Príbehy lásky sú rôzne. Aj tie dávne a silné. Napríklad o žene, ktorá napriek životu na vozíku nikdy nezatrpkla a svoju lásku k deťom vložila do plyšových hračiek, ktoré pozná celý svet. Margarete Steiffová nás svojou neuveriteľnou chuťou žiť a prinášať radosť inšpiruje aj dnes.
Obľúbeného plyšového medvedíka mal v detstve asi každý z nás. Za malou hračkou, s ktorou zaspávajú milióny detí po celom svete, je však veľký príbeh. O žene, ktorá bojovala s osudom a vďaka odhodlaniu a obrovskej vnútornej sile si splnila svoj sen.
Dňa 24. júla 1847 sa v juhonemeckom mestečku Giengen an der Brenz začal písať príbeh akoby z pera filmového scenáristu. Ako tretia zo štyroch detí sa tu do rodiny stavebného majstra Friedricha Steiffa a jeho manželky Márie, ktorá bola ženou v domácnosti, narodila Margarete. Bolo to dieťa ako každé iné. Živé a zvedavé. Že sa to zakrátko navždy zmení, nikto ani len netušil.
Rana osudu a nezastaviteľné sny
Keď mala rok a pol, ochorela na vtedy rozšírenú detskú obrnu, prestala chodiť a problémy mala aj s jednou rukou. No aj keď bol jej život od tohto momentu už navždy spätý s invalidným vozíkom, jej energickosť sa nestratila. Ba práve naopak, postupne sa k nej pridala schopnosť vidieť vo všetkom to dobré, húževnatosť a cieľavedomosť, čo, ako sa neskôr ukázalo, jej umožnilo prekonávať nielen prekážky, ale aj samu seba.
Napriek tomu, že jej matka, ktorá sa stala aj jej opatrovateľkou, bola veľmi skeptická, Margarete si všetci obľúbili a vďaka pomoci starších súrodencov, detí zo susedstva a panej, ktorá ju vynášala po schodoch, chodila aj do školy, kde vynikala svojím intelektom. Rodičia však boli z celej situácie veľmi nešťastní a neustále hľadali nových špecialistov a posielali dcéru do kúpeľov, aby jej pomohli. Sama Margarete neskôr do svojho denníka napísala, že liečbu podstupovala najmä preto, aby im nevzala nádej a pocit, že pre jej uzdravenie urobili všetko, čo bolo v ich silách.
Margarete Steiffová ušila prvého plyšového medvedíka (zdroj: Wikimedia Commons)Medzitým si zaumienila, že napriek protestom otca, ktorý sa bál, že ak neuspeje, bude sklamaná, začne navštevovať školu šitia, ktorú predtým absolvovali aj jej sestry. Hoci musela prakticky všetko zvládať jednou rukou a počas prvých rokov sa nezaobišla bez pomoci iných, postupne sa z nej stala naozaj šikovná krajčírka. Na nejaký čas dokonca odišla k svojej tete, aby jej ušila svadobnú výbavu a vymyslela si, že sa naučí hrať na citare. Strunový nástroj, ktorý si vyžaduje zručnosť a koordináciu, ovládala po určitom čase tak dobre, že mohla hru naň aj vyučovať.
Tento článok nájdete aj vo februárovom čísle mesačníka SME ženy, ktoré je v predaji do 29. 2.
Keď mala 17 rokov, dospela k záveru, že túto honbu za zázračným liekom, ktorý by ju postavil na nohy, ukončí, a prijme veci také, aké sú. V jej denníku pribudla poznámka: „Zbytočné hľadanie uzdravenia bráni človeku nájsť pokoj. Boh to v mojom prípade zariadil tak, že nemôžem chodiť. Asi to tak má byť.“ Od tohto momentu začala Margarete vnímať kolieskové kreslo, na ktorom sedela, ako súčasť života, ktorá nie je hodna ďalšej pozornosti.
Podobne zmierlivo sa k všetkému postavil aj jej otec a prestaval ich dom tak, že sa jeho súčasťou stala aj krajčírska dielňa, v ktorej šila Margarete spolu s jej staršími sestrami. Ich precízna práca bola čoskoro taká žiadaná, že z peňazí za zákazky si mohli dovoliť kúpiť aj vlastný šijací stroj – prvý v celom Giengene.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
