí, že čím je príbeh neuveriteľnejší, tým je pravdivejší. Ženy si nezvyknú vymýšľať. Naopak, skôr hovoria opatrne a uberajú.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Pomoc pre ženy zažívajúce násilie. Aké majú možnosti a na koho sa obrátiť? Čítajte 

Ak sa manželia rozvádzajú a obaja rodičia majú deti radi a nie je tam násilie, tak sa dohodnú. Na súd chodia tí, čo sa dohodnúť nevedia. A trúfam si povedať, že vo väčšine sa dohodnúť nevedia muži. Tak ako sú väčšinou násilníkmi muži.

Je pre nich urážkou, keď od nich žena odíde. Myslia si, že im patria. Nechápu, ako ich majetok dostal nohy a odišiel aj s deťmi.

Stretávame sa s tým, že niektorí majú aj mamu, ktorá lamentuje, že príde o vnúčatá, a chce, aby im boli deti zverené, že ony sa o ne postarajú. Neverí, že jej syn páchal násilie a nevníma ani svoj eventuálny podiel na jeho výchove.

Odborníci upozorňujú, že mladí ľudia vystavení násiliu počas formačných rokov sa naučia, že násilie môže byť účinným nástrojom kontroly vo vzťahoch. Deti neskôr môžu napodobňovať a opakovať správanie rodičov. Hovoríte, že generačný cyklus dokážu zastaviť. Čo pre to môžeme urobiť my, okolie?

Je potrebné podržať ženu, dať jej informácie a kontakty, ak sa dá, porozprávať sa aj s mužom. Nie je dobré, aby kamaráti násilníkovi držali stranu. V každej partii by sa mal nájsť niekto normálny a slušný, kto upozorní, že takéto správanie nie je v poriadku a že má katastrofálny vplyv na jeho deti. Ale je toho o dosť viac.