Bábätká, ktoré sa pozerajú na tváre, majú v staršom veku väčšiu slovnú zásobu

Spôsob, akým skúmame svoje okolie očami, ovplyvňuje to, čo si všímame, o čom premýšľame a čo sa naučíme.

Autori novej štúdie publikovanej vo vedeckom časopise Nature Human Behaviour tvrdia, že dojčatá získavajú skúsenosti z pozorovania a interakciou s inými ľuďmi. Zároveň sú postavené pred úlohu učiť sa o predmetoch a udalostiach.

Štúdia, v ktorej analyzovali správanie viac ako 500 päťmesačných dvojčiat, ukázala, že to, či sa pozerajú väčšinou do tvárí, alebo na predmety ako autá či mobilné telefóny, do veľkej miery určujú gény.

Výskumníci zo švédskych univerzít Karolinska Institutet a Uppsala Universitet predpokladajú, že existuje biologický základ pre to, ako si dojčatá vytvárajú svoje jedinečné vizuálne skúsenosti, a o ktorých veciach sa učia najviac.

„Výsledky naznačujú, že ešte predtým, ako dojčatá dokážu ovplyvňovať a vyberať si prostredie ukazovaním, plazením alebo chôdzou, vytvárajú si vlastné jedinečné percepčné skúsenosti systematickým pozeraním sa viac na sociálne alebo nesociálne objekty, pričom tieto preferencie možno do značnej miery vysvetliť genetickými rozdielmi medzi deťmi,“ tvrdí autorka štúdie Ana Maria Portugalová z univerzity v Uppsale.

Viac ako 500 dvojčiat