Odborník: Mnoho násilia a ubližovania deťom sa deje aj v takzvaných normálnych rodinách

Niektorí rodičia ubližujú svojim deťom pre vlastné potešenie. Dôvodom môže byť psychická porucha alebo porucha osobnosti, akou je narcizmus. Mnohí, ktorí páchajú psychické alebo emocionálne násilie a zanedbávanie voči svojim potomkom, však konajú v dobrej viere, že konajú správne.

Samuel Schürer, psychologický poradca, lektor a zakladateľ organizácie EPAO, ktorá bojuje proti emocionálnemu a psychickému násiliu na deťoch, tvrdí, že dôležité je, čo sa stane potom, keď si človek svoje konanie uvedomí.

"Ako z toho dieťaťu pomôže sa dostať? Porozpráva sa s ním, vysvetlí svoje správanie a prizná, že urobil chybu? Alebo to zametie pod koberec?"

Schürer, ktorý pochádza zo Švajčiarska a už dvanásť rokov žije na Slovensku, hovorí, že hoci je foriem emocionálneho a psychického násilia na deťoch veľa, na Slovensku je veľmi častá najmä konštantná kritika a nadmerná kontrola.

Hlavným indikátorom toho, že rodič veci robí dobre, je podľa neho to, že má šťastné dieťa, ktoré má rado život, s radosťou vstáva do nového dňa, je zvedavé, chce preskúmavať svet a učiť sa veci. "A ešte je tu jeden zásadný bod - nemá strach zo svojich rodičov."

Prečo je emocionálne a psychické zanedbávanie či týranie detí také rozšírené? Intuitívne by sme predsa predpokladali, že príroda ľudí donúti správať sa k vlastným potomkom tak, aby prospievali po každej stránke - teda dávať im okrem fyzickej opatery aj lásku, porozumenie, vypočutie…

Jeden dôvod je, že rodičia veľmi nemajú vedomosti o tom, ako môže vlastne emocionálne a psychicky ubližujúce správanie vyzerať. Mnohí si myslia, že robia pre svoje dieťa to najlepšie, no nemusí to tak byť. Napríklad sa snažia ho nadmerne ochraňovať, aby sa vyhlo akejkoľvek prekážke.

Ak človek vo vlastnej rodine čelil množstvu násilia, chce potom vytvárať čo najviac ochraňujúce prostredie pre vlastné deti, no rozhodne to na ne nemusí mať dobrý vplyv, lebo nemajú možnosť naučiť sa prekonávať životné výzvy. Alebo rodičia dieťaťu nedovoľujú prežívať negatívne emócie, takže sa cíti neviditeľné a neprijímané.

Ľudia takisto predpokladajú, že sú dobrí rodičia len tak, že je to bohom dané. No aj toto sa treba naučiť, podobne ako sa učíte šoférovať auto. Pričom šoférovanie považujem za jednoduchšie ako dobre vychovať dieťa.

Sú rodičia ochotní sa to učiť?

Všetci si z minulosti nesieme nejaký náklad, tendencie, predsudky. Bolo by veľmi užitočné, keby to mladí rodičia brali vážne a povedali si - v poriadku, teraz máme deti a musíme sa naučiť, ako ich čo najlepšie vychovať.

Mnohí sú však veľmi citliví na to, keď začnete spochybňovať ich rodičovské techniky a reagujú spôsobom - neopovažuj sa zasahovať do toho, ako to robím! A to je veľký problém.

Zároveň naozaj nenávidím prístup, že ľudia považujú dieťa za svoj majetok. Nie, dieťa nie je rodičovským majetkom, no dlhujú mu svoju zodpovednosť a majú mu poskytovať čo najlepšie prostredie a interakcie, aby mohlo vyrastať čo najviac zdravo, šťastne a prospešne.

Aké prejavy má vlastne psychické a emocionálne násilie na deťoch?

Existuje veľmi veľa foriem. Môže to byť zanedbávanie, že sa rodičia nezaujímajú alebo ignorujú pocity dieťaťa. Alebo konštantná kritika a nadmerná kontrola, čo je najmä na Slovensku veľmi bežné.

Citové vydieranie, veľmi známe u rodičov, ktorí svoju lásku k dieťaťu niečím podmieňujú - napríklad tým, aby bolo úspešné, aby sa dobre správalo, lebo inak mu neprejavia náklonnosť.

Slovné vyhrážky. Formou nepriameho násilia je aj to, keď je dieťa násiliu vystavené a vidí ho okolo seba - napríklad rodičov sa hádať a biť. Alebo ak vníma, že je medzi rodičmi akási studená vojna, nerozprávajú sa, je medzi nimi veľa nenávisti. Aj toto dieťaťu emocionálne a psychicky ubližuje.

Keď sa rodičia rozvádzajú, často sa deje, že jeden z nich používa dieťa ako zbraň proti tomu druhému, aby mu ublížil. Snaží sa dieťaťom manipulovať, vytvára v ňom negatívny obraz o druhom rodičovi alebo sa ho od neho snaží fyzicky oddeliť.

A problémom môže byť aj to, ak dieťa vyrastá v antisociálnom prostredí s rodičmi, ktorí ho učia, že je v poriadku byť násilným, podvádzať a mať nepriateľské postoje k určitej časti spoločnosti. Aj toto je emocionálne ubližujúce správanie.

Ako by ste opísali rodičov, ktorí sa takto k dieťaťu správajú? Čo je to za ľudí?