Vychovávali ho tak, že má byť lovcom. A ja som verila, že sa mám viac modliť, podriadiť a obetovať

Upozornenie: Text obsahuje aj zmienky a opisy sexualizovaného a iného násilia.

Vychovávali ju v bigotných kruhoch. Bola súčasťou kresťanských letničiarskych hnutí, kde sa sex pred sobášom považoval za tabu a akékoľvek prejavy sexuality za nečisté.

Ivana (34) si myslela, že je to bežné a vo vzťahoch to tak má každý. Sexuálnu a vzťahovú výchovu nezažila, netušila, ako by mal vyzerať zdravý a rovnocenný vzťah.

"Aj preto boli moje partnerstvá prevažne toxické alebo násilné. Chýbal mi zdravý vzťahový základ a opora, aby som zistila, že to môže byť aj inak,” hovorí.

Prvýkrát začala randiť po osemnástke s mužom starším o pätnásť rokov. Dovtedy sa cítila škaredá a zlá, pretože "ešte stále nemala frajera". Starší partner ju však opakovane nútil do sexuálnych aktivít.

"A raz sa stalo, že sme boli spolu vonku, bozkávali sme sa a zrazu ma schmatol, pritisol mi hlavu k svojmu rozkroku a jasne mi dal najavo, že odo mňa chce orálny sex. Bola som v šoku, čo to je. Znie to zvláštne, ale vtedy to nebolo tak, že by som si niečo našla na googli, ťažko sa ku mne takéto informácie dostávali. A tak sa to celé udialo pod nátlakom a bez súhlasu," opisuje Ivana.

Neskôr zažila aj iné vzťahy, no za najvyhrotenejší považuje ten, ktorý mala ako dvadsiatnička so svojím rovesníkom a trval päť rokov.

"Bol poľovník, vychovávali ho v tom, že má byť lovcom, mužom s veľký M. Bol veľmi agresívny, najmä keď sme boli v spoločnosti iných. Ponižoval ma, vysmieval sa mi za to, ako vyzerám. No keď sme boli sami, často to bolo aj veľmi pekné. Samozrejme, že tam boli z mojej strany aj city k nemu a práve tie mi pomáhali ten vzťah a jeho správanie zvládnuť," spomína.

Žiť v nezdravom alebo dysfunkčnom vzťahu sa môže nezainteresovanému okoliu často javiť ako nelogické a iracionálne, keďže nikto nechce v partnerstve trpieť. V skutočnosti je pomerne bežné, že v takýchto partnerstvách funguje množstvo ľudí, hoci sa v časti z nich objavuje aj toxické správanie a rôzne druhy násilia.

Opustiť ich nebýva vždy ľahké. Svoju rolu zohrávajú aj city a emocionálne pripútanie. Aj k násilným ľuďom nás totiž môžu viazať puto a láska, ktoré bránia tomu, aby človek urobil okamžité rozhodnutie vzťah ukončiť.

"Bolo pre mňa ťažké odísť. Na jednej strane som ho mala rada, na druhej strane som vyrastala v tom, že mojou hlavnou úlohou je dobre sa vydať. Aj babka mi prízvukovala, že je to predsa super chlap, hlavne, že nepije a fyzicky ma nebije. Hlavný odkaz, ktorý som dostávala, bol, že moja hodnota sa odvíja od toho, či niekoho mám. Byť sama znamenalo nebyť v poriadku. Zároveň som si myslela, že to, čo sa mi deje, sa asi deje v každých vzťahoch a že žena sa má obetovať," hovorí Ivana.

Redakcia nezverejňuje na jej žiadosť plné meno, keďže by jej od bývalého partnera mohla hroziť pomsta. Rovnako je to aj v prípade respondentky Lenky.

Viac sa modliť, obetovať, podriadiť

Ivanin partner sa v priebehu rokov prejavoval násilne najmä verbálne a psychicky, neskôr došlo aj k sexualizovanému násiliu. Často sa jej posmieval a ponižoval ju pred priateľmi. Vyhrážal sa jej, že ak by niekedy mali deti a ona by ho chcela opustiť, deti by jej vzal a poslal by na ňu políciu. Tvrdil, že vie zariadiť, aby jej v aute našli drogy.

"Jasne mi dával najavo, že od neho sa neodchádza a že musím plniť jeho želania a vôľu," hovorí Ivana.

V sexualite sa pre svoju vieru stále snažila byť zdržanlivá, a tak sa dvojica vyhýbala pohlavnému styku. V iných sexuálnych praktikách Ivana ustúpila, aby bol, ako hovorí, pokoj.

"No raz sa stala situácia, že sme sa bozkávali a on pokračoval ďalej. Nespýtal sa ma, či môže, a vnikol do mňa. Dlho mi trvalo si priznať, že to bolo znásilnenie a sexualizované násilie. V tom čase som mala predstavu, že znásilnenie sa udeje v tmavej uličke neznámym človekom. Následne som žila vo viere, že budem zatratená a pôjdem do pekla," opisuje.

Nepomohli jej ani kamarátky. Väčšina bola z kresťanských kruhov a keď sa im zdôverila, podporu skôr prebil naratív, že to, čo sa jej stalo, je jej vina. Mala vraj povedať nie a zastaviť to.

"To sa však veľmi ťažko robí, keď nie ste v zdravom vzťahu. Máte pocit, že to je vaša úloha, aj keď hlavou vám beží, prečo to vlastne ten človek robí, keď vy nechcete. Nemáte mechanizmy, ako to zastaviť. To mi pridávalo na pocite viny. Veľmi mi chýbal človek, ktorý by ma nesúdil a povedal, že to nebola moja chyba," konštatuje Ivana.

Roky žila v sebaobviňovaní. Hovorila si, že sa má viac modliť, viac obetovať, viac podriadiť. A keď sa vo vzťahu objavili pekné chvíle, dávali jej pocit, že to predsa nie je také zlé. Od partnera sa nevedela odpútať.

Ako problém vidí aj svoj slabý pocit sebahodnoty a negatívny sebaobraz. Nevedela sa za seba postaviť a nastaviť si hranice.

Daša Malíková, poradkyňa a terapeutka z poradenského centra pre ženy ALEJ, vysvetľuje, že sebadôveru ženy narúša násilný partner aj neustálou kritikou. Po čase tak uverí, že je ten najhorší a najneschopnejší človek na svete.

"Zákonite nám napadne, že keď je teda ona taká hrozná, tak prečo on vzťah neukončí? Vec sa má tak, že on ju tým trénuje. Chce, aby sa správala presne podľa neho, a ak to nerobí, má právo ju potrestať. Ženu nevníma ako rovnocennú partnerku a slobodnú bytosť, ale ako niekoho, kto je u neho na prevýchove - ona má zapadnúť do jeho sveta, kde má on všetku moc a kontrolu," vraví Malíková.

Za rozchodom dvojice napokon nestála jedna konkrétna udalosť, keď by si Ivana povedala dosť. Išlo skôr o zhodu okolností a viacero nahromadených kritických momentov.

Dodnes má živo v pamäti vychádzku s partiou v dedine. Jej partner si z nej začal robiť veľký posmech. "Vysmieval sa z toho, ako vyzerám, ale ani jeho kamaráti sa už nesmiali, len on jediný. Hrozne mi to ubližovalo. Tiež som v istom bode začala v novej práci a musela som chodiť na služobné cesty. Zakazoval mi to, kontroloval mi telefón," vymenúva Ivana.

V novej práci stretla nového kolegu. Zaľúbila sa. Imponoval jej, bol úplne iný ako jej kontrolujúci a ponižujúci partner.

"Bola to asi úniková stratégia. Do nového vzťahu som sa vrhla bez toho, aby som to nejako zdravo ukončila v tom predchádzajúcom. Už som vedela, že z toho musím ísť von. S týmto novým mužom sme dnes spolu už desať rokov, ale na začiatku to bolo dramatické. Môj bývalý partner sa vyhrážal mne aj jemu, nadával mi do k*riev, vykrikoval aj pod mojím panelákom, vypisoval ľuďom z nášho okolia na facebooku. Prestalo to, až keď zasiahol môj otec," približuje Ivana.

Spätne hodnotí, že nešlo o zdravý spôsob, ako odísť z násilného a toxického vzťahu. "Ideálne by bolo, keby človek prešiel nejakou podporou, terapiou, aby si spracoval, čo sa mu stalo," mieni.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Nestojíš za nič, skap. Štyri príbehy ľudí, ktorí zažili psychické násilie vo vzťahu Čítajte 

Čo bráni emocionálnemu odpútaniu, keď sa deje násilie?

Odpútať sa od niekoho, ku komu človek prechováva city, no zároveň mu ubližuje, je emocionálne náročné. Odborníci a odborníčky pracujú s rôznymi teóriami, prečo je to tak. Podľa niektorých môže byť táto láska aj technikou prežitia. Je totiž ťažké porozumieť tomu, prečo sa niekto, koho máme radi, a kto tvrdí, že má rád nás, dokáže správať zraňujúco či násilne.

Aby sa s tým človek dokázal vyrovnať, môže sa stať, že sa snaží svoju bolesť podvedome potlačiť, začne hľadať vinu v sebe a na situáciu nahliada očami toho druhého. Vo výsledku ide len o šikovnú manipuláciu zo strany násilníka.

Rolu môže hrať aj to, že človek páchajúci násilie má aj určité pozitívne kvality, ktoré si žena snaží pripomínať, alebo že sa vo vzťahu občas aj naďalej objavuje partnerská chémia a príjemné chvíle, ktoré striedajú tie nepríjemné.

Dôvodom môže byť aj obranný mechanizmus popierania, uviaznutie v cykle násilia, zmätenosť v dôsledku gaslightingu (forma manipulácie) či pocit, že sebaobetovanie a snaha zmeniť partnera sú správnou cestou.

Neraz vzniká aj psychická závislosť, ktorá môže prameniť zo štýlu pripútavania sa k druhým ľuďom. Jej pôvodcom je typ vzťahovej väzby vytvorenej ešte v ranom detstve. Ak je neistá či úzkostná, vo výsledku môže mať osoba pocit, že lásku si musí zaslúžiť, bojovať o ňu a má strach, že ak o ňu príde, zostane sama.

"Keď niekoho milujeme alebo ho ešte máme nejakým spôsobom radi, aj keď sa k nám správa zle, zanedbávajúco alebo zneužívajúco a násilne, do určitého času veríme, že sa zmení. Nádej na zmenu je jeden z významných faktorov, ktorý nás v takomto vzťahu drží. Pamätáme si a spomíname, aký bol partner na začiatku vzťahu a chceli by sme, aby to bolo opäť také ako vtedy, aj napriek tomu, že v určitom čase už naša racionálna časť vie, že to nie je možné," dopĺňa Malíková.

Úzko s tými súvisí aj dynamika násilných vzťahov. V mnohých prípadoch je buď chaotická, alebo náhodná, a obdobia napätia a násilia páchateľ riedi obdobiami dočasného pokoja, vyznaniami lásky, prípadne sľubmi, že sa zmení. Práve striedanie fáz udržiava nažive nádej na zmenu a drží ľudí vo vzťahu.

Malíková hovorí, že osoby žijúce v násilných vzťahoch prechádzajú šiestimi fázami, kým ho definitívne ukončia. V prvej fáze síce prevládajú emócie, ale neznamená to podľa nej, že by sme sa na osobu, ktorej je ubližované, mali dívať ako na iracionálnu bytosť.

"Dôvodom je skôr množstvo obmedzení a kontroly zo strany partnera, prechod od premýšľania ku konaniu a identifikovanie faktorov, ktoré proces riešenia situácie brzdia alebo posúvajú. Jeden z najväčších bodov zlomu v tomto procese je ten, keď žena pochopí, že páchateľ násilia sa nezmení a že ona je bezmocná v tom, aby jeho správanie počas vzťahu zastavila," tvrdí Malíková.

Alkohol, ponižovanie a čakanie na nemožné

Lenkin (28) problematický vzťah s partnerom starším o desať rokov sa začal krátko po dovŕšení jej dospelosti. Prežili spolu rok, počas ktorého nevedela, že existujú hranice, ktoré by si mala strážiť. Zároveň vraví, že mala pocit, že išla do niečoho lepšieho, než v čom bola predtým.

Jej nový priateľ vraj nebol klamár a ani ju nenútil k sexu tak ako predošlý muž, s ktorým chodila. Podporoval ju v škole i finančne. A bola zaľúbená.

"Bola som od neho celkom závislá, trávili sme spolu veľa času. Z môjho okolia sa akosi vytratili všetci moji najbližší, takže som sa naňho veľmi naviazala," hovorí.

Jej partner však priveľa pil. V začiatkoch pili spolu, no po čase sa jeho miera Lenke už nezdala v poriadku.

"Takmer vždy, keď sme sa mali stretnúť, už bol opitý. Prestala som ho potom aj vodiť domov, aby ho rodičia takto nevideli. Hanbila som sa zaňho aj pred známymi. Keď som sa s ním chcela rozprávať o tom, že si myslím, že veľa pije, vysvetlil mi, že to som ešte nič nevidela," spomína.

Postupne sa vo vzťahu začalo objavovať ponižovanie a kontrolujúce správanie. Keď sa Lenka ohradila, označoval ju za hysterku, ktorá preháňa a má sa kontrolovať. Vypočula si, že nemá právo mu nič vyčítať, keď sama nie je svätá. Jej partner býval podľa jej slov nepredvídateľný, náladový a konfliktný.

"Nedalo sa s ním normálne rozprávať. Mal vo zvyku sa pobiť, prípadne byť veľmi nepríjemný na ľudí vo svojom okolí. Naše trávenie času v spoločnosti často vyzeralo tak, že som sa strachovala, kedy zas budem musieť riešiť nejaký jeho exces, konflikt alebo ho ťahať úplne namol domov," opisuje Lenka.

Počas roka sa dvakrát rozišli. Raz na ňu zakričal na ulici, že spolu končia. Dôvodom vraj bolo, že išla Lenka von s kamarátkou.

"Vo všeobecnosti bol žiarlivý, čo sa prejavovalo najmä hlúpymi rečami o ľuďoch, s ktorými som sa stýkala a jemu sa to nepáčilo. Keď som potom trávila čas s kamarátmi, často som sa pristihla pri tom, že sa neviem uvoľniť a obávam sa, čo mi na to povie. Uvažovala som, že klamať o tom, kde a s kým som, by vlastne bolo jednoduchšie," hovorí.

Po väčších excesoch, keď sa jej partner správal zle, spravidla z jeho strany nasledovalo ospravedlňovanie a sypanie si popola na hlavu. "A ja hlúpa som to zakaždým prijala. Želala som si, aby sme sa čím skôr vrátili k tomu peknému, čo sme spolu prežívali," vraví.

Lenka uvažovala aj nad tým, prečo nevedela včas rozpoznať, že takýto vzťah nie je zdravý. Myslí si, že je to preto, lebo aj vo svojej rodine videla najmä násilné a toxické správanie vo vzťahoch.

"Môj otec mamu týral všetkými možnými druhmi domáceho násilia a vzťahy so zvyškom rodiny boli tiež disharmonické a plné násilia. Nevedela som, ako to vyzerá, keď sa k sebe ľudia správajú s láskou a rešpektom. Partner rovnako nepochádzal z práve harmonického prostredia a asi bol na tom podobne," hodnotí Lenka.

K definitívnemu rozchodu prišlo neplánovane. Krátko pred ním sa rozprávala s mamou o tom, ako sa cítila v manželstve s Lenkiným otcom. Na základe toho si uvedomila, že sa často cíti rovnako.

"V jeden večer sme boli posedieť s kamarátmi a ja som už chcela ísť domov. On ma presviedčal, aby sme pokračovali, že len chvíľu, dobre bude. Vtedy zo mňa vyliezlo, že si nemyslím, že je vhodným partnerom pre život. V tom momente náš vzťah skončil. Samozrejme, to bolelo, lebo som ho ľúbila. No zároveň sa mi uľavilo," spomína.

S dnes už bývalým partnerom dávno nie je v kontakte a hovorí, že jej súčasný pohľad je už vyrovnanejší. Stále však má pocit, že situáciu zveličuje.

"Hovorievam si - áno, bolo to zlé, ale zase nie až také zlé, prosto sme si až tak nesadli. Paradoxne keby mi všetky tieto veci povedala kamarátka, prízvukovala by som jej, aby radšej brala nohy na ramená," vraví Lenka.

Prečo zostávajú? To nie je dobrá otázka

"Fakt je, že drvivá väčšina žien násilné vzťahy nakoniec ukončí. Nie v čase, keď si to predstavuje ich okolie, ale vtedy, keď sú na to pripravené, alebo keď sa zmenia okolnosti v ich živote," tvrdí Malíková.

V minulosti podľa nej existovali rôzne teórie, prečo ženy ostávajú v násilných vzťahoch, pričom niektoré z nich sa snažili vytvoriť dojem, že žena je spoluzodpovedná za násilie, ktoré sa jej deje.

"Ide napríklad o syndróm týranej ženy a ako jeho súčasť koncept naučenej bezmocnosti. Alebo teórie, že za násilie sú zodpovedné určité vlastnosti žien či ich zážitky z detstva. To všetko je už dávno prekonané a preukázané mnohopočetným výskumom a najmä reálnou skúsenosťou samotných žien," hovorí Malíková.

Otázka, ktorú by sme si podľa terapeutky mali klásť, je skôr tá, čo všetko ženy robia, aby násilie vo svojich životoch ukončili.

"Taktiež treba spomenúť, že ukončenie násilného vzťahu je jedným z najrizikovejších období v ich živote. A že mnoho žien bolo zavraždených už po prvom pokuse ukončiť násilný vzťah," konštatuje Malíková.

Na Slovensku sa od roku 2013 stalo obeťou takýchto vrážd rukou partnera alebo ex partnera vyše 70 žien.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Slovenskí muži usmrtili v posledných rokoch desiatky žien. Femicídy otriasajú spoločnosťou Čítajte 

"Modernejšie teórie odrážajúce realitu priniesli poznanie, že ženy sú pri riešení svojej situácie aktívne, používajú množstvo stratégií a sú všetko, len nie naučene bezmocné," vraví Malíková.

Problém, prečo je pre ne také ťažké odísť od násilného partnera, je podľa jej slov v reakcii spoločnosti, v nedostatku sociálnej podpory a kontroly, v slabej alebo žiadnej ochrane z inštitúcií, ktoré majú presadzovať zákon.

Ďalej to môže byť nedostatok zdrojov a finančnej nezávislosti, nedostupnosť bezpečného a stabilného bývania a zamestnania a tiež chýbajúce možnosti predškolskej starostlivosti o deti a ďalšia praktická pomoc.

Okrem toho sa ako ďalšie dôvody spomínajú napríklad náboženské, kultúrne či morálne dôvody a očakávania spoločnosti či strach z pomsty.