Okolnosti jej narodenia vystihuje jediné slovo: zázrak. Je až neuveriteľné, čo všetko prežila v brušku svojej mamy, hrdinky knihy Odsúdení prežiť. Dnes je energická sedemdesiatosemročná Hana Berger Moran šťastnou starou mamou, ktorá si užíva jeseň života v San Franciscu.
Dvadsaťosemročná Slovenka Priska Lomová stojí nahá na svojom prvom apeli po príchode do Auschwitzu II. - Birkenau, najznámejšieho vyhladzovacieho tábora počas druhej svetovej vojny. Trasie sa od zimy a poníženia, ale aj od ťažko skrývaného strachu.
Stojí tvárou v tvár obávanému Josefovi Mengelemu, ktorý počas druhej svetovej vojny robil obludné pokusy na ľuďoch - najmä na deťoch a tehotných ženách. Krutý nacistický lekár v naškrobenej čistučkej uniforme sa prechádza medzi radmi nových väzenkýň, pri každej sa pristaví, skúmavo si ju premeria a spýta sa jej, či čaká dieťa. Priska má len pár sekúnd, aby sa rozhodla, ako mu odpovie.
Je práve v treťom mesiaci tehotenstva a bábätko, ktoré nosí pod srdcom, si doslova vymodlila. Predtým už trikrát potratila, tentoraz je však skalopevne presvedčená, že dieťa vynosí. Za každú cenu. O to viac, že to sľúbila svojmu milovanému manželovi Tiborovi, keď ich v Bratislave zatkli a napchali do preľudneného dobytčieho vagóna, aby ich transportovali do Auschwitzu. V ponurej, dusivej atmosfére smradľavého vagóna spoločne vymýšľali meno pre svoje nenarodené dieťa a o pár hodín neskôr po príchode do tábora ich od seba násilne odtrhli. Priska netušila, či ho ešte niekedy uvidí, no vedela, že nesmie prísť aspoň o plod ich lásky.
Mengele čaká, prepaľuje ju pohľadom a Priska sa zhlboka nadýchne. Netuší, či ju pravda oslobodí, alebo pošle do záhuby, ale počúvne slabučký hlások svojej intuície a bez mihnutia oka Mengelemu zaklame. Mengele ďalšej žene v Priskinom rade surovo stlačí prsník, tá preľaknuto cúvne a pár kvapiek mlieka prezradí, že sa nachádza vo vyššom štádiu tehotenstva. Mengele ju nechá okamžite vytiahnuť z radu a Priske vtedy dôjde, že práve zachránila život sebe i svojmu bábätku.
Vďaka jej rozhodnutiu si dnes môžeme vypočuť Priskin neuveriteľný príbeh priamo z úst jej dcéry Hany Berger Moranovej, ktorá ako zázrakom prežila…
Priska Lomová (zdroj: archív H. B. M.)Ploštice, hlad a bitky
„Mama si pri pohľade na Mengeleho veľmi rýchlo uvedomila, že nad situáciou, v ktorej sa ocitla, nemá kontrolu. Rozhodla sa, že sa bude prinajmenšom snažiť neublížiť sama sebe a prijímať veci také, aké sú. Nebude sa rozčuľovať a rozrušovať viac, než je nevyhnutné,“ opisuje Hana vtedajšie mamine pohnútky na mieste, ktoré sa nedá nazvať inak než peklo. Vzápätí jedným dychom dodáva: „Niektoré veci kontrolovať môžete, ale sú veci, nad ktorými jednoducho nemáte moc. Môžete sa s nimi len zmieriť a zbytočne ich svojím strachom a obavami nezhoršovať.“
Tehotenstvo rodáčky zo Zlatých Moraviec poznačili udalosti, z ktorých stretnutie s Mengelem bolo napokon tým najmenším zlom. Keďže bola mladá a silná, podarilo sa jej vyhnúť plynovým komorám koncentračného tábora i Mengeleho pokusom, ale s ďalšími ženami ju poslali na otrocké práce do nemeckého Freibergu. Priska tam doslova bojovala o život, svoj aj Hanin. Ustavične zápasila s chladom a zimou, prenikali jej do špiku kostí, keď dvanásť hodín denne stála a pracovala v príšernom hluku bosá na betónovej dlážke.
Tento článok ste mohli nájsť aj v jednom z vydaní magazínu SME ženy. Predplatitelia si môžu staršie vydania prelistovať TU.
Všadeprítomného chladu sa nezbavila ani v noci, keď natlačená na úzkej prični v barakoch bojovala proti potkanom, ktoré väzenkyniam obhrýzali kožu na chodidlách. Jej telo sa v dôsledku podvýživy a nedostatočnej hygieny posialo bolestivými vredmi a štípancami od ploštíc. Na čerstvý vzduch a slnečné svetlo mohla zabudnúť. Namiesto toho bol jej každodennou realitou pach neumytých, chorých tiel a príšerný smrad rozkladu.
Telo tehotnej ženy si zúfalo pýtalo výživu, o to viac, že ju potrebuje pre bábätko rastúce v jej brušku. Jediná strava, ktorú však Priska ako-tak pravidelne dostávala, pozostávala z vývaru zo zhnitej zeleniny so štyristo gramami chleba na deň, hrnčeku riedkej hnedej tekutiny zo znečistenej vody a praženej pšenice, ktorú volali „káva“. Návaly hladu a nepríjemné nutkanie na vracanie boli až neznesiteľné.
„Mama bola hladná. Veľmi hladná. Na ten pocit hladu do smrti nezabudla. Preto sa u nás doma nikdy nič nevyhadzovalo. Jedlo bolo u nás odjakživa posvätné,“ hovorí potichu Hana. „Mama vždy zjedla všetko, čo im esesáci dali. Nezáležalo na tom, aké to bolo odporné a nekonzumovateľné. Fantazírovala o sladkých buchtách posypaných cukrom, ktoré maškrtila v detstve v Zlatých Moravciach, keď sa vracala zo školy. Nič iné jej neostávalo.“
Haninu nezlomnú mamu pred vyhladovaním zachránila jej priateľka Edita, ktorá sa k nej pripojila už vo vlaku do Auschwitzu a Priskinmu manželovi sľúbila, že sa o jeho manželku postará. „Edita sa v noci priblížila k mame a po maďarsky jej pošepkala: Otvor ústa! A potom jej do nich strčila kúsok zemiaku či chleba. Neviem, ako Edita prichádzala k jedlu navyše. Mama sa domnievala, že tajne dostávala od svojej rodiny alebo od ľudí, čo pre jej rodičov pracovali, balíky s jedlom.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
