Požiadať o pomoc nie je hanba.

Kam až musíme zájsť, aby sme prestali ničiť samých seba a priznali si, že bez pomoci to nezvládneme? Možno vám na to odpovie príbeh Lýdie Handzovej, ktorá dlho presviedčala samu seba, že tak, ako žije, je to o. k. A nebolo.

Život s hendikepom

Lýdia Handzová je cieľavedomá a pracovitá, v bežných situáciách spoločenská žena. Rada pomáha a radí, veď napokon má bohaté a dlhoročné skúsenosti s programovým a projektovým manažmentom v rýchlo sa rozvíjajúcich podnikových prostrediach a vo svojej práci je zanietená, usilovná a snaží sa, aby všetko fungovalo. No od detstva to nemala ľahké. Prekonala detskú mozgovú obrnu, čo jej spôsobilo celoživotné fyzické znevýhodnenie.

Napriek tomu, že jej mama pracovala na spojenej škole Mokrohájska v Bratislave, ktorá bola od začiatku bezbariérová a prispôsobená pre deti s fyzickým hendikepom, Lýdia bola jedným z prvých detí s fyzickými znevýhodnením, integrovaných do úplne bežnej a veľmi bariérovej školy v centre mesta. Chodila tam s celkom zdravými deťmi, a spočiatku, do tretej triedy, jej tam bolo dobre.

„Deti neriešia, ak niekto neupriami pozornosť na vašu inakosť. Zhoršilo sa to až po upozornení novou triednou učiteľkou, že niečo so mnou nie je v poriadku. Potom na pár rokov prišli posmievania a fyzické útoky. Tie sa, našťastie, v dospievaní vytratili a spolužiaci sa ku mne správali úplne normálne. Neskôr to tak bolo aj v dospelom živote. Myslela som si, tak detinsky, že ak si to nebudem všímať ja, tak si to nebude všímať ani okolie. Do určitej miery to tak aj dlhé roky ozaj fungovalo. Ale stretla som sa viackrát aj s tým, že ľudia na mňa, pretože som v ich očiach iná, pozerali zvrchu. Je to tak doteraz.

Ak je to niekto, kto je mi úplne cudzí, tak ma to netrápi. Ak to prišlo od človeka, ktorého som považovala za blízkeho, vtedy ma to zranilo veľmi. S odstupom času to vnímam ako dobrý barometer a čističku vzťahov.“ A ako dnes vidí svoj hendikep? „Nie som zaň o nič viac vďačná ako za to, že mám zrovna zelené oči. Tým, že som sa s ním narodila, tak to nevnímam ako niečo, čo mi bolo dané navyše alebo odobrané. Je to moja súčasť,“ hovorí Lýdia.

Tanec na vozíku

S takýmto nastavením a s dušou živla sa aj napriek nepríjemným skúsenostiam, ktoré jej priniesol hendikep, snažila žiť naplno a aj v zložitom tínedžerskom veku zapadnúť a niekam patriť. Miluje tanec, a keď prišla ako15-ročná do TK Danube, tréner jej ponúkol možnosť súťažiť v tancoch na vozíkoch. Ako ju prijala?

Spontánne. „Na jeden som si sadla, prehovorila som jedného tanečníka, nech je mojím tanečným partnerom a išli sme. Robila som to veľmi rada, až kým som neodišla do zahraničia vo veku 21 rokov.“ Práve tam naberala skúsenosti, aby sa mohla profesijne rozvíjať a budovať svoju kariéru.

Oddala sa jej, netancovala ani veľmi inak nerelaxovala. Spustil sa totiž kolotoč povinností a vysokých nárokov, ktorý poznáme mnohé, akurát ho, rovnako ako Lýdia, pokladáme za normálny, potrebný a často aj najdôležitejší a všetky ostatné kolotoče nechávame vypnuté zapadať prachom.

Vyhorenie, ako inak

Keď sa Lýdia postavila k zrkadlu v rámci rozhovorov o vlastnej hodnote pre projekt I see me, priznala, že v poslednom období nemá príliš rada svoj odraz v zrkadle.

Tento článok nájdete aj v decembrovo-januárovom čísle mesačníka SME ženy, ktoré je v predaji do 31.1.

reklama

„Mala som a často ešte mám pocit, že moje vnútorné naladenie a vnímanie samej seba nekorešponduje s tým, čo vidím v zrkadle.“ Lýdia Handzová pred časom vyhorela. Predchádzalo tomu veľmi veľa hodín práce a podávania výkonov, kopec pravidiel a dosahovania cieľov, ktoré jej bránili užívať si život vo všetkých podobách. Bolo to jednoducho málo zábavy, naplnenia a radosti zo života. V rámci potláčania vlastnej hodnoty to bola predovšetkým potreba druhým ľuďom neustále niečo dokazovať a plniť ich očakávania, v čom sa spoznáte nakoniec možno aj vy.