Niekto by mohol povedať, že mala šťastie - skrátka sa narodila s takou tvárou. Bola ťažko zaraditeľná, trocha tuctová a zároveň mali mnohí pocit, že ju už niekedy museli vidieť. Nezvyklo to trvať dlho, kým sa jej začali zdôverovať aj s tými najväčšími tajomstvami, ktoré ešte nikdy nikomu nepovedali.
Muž v obchode vyhŕkne, že mu nedávno zomrela žena. Matkina kamarátka jej pošepká, že jej matka je mrcha. Staršia pani s 26 vnúčatami jej prezradí, že ľutuje, že vôbec mala deti.
Podobne sa Erika Krouse (54), dnes spisovateľka a súkromná vyšetrovateľka, zoznámila aj s dlhoročným právnikom Graysonom. Pred dvadsiatimi rokmi naraz siahli v kníhkupectve po románe Paula Austera. Odtiahli sa, zasmiali a po chvíli jej začal rozprávať o svojom živote.
A potom jej ponúkol prácu - stať sa súkromnou detektívkou a pomáhať mu v jeho práci. “Ak ste zo mňa dostali toto, dokážete dostať čokoľvek z kohokoľvek,” vyhlásil potom, čo sa jej na vlastné prekvapenie priznal, že svoju prácu nenávidí.
Krouse dovtedy pracovala v rôznych zamestnaniach. S vyšetrovaním nemala žiadne skúsenosti. Niekoľko jej prvých zadaní pre Graysona dopadlo neúspešne, zo svojich výkonov mala katastrofálny pocit. Málokto sa s ňou chcel rozprávať. Potom však jej šéf prišiel s prípadom, ktorý všetko zmenil.
“Ide o znásilnenie. Znásilnenie na vysokej škole, skupinové znásilnenie. Neprekáža ti to?”
Nebola to príjemná ani ľahká otázka. Pre Krouse ešte o to bolestnejšia, že sama bola od svojich štyroch do siedmich rokov obeťou sexuálneho zneužívania. To však Grayson netušil. Toto bude skúmanie aj jej vlastnej minulosti a hon za spravodlivosťou, zaumienila si. A neskôr o ňom napísala aj sčasti memoár, sčasti beletrizované true crime s názvom Prezraď mi všetko, ktoré tento rok vyšlo aj v slovenčine.
V článku si prečítate:
- Čo sa stalo na coloradskej univerzite a čoho sa dopúšťali hráči futbalového tímu,
- ako autorkina matka odmietala riešiť, že jej dcéra zažíva zneužívanie,
- aké techniky na vypočúvanie svedkov Erika Krouse používala,
- prečo sa napriek národnému škandálu nepodarilo potrestať aktérov násilia,
- či sa niečo po vyšetrovaní zmenilo.
Som hráč amerického futbalu, kto je viac?
Mladá univerzitná študentka Simone Bakerová zorganizovala v zime 2001 pre svoje kamarátky večierok. Do jej bytu neskôr nečakane vtrhlo asi 20 vysokoškolských hráčov amerického futbalu spolu s nováčikmi. Pozvala ich jedna z jej hostiek. Simone bola opitá a išla si ľahnúť. Asi ôsmi z hráčov však za ňou vošli do spálne a znásilnili ju. V tme nevedela, kto na ňu útočil, ani koľko ich presne bolo.
Práve tento prípad skončil na stole právnika Graysona ako občianskoprávny spor, keďže trestné stíhanie voči jednotlivým páchateľom tamojšia prokuratúra zastavila. Mal preukázať, že nešlo o izolovaný čin pár podgurážených násilníckych mladíkov, ale o inštitucionalizovaný jav. Že existuje kultúra, ktorá diskriminuje ženy tým, že ich nechráni.
Ako však odhaliť, že k tomu všetkému prispievala atmosféra na coloradskej univerzite a vedenie športového tímu? Že mladých hráčov podnecovali k uvoľneniu prostredníctvom drog, alkoholu aj sexu? Ako dokázať, že starší hráči túto “zábavu” prezentovali ako niečo, na čo majú všetci nárok od koho sa im zachce, a že univerzita o tom nielen vedela, ale nič s tým neurobila?
“Som hráč amerického futbalu, mala by si mi ho vyfajčiť.”