Má krásny profil, dve deti a bulímiu: Najbližšie okolie si roky nemusí nič všimnúť

Poruchami príjmu potravy trpí takmer celý život. "Vracať som začala, keď som mala trinásť rokov, no myslím si, že sa to celé začalo niekedy oveľa skôr. Možno keď som mala päť rokov. V podstate si nepamätám, že by som niekedy bola spokojné a veselé dievčatko. Vždy som bola dosť samotárska a trochu divná,“ hovorí ZUZANA MRAČKOVÁ.

Na sociálnych sieťach ju sledujú tisíce ľudí a ona otvorene hovorí aj o svojej recidíve bulímie. Otvára tak tabuizovanú tému, ktorou sú poruchy príjmu potravy u žien po tridsiatke. „Píšu mi ženy, ktoré sú dvadsať rokov vydaté, ale ich manželia či partneri o tom netušia. S poruchami príjmu potravy ide celkovo veľmi veľa hanby,“ hovorí.

Bulímia a anorexia sa v očiach verejnosti najčastejšie spájajú s mladými dievčatami a tínedžerkami. Vy však tému otvárate aj u žien po tridsiatke. Viete povedať, aký vypuklý tento problém je?

Veľmi. Poruchy prímu potravy zďaleka nie sú len otázkou mladých dievčat a recidíva tohto ochorenia môže prísť v každom náročnom období. Narodenie detí, návrat žien do práce a tlak, ktorý na seba vyvíjajú, sú presne takýmito záťažami.

Môj profil sledujú najmä 35- a viacročné ženy a ozýva sa mi ich veľa naprieč celým spektrom. Sú to verejne známe ženy aj úplne obyčajné mamy dvoch či troch detí. V tomto si choroba nevyberá.

Vy ste si chorobou prešli ako tínedžerka, v ranej dospelosti aj ako dospelá žena a mama. Je rozdiel v tom, ako to verejnosť vníma?

Na rozdiel od tínedžeriek je tu oveľa väčšia stigma. Aj ja si vravím, že by som mala byť niekde inde. Veď som matka dvoch detí! Mala by som riešiť iné témy a nie dokola to, ako vyzerám a koľko vážim.

Keď sa ku mne moje deti idú pritúliť a povedia mi, že ma ľúbia, musím si v hlave povedať: Pozri sa, títo ľudia ťa ľúbia takú, aká si. A ľúbili by ťa aj keby si mala o päť kíl viac. Neriešia, či sú mi dobré moje kontrolné rifle.

Viem, že presne to trápi aj iné matky s poruchami príjmu potravy. Tiež si uvedomujú, že v porovnaní s deťmi je ich vzhľad malichernosť, no zároveň si nevedia pomôcť. Aj preto svoje ochorenie len málokto prizná.

Taja to?

Samozrejme, že to taja a hanbia sa. Píšu mi ženy, ktoré sú dvadsať rokov vydaté, ale ich manželia či partneri o tom netušia. S poruchami príjmu potravy ide celkovo veľmi veľa hanby. Už z podstaty tejto choroby.

Ľudia trpiaci bulímiou robia veci, ktoré sa len sotva dajú pomenovať inak, ako nechutné. Vracajú na najrôznejších miestach, na váhe preverujú, či zo seba dostali všetko, čo aj dostali do seba a podobne.

Sama som počas rokov robila rôzne nechutné veci, o ktorých by som nikdy nikomu nepovedala.