Dieťa má vďaka darovanému embryu. Cesta k nemu trvala roky a viedla tromi štátmi

„Cesta autom trvala štyri hodiny a my s mužom sme štyri hodiny mlčali. Keď sme prišli domov, dohodli sme sa, že sa na túto tému nebudeme mesiac rozprávať. Potom ju znova otvoríme a povieme si, ako ďalej,“ opisuje Klára situáciu, ktorá bola v príbehu jej materstva zlomová. V poradí už niekoľká odborníčka im totiž povedala, že možnosť mať vlastné dieťa je takmer nemožná.

Po mesiaci sa s manželom dohodli, že sa o rodičovstvo predsa len ešte pokúsia, a to prostredníctvom darovaného embrya. Ich dieťa teda nebude mať gény ani jedného z nich.

K tomuto rozhodnutiu sa pritom dostali oblúkom po rokoch úsilia a mnohých pokusoch vo viacerých krajinách.

No už keď boli na začiatku tejto komplikovanej cesty, lekárka, u ktorej bola Klára na prvej konzultácii, jej povedala, že vzhľadom na jej vek to pravdepodobne bude jediná možnosť.

„Mala som pocit, že ma v živote nikto tak veľmi neurazil. Keď som vtedy vyšla von, volala som manželovi a povedala som mu, že toto teda nie. Ak by som vtedy poslúchla jej radu, mohli sme si ušetriť veľa času.“

Do tridsiatich piatich nad dieťaťom neuvažovala

Ich dcéra je dnes predškoláčka. To, že sa narodila aj vďaka darcovskému programu embryí, zatiaľ nevie. Aj pre túto skutočnosť v texte neuvádzame Klárino plné meno.

Vo svojom príbehu však otvorene hovorí o tom, aké náročné je pre páry prijať cudzie bunky, aké praktické a morálne dilemy toto rozhodnutie otvára, ako môže ovplyvniť zdravý partnerský vzťah, a prečo by sa ženy pred touto možnosťou nemali uzatvárať.

„Do tridsiatich piatich rokov som nad dieťaťom ani neuvažovala. Vyrastala som v prostredí, z ktorého som si ako dieťa odniesla mnohé náročné skúsenosti a mala som obavu, že by som bola rovnako prísna a na výkon orientovaná matka, ako boli moji rodičia. Dlhé roky som navyše bola zaujatá prácou a nepociťovala som potrebu,“ vraví.

V istom období však pracovala pre veľkú medzinárodnú spoločnosť a viaceré mladšie kolegyne si nechávali mraziť vajíčka. Ide o takzvaný social freezing, pri ktorom si ženy medzi dvadsiatym a tridsiatym rokom života nechávajú mraziť a uskladňovať oocyty. Po tridsiatke totiž každým rokom prudko klesá nielen ovariálna rezerva, ale aj kvalita ženských pohlavných buniek. Odobratie a uskladnenie kvalitných buniek môže byť dobrým riešením, ak žena v období do tridsiatky nemá partnera alebo zázemie na materstvo, no v budúcnosti deti plánuje.

Keď Klára jednu z kolegýň odprevádzala na kliniku, po prvý raz ju napadlo, že aj ona by možno chcela mať rodinu.

„Reálne som začala o dieťati uvažovať, až keď som mala 36 či 37 rokov. Po pol roku snaženia o prirodzené počatie mi bolo jasné, že to vzhľadom na môj vek nebude reálne a išla som sa poradiť na kliniku. Lekárka, s ktorou som sa veľmi otvorene rozprávala o mojom aj manželovom veku, zdraví a životnom štýle mi vtedy povedala, že predpokladá, že mojou jedinou šancou na otehotnenie bude darované embryo.“

Asistovaná reprodukcia sa na Slovensku v súčasnosti deje buď z vlastných buniek páru, prostredníctvom darovaných spermií či oocytov, alebo vďaka darovaným embryám. Tie reprodukčným klinikám darujú aj páry, ktoré samy prekonávajú liečbu neplodnosti a v procese umelého oplodnenia absolvujú odber buniek a ich následné oplodnenie in vitro. Zvyčajne sa pritom oplodňuje viacero vajíčok, čím vzniká viacero embryí. Pár však len zriedka využije všetky a po úspešnom oplodnení má možnosť zvyšné embryá buď uskladniť do budúcna, zničiť, alebo darovať iným párom.

Prijať darované embryo však Klára v prvej chvíli zavrhla.

Ak ísť do darcovského projektu, potom obaja

„Išli sme teda na kliniku do Brna, neskôr do Prahy a do Viedne a absolvovali viaceré pokusy o umelé oplodnenie. Hoci som už bola štyridsiatnička, všetko nasvedčovalo tomu, že moje bunky sú v poriadku. Pri cykloch asistovanej reprodukcie sme mali bežne sedem a viac životaschopných embryí, ktoré prešli dlhou kultiváciou. Napriek tomu sa mi nedarilo otehotnieť.“

Vo vyššom veku sú síce šance na otehotnenie pri umelom oplodnení pomocou vlastných buniek vyššie ako pri prirodzenej snahe, no ani tak zďaleka nedosahujú takú úspešnosť umelého oplodnenia ako u mladších žien. U žien do 30 rokov je pravdepodobnosť úspešného klinického tehotenstva takmer 70 percent. U žien vo veku medzi 35 až 39 rokov je to už len 24 percent. Medzi 40. a 43. rokom života dokáže pomocou umelého oplodnenia otehotnieť len niečo vyše deväť percent a po 44. roku je úspešnosť menšia ako jedno percento.

Po niekoľkých pokusoch a rôznych vyšetreniach sa napokon ukázalo, že Klárine vajíčka sú síce v poriadku, no problém môže byť v spermiách jej manžela.

„V jednej chvíli sa ukázalo, že manžel má polámanú chromozomálnu výbavu v spermiograme a s tým sa nedá nič robiť.“

Keď neskôr preberali manželovu rodinnú anamnézu, zistili, že viaceré páry mali problém s otehotnením. Po tejto informácii vyvstala možnosť oplodniť Klárino vajíčko darovanými spermiami.

„Manžel sa však veľmi jasne vyjadril, že to neprichádza do úvahy a že ak ísť do darcovského projektu, potom obaja.“

Dostali sme databázu, z ktorej sme si mohli vyberať

Prvá cesta viedla do českej pobočky nemeckej reprodukčnej kliniky, ktorá funguje na hranici tamojšej legislatívy a ponúka aj nepacientsky program. Samoplatcovia si z portfólia môžu vybrať darcov pre vajíčka aj spermie.

„Dostali sme databázu, z ktorej sme si mohli vyberať darcov pre vajíčka a spermie. Nepoznali sme síce mená, no k dispozícii sme mali fotografie, informácie o ich zdraví a ponúkli nám možnosť si s darcami dokonca zavolať. Ich prístup bol extrémne profesionálny, mala som pocit, že som v banke a nie v klinike, ktorá pracuje s veľmi krehkou a intímnou časťou ľudských životov. Do dokonalosti to dotiahlo to, že lekárka, s ktorou sme hovorili, nevravela dobre po česky a používala veľmi strohý jazyk, v ktorom chýbali akékoľvek jemné výrazy,“ vraví Klára.

Tento prístup nebol manželom sympatický a rozhodli sa, že radšej prijmú darcovské embryo od ľudí, ktorí podobne ako oni prechádzali liečbou neplodnosti.

Darcovský program pohlavných buniek na Slovensku upravuje Zákon o požiadavkách a postupoch pri odbere a transplantácii ľudského orgánu, ľudského tkaniva a ľudských buniek. Podľa neho je darcovstvo bezplatné a anonymné.

Reprodukčné centrá si ďalej kritériá nastavujú tak, aby vek žien nepresahoval 34 rokov, darcovia boli nefajčiari a neprenášali infekčné ani genetické ochorenia. Žiadatelia o pohlavné bunky môžu svoj výber zúžiť na základe fenotypu, veku alebo vzdelania.

V centre, pre ktoré sa rozhodli, jej vybrali dve skupiny darcov - jednu prioritnú, druhú ako náhradnú. „Mojou jedinou podmienkou bolo, aby išlo o darcov, ktorí majú do tridsať rokov. Prvá skupina to spĺňala, v druhej bol vek otca vyšší,“ vraví.

Ani jeden neuvažoval o vzťahu

„Ráno, keď som mala absolvovať vklad embrya, sa nezačínalo ideálne. Lekárka mi zavolala, že súbor embryí, ktoré sme prioritne chceli, sa nedá použiť a k dispozícii sú embryá od darcov, kde mal muž 37 rokov. Ak by som chcela iné, musela by som znova čakať. V aute zároveň manželovi zatelefonovali z práce a odvolali ho na niečo, čo nešlo vyriešiť bez neho. Na embryotransfer som teda išla sama.“ Podľa jej slov bol toto moment, ktorý neskôr zohral svoju úlohu.

„Keď som priniesla domov prvý ultrazvukový snímok, rozhostilo sa totálne ticho.“

Liečba neplodnosti znamená pre páry dlhodobý stres a obdobie, v ktorom sa spája veľa emócií a neistoty. Nie je výnimočné, že vzťahy túto záťaž nevydržia. Darované pohlavné bunky do tohto už aj tak náročného obdobia prinášajú ďalší rozmer ťažkostí. Jeden z partnerov, alebo aj obaja, môžu uprostred procesu pocítiť silnú neistotu alebo pocit, že dieťa z buniek iných ľudí nie je jeho.

„Ani jeden sme však toto rozhodnutie nevnímali z pohľadu nášho vzťahu. Tým, že manžel nebol ani pri vkladaní, mohol to vnímať tak, že sa veci dejú mimo neho. Dva mesiace boli hrozné a dokonca to vyzeralo, že sa rozídeme. Manžel v jednej chvíli povedal, že má pocit, akoby s dieťaťom nemal nič spoločné. Ja som už ani minútu neváhala. Po všetkom úsilí a rokoch boja som bola odhodlaná, že dieťa vychovám aj sama,“ vraví.

„Neviem, čo presne musel prežívať, celkom isto to pre neho bolo náročné obdobie,“ vraví Klára a priznáva, že nešlo o jednostrannú záležitosť.

Môžem byť dobrou mamou pre dieťa, ktoré sa narodilo z bunky inej ženy?

Situácia sa nakrátko otočila po narodení dcéry. „Malá mala viaceré zdravotné problémy, ktoré vyžadovali aj operáciu a ja som si prechádzala nielen stavmi, ktoré sú typické pre novorodenecké obdobie, ale aj pochybnosťami, či by to bolo inak, ak by sa dcéra narodila svojej biologickej mame. Trápili ma pocity, či som dobrá mama a či môžem byť dobrou mamou pre dieťa, ktoré sa narodilo z bunky inej ženy.“

Tento stav sa však dnes vníma ako prechodný, s dcérou majú obaja rodičia vzťah, ktorý sa nijako nelíši od iných rodín. „S manželom sa neraz smejeme, že je len dobré, že naša dcéra nemohla zdediť naše negatívne vlastnosti.“

Pri darcovstve však vstupuje do hry aj téma, ako vlastnú identitu komunikovať s dieťaťom. „Už lekárka v centre ma upozorňovala na to, že v istom bode bude potrebné, aby sa celý príbeh dozvedelo aj dieťa. S manželom sme od začiatku túto vec zohľadňovali a je pre nás dôležité, aby sa o tom ako od prvých dozvedela od nás. Rozhodli sme sa, že tému načneme po tom, ako dcéra nastúpi do školy a opadne z nej prvý stres zo životných zmien."

Na záver Klára dodáva, že by bola rada, ak by sa ženy neuzatvárali pred možnosťou darovaných buniek alebo embryí. „Napriek všetkým ťažkostiam a úskaliam je materstvo spojené s tehotenstvom dôležitým základom vzťahu. Keď vo vás deväť mesiacov niečo klíči a rastie, nemôžete si len tak povedať, že to nie je vaše dieťa.“