Nela Pocisková: Už nemám štrnásť, myslím, že som sa niekam posunula

Mala len štrnásť rokov, keď skočila do umeleckého sveta, ktorý ju neraz vyviedol z miery. Čo alebo kto jej najviac pomohol a ako sa za tie roky zmenila, prezradila nám priamo a bez zbytočného pátosu. Rovnako ako to, prečo miluje samotu, čo si myslí o láske aj aké sú jej najväčšie méty, nech už ide o prácu či život ako taký.

Nech sa páči - otvorený rozhovor s NELOU POCISKOVOU.

Ako sa máte? Oddýchli ste si počas leta?

Ďakujem za opýtanie, momentálne sa mám fajn. Leto som si vymodlila už na začiatku roka, vedela som, že budem prechádzať do nového projektu a tak som sama sebe dovolila mať aj mesiac off.

Chcela som stráviť čas so svojou rodinou, spoločne cestovať a okrem toho si dopriať čas aj na seba. Myslím, že sa všetko podarilo, samozrejme, nie všetko vyšlo na sto percent, ale to sa ani nedá. Som šťastná, že som sa ten mesiac snažila naplniť do posledného dňa a bolo mi umožnené venovať sa aj sebe.

Ja totiž milujem byť sama. Keďže som v jednom kolotoči okolo detí a práce a moja práca je neustále medzi ľuďmi, v súkromí som dosť introvert a nevyhľadávam žiadnu spoločnosť. Užívam si každý moment osamote.

Ako vyzerali tie vytúžené chvíle samoty?

Teraz v lete, vďaka Filipovi, ktorý mi to doprial, som od narodenia svojich krpcov prvýkrát išla na sedemdňový ajurvédsky pobyt. Túto celostnú medicínu a všetko s ňou spojené milujem. Vedela som, že za pár dní síce veľa nezmením ani nevyriešim zdravotne, ale bolo to pre mňa intenzívne, aj keď krátke vypnutie. Som za to veľmi vďačná.

Absolvovala som vstupnú konzultáciu s lekárkou a všetky procedúry aj so stravou. Keby som podľa ajurvédy žila ďalej, naozaj nastanú zásadné zmeny. Keď som sa však vrátila domov, neodolala som croissantu a káve, takže som bola opäť a rýchlo v realite (smiech).

Tento rozhovor nájdete aj v októbrovom čísle magazínu SME ženy, ktoré je v predaji do 31.10.

Ak ste introvert, takéto chvíle zrejme potrebujete často aj počas roka, no v praxi to príliš nefunguje. Dá sa to vôbec pri dvoch malých deťoch?

No však toto, ani veľmi nie (smiech). Sú to pre mňa naozaj veľmi vzácne chvíle. Na začiatku nášho vzťahu ani Filip nerozumel, prečo sa zatváram sama do izby, a až po čase zistil, že ja len naozaj potrebujem byť sama, nejako si utriediť veci v hlave.

Využívam na to každú voľnú chvíľu, či už je to prechádzka so psom, aj keď teraz so mnou väčšinou chodia aj deti, alebo pred spaním tých pár minút, ktoré si pre seba ukradnem.

Jednoducho to tak mám, je pre mňa dôležité byť len tak v tichu... Premýšľať, dumať, spracovávať zážitky a emócie nadobudnuté počas dňa. Priznávam, že je toho času pre mňa extrémne málo, ale viem, že to raz bude inak, keď deti vyrastú.

A ako vie introvert od štrnástich rokov fungovať v umeleckej branži? Keď si to predstavím, musí to byť náročné.

Sama neviem, ako sa to celé stalo, a zrazu mám 32 rokov. Milujem spievať a robiť to, čo robím, nech už ide o akýkoľvek druh umenia – spev, herectvo, pohyb.

Pociťovala som to v sebe odmalička, po svojej mamičke som však zdedila aj riadnu trému pred vystupovaním na verejnosti, takže sa od začiatku snažím to prekonať.

Keď som bola ešte dievča, nevedela som, samozrejme, čo všetko to obnáša. Je to strata súkromia. Ľudia nadobúdajú pocit, že majú právo vás súdiť. Vždy som teda mala oči na stopkách, že kto a kde o mne hovorí a už len ten pocit, že ma ľudia riešia, je nepríjemný.

Je to však bohužiaľ súčasť tej práce. Ja osobne mám lepšie a horšie obdobia, a už dlho na sebe v tomto smere pracujem. Teda aspoň sa snažím o to, aby som si veci tak veľmi nepripúšťala a odosobnila sa od práce ako takej. Aby som sa nebála zlyhať a nešla stále na dvesto percent.

To všetko je však pre mňa veľmi náročné, keďže mám v povahe aj perfekcionizmus. Je to hrozná vlastnosť, ktorá ma vyčerpáva. Čiže áno, aj ja sa niekedy sama čudujem, ako to viem všetky tie roky zvládať.

Nela Pocisková (zdroj: Petra Bošanská/ SME Ženy)

Spomeniete si aj na nejaké situácie, ktoré vás prinútili prehodnotiť pôsobenie v umeleckom svete?

Určite áno. Napríklad, keď som mala 19 rokov, jeden rok som maturovala, účinkovala v Let´s dance, hrala dve predstavenia a koncerty a do toho som vydávala vlastné CD. Žila som vtedy vlastne život za viacerých ľudí naraz.

Prinieslo si to svoju daň v podobe psychickej nepohody. Znášať tlak okolia v tejto branži je náročné, aj som si veľakrát vravela, že ja na to asi nemám. Niekde v hĺbke som však obrovský bojovník, ktorý sa len tak nevzdáva.

Kto vás v týchto situáciách podržal?

Moja rodina. A potom Filip, odkedy sme spolu. On je môj oporný stĺp a zažil si pri mne také veci, ktoré by hocikto nedal. Aj preto som vedela, že on bude otec mojich detí.

V neposlednom rade však riešim takéto situácie aj odborne a mám terapeutku, na ktorú nedám dopustiť. Myslím, že v našej branži je povinnosť starať sa o svoju dušu rovnako, ako sa starám o svoj hlas a telo.

Zrejme aj pre takéto nastavenie ste zostali počas materskej doma a nehrnuli sa do práce. Nebáli ste sa, že vám uniknú nejaké príležitosti? Urobili by ste to dnes rovnako?

Urobila by som to znova.