Alena Heribanová: Svoje prehry som si uvedomovala už ako dieťa a som dnes za to vďačná

V mojich očiach je dokonalá dáma - múdra, láskavá a vďačná za maličkosti, ktoré znamenajú svet. S kým iným, ak nie práve s ňou, by som teda mohla robiť dokonalý rozhovor o Vianociach, novom roku a životnom šťastí?

Alenka, keď sme sa videli v apríli tohto roka, boli ste čerstvo oddýchnutá po ajurvédskom trojtýždňovom pobyte a nevedeli ste si ho vynachváliť. Podarilo sa vám udržať si tú získanú energiu do dnešných dní?

Pár týždňov a mesiacov som si užívala ten príjemný stav duše, keď máte radosť z každej maličkosti aj silu vytesniť zo života všetko nepríjemné a stresujúce, a harmonizovať svoj malý svet. Ešte stále vás baví dať si na obed suchú ryžu, zeleninu a šošovicu a piť teplú vodu, usmievať sa.

Ale postupne vám ochranné sfarbenie bledne, intenzita života stúpa, idete do konfrontácií, občas si zanadávate, začnete sledovať televízne noviny, vnímať politiku, potom sa na tanieri objaví vysmážaný rezeň, zemiakový šalát a dorazíte sa veterníkom... A môžete si sporiť na ďalší ajurvédsky pobyt. (smiech)

Alena Heribanová (zdroj: Petra Bošanská)

Čo vás ajurvéda naučila? Predsa len, neboli ste na takom pobyte prvýkrát. Riadite sa podľa jej zásad?

Snažím sa. Ale nie úspešne.

Prevencii, cvičeniu, joge, zdravému životnému štýlu sa venujem desaťročia. Na starobu sa pripravujem triezvo a priebežne, nebojujem proti nej, prijímam ju, takže vek ma nijako neprekvapuje, ani ten aktuálny ma nezaskočil. V tom je prístup ajurvédy obohacujúci.

Každý z nás tvorí neoddeliteľný a vzájomne prepojený komplex tela, vitálnej energie, myslenia a duševného stavu. To je ideál, ktorý by sme si mali v každom veku udržať. Keď sa naruší, telo v podobe choroby alebo bolesti signalizuje, že niečo zlyháva.

Ajurvéda funguje na princípe hľadania príčiny, klasická medicína lieči stav a dôsledky. Ajurvéda obnovuje zdravie cvičeniami a výživou, masážami a meditáciou, navodzuje prirodzený stav harmónie , ktorý sa prejavuje ako pohoda na duši aj na tele.

Prvýkrát som bola na Srí Lanke pred rokmi na radu svojho lekára počas diplomatickej misie vo Viedni. Zmena životného štýlu, hodiny za počítačom, stresy, celkové vypätie, aj keď odmenené úspechom a pocitom šťastia, sa podpísali pod moje zdravie. Zmeny na chrbtici, bolesti, tŕpnutie v ľavej nohe ma doviedli až k rozhodnutiu vyriešiť všetko operáciou. Tú mi vtedy odporúčali rovnako na Slovensku aj v Rakúsku.

Až môj lekár, ktorý praktizuje aj akupunktúru a alternatívnu liečbu, ma nasmeroval na ajurvédsky pobyt, ktorý mi úžasne pomohol. Diagnózu mi síce nezmenil, ale cvičením a správne nastavenou stravou sa mi zdravotný stav veľmi zlepšil. Bolesti zmizli, svalová hmota zosilnela a začala som opäť športovať.

Cvičím každé ráno špeciálnu zostavu jogy – Päť tibeťanov a rehabilitačných cvikov na bedrové kĺby, chrbticu a posilnenie svalstva, chodím na fyzioterapiu, snažím sa väčšinou zdravo jesť a piť a udržiavať telo aj ducha v pohode. A keď to občas nejde, tak to nejde, ale vždy verím, že to prejde!

Tento článok nájdete aj v decembrovo-januárovom dvojčísle mesačníka SME ženy, ktoré je v predaji do 31.1.

Takže aj táto holistická medicína pomáha k tomu, aby k vám slová ako dôchodok či senior absolútne nepasovali v pravom zmysle slova? To je ten váš recept, ako vyzerať skvelo a byť aktívna aj pred sedemdesiatkou? Alebo máte iné tajomstvo?

S tým nič neurobím, podľa občianskeho preukazu som seniorka na dôchodku, ale OP nie je zákon. Som stále aktívna, športujem, varím, pečiem, píšem scenáre, vyrábam relácie, robím projekty a mám množstvo aktivít, ktoré ma bavia a, našťastie, baví to aj tých druhých.

Tajomstvo? Neviem, ale niekde som počula peknú myšlienku: Byť šťastím tých druhých nás robí šťastnými.

Strašili vás ľudia predpoveďami o tom, že sa život razantne zmení po štyridsiatke, päťdesiatke, šesťdesiatke, a tieto predpovede sa nenaplnili?

V minulosti to tak aj bolo. Staroba bola automaticky choroba. Ale vek nie je iba číslo – vek je stav duše.

V mojej profesii to bolo podobné ako v balete – po štyridsiatke nás vymieňali za mladšie. Bola to éra kultu mladosti, nalepených mihalníc a predĺžených plavých vlasov, titulky boli plné retuše a sexi outfitov, modelky boli ako naklonované Barbie.

Zdá sa mi však, že doba sa mení, že práve ten stav duše, vnútorné vyžarovanie, empatia, múdrosť a láskavosť, intelekt, priťahujú v súčasnosti väčší záujem. Akoby ľudia potrebovali viac autenticitu, skúsenosť, radi prijímajú aj päťdesiatničky a šesťdesiatničky ako dôkaz ich dlhodobej ľudskej aj umeleckej hodnoty, vnímajú ich ako legendy a istotu.

Som veľmi vďačná, že mám ešte po 45 rokoch na obrazovke ponuky aj sledovanosť a že občas vidím na titulkách aj zrelé modelky a legendárne herečky.

Alena Heribanová (zdroj: Petra Bošanská)

Končí sa rok a veľa ľudí zvykne bilancovať. Robíte to aj vy?

Čas nezadržateľne letí, všetko tečie - panta rhei, bez ohľadu na dátum v kalendári.

Tak trochu sa vždy na Silvestra zastavím, ale iba tak trochu, lebo sa to patrí, a pošlem pár pozdravov k Novému roku, ale pravdupovediac, bilancujem, keď to aktuálne potrebujem a nemusí to byť práve silvestrovská noc.

Aký bol váš rok 2023? Stalo sa počas neho niečo prelomové a zásadné?

Starému roku sa vždy v tichosti poďakujem, ak sme ho prežili v zdraví a relatívnom pokoji. Končí sa 2023, ktorý bol pre mňa osobne vydarený, plný radostných momentov, šťastia, zážitkov. Užívala som si momenty s mojimi milovanými deťmi, vnučkami a najmenším členom rodiny, naším vianočným jezuliatkom - na Štedrý večer oslávi prvý rôčik života.

Stretla som množstvo skvelých ľudí. Oplakala som zopár priateľov, ktorí odišli na večnosť, ale verím, že tam „hore“ mi držia miesto.

Za veľa vďačím svojmu partnerovi. Jeho rozvážnosť, nadhľad, optimizmus a stabilita, ktorú v živote dávkuje s ľahkým šarmom, ma napĺňa istotou a šťastím. Teším sa, že Jozef vydal ďalšiu knihu a splnil si svoj sen, že moja maminka prežila tento rok v relatívnom zdraví a v pohode a vykročila k deväťdesiatke...

Je mi však ľúto, že svet sa nepoučil z minulosti, že sa na toľkých miestach bojuje a toľko ľudí trpí a my nedokážeme pomôcť.

Pripomína mi to známu myšlienku z Hemingwayovho románu, kde citoval Johna Donna, Komu zvonia do hrobu: „Nikto nie je ostrovom samým pre seba; každý je kusom pevniny, kusom súše; a ak more odmyje hrudu, Európa sa zmenší, akoby sa stratil výbežok zeme alebo sídlo tvojich priateľov či tvoje vlastné; smrť každého človeka umenší mňa, lebo ja som súčasťou človečenstva; a preto sa nikdy nepýtaj, komu zvonia do hrobu; zvonia tebe.“

Dávate si novoročné predsavzatia?

Nedávam, lebo sa mi ich dlhodobo nedarí plniť. A myslím si, asi hriešne, že žijem striedmo, nefajčím, nepijem, ani muža nebijem... tak načo?