Deti prežili v uplynulých rokoch náročnejšie obdobia. Pandémia vykoľajila nielen ich, ale dokonca aj dospelí mali problém so zvládaním svojich emócii.
Psychologička MÁRIA JAŠŠOVÁ v rozhovore pre SME poukazuje na to, že schopnosť zvládať emócie sa stresom znižuje. To však pre dospelých znamená vyššie nároky na to byť deťom k dispozícii a pomôcť im.
"Nie je úplne realistické očakávať, že ak ma niečo v domácom prostredí ťaží, tak to viem jednoducho odstrihnúť. Leží to na mne ako deka, a aj keď to aktívne neriešim, cítim to. Učiteľ sa vôbec nemusí dozvedieť, čo konkrétne dieťa trápi, a preto je dôležité vytvárať pravidlá a rámce bezpečia," hovorí odborníčka s tým, že súcit s tým, čím si deti prešli, neznamená nemať nároky.
Spoluzakladateľka Emocionálneho kompasu LENKA SVORADOVÁ dopĺňa, že deťom je potrebné dať nástroje, aby dokázali zvládnuť náročné obdobie.
V rozhovore sa dočítate:
- Čo môžeme očakávať od detí z hľadiska emocionálnych zručností.
- Či je normálne, že dieťa nedokáže emócie zvládať samo.
- Či je v poriadku pri hneve hádzať vankúšom o stenu.
- Prečo nestačí, aby deti hovorili ako sa cítia.
- Ako upokojiť rozjašenú triedu.
- A ako ju vytrhnúť z apatie.
- Ako vie učiteľ vytvoriť v triede bezpečný priestor.
Sú deti po emocionálnej stránke zrelé?
Mária Jaššová: Ide o celoživotný proces a očakávať, že deti budú zrelé, nie je úplne racionálne. Môžeme však mať očakávania, že sa budú vyvíjať a emocionálne napredovať.
Aj emocionálny vývin, podobne ako fyzický, vieme podporiť. Nie je to o tom, že deti necháme tak, a keď dosiahnu istý vek, tak už budú zrelé.
Lenka Svoradová: Ak zameníme slovo zrelosť za to, či majú dostatočné zručnosti na to, aby pracovali so svojimi emóciami alebo nie, tak sú indikátory, ktoré nám hovoria, že nie.
Tiež sa ukazuje, že ide o zanedbanú tému. Ako ukázala medzinárodná štúdia HBSC, problémy v oblasti emócií, koncentrácie a správania má 60 až 80 percent tínedžerov.
Čo môžeme očakávať od detí na prvom stupni a neskôr na druhom stupni z hľadiska zručností, ako spracúvať emócie?
L.S.: V Emocionálnom kompase kladieme u mladších detí veľký dôraz na schopnosť pomenúvať emócie. V modeli, z ktorého vychádzame, ide o základný krok k tomu, aby ktokoľvek, nielen deti, vedel pracovať s emóciami.
Meriame do akej miery vedia rozpoznávať a pomenúvať emócie, a potom aj schopnosť ich bezpečne a zdravo vyjadriť. Napríklad, minulý školský rok nám vyšlo, že deti vedeli pomerne dobre pomenovať, čo je zdravý spôsob vyjadrenia emócie, no trochu slabší boli v exekúcii.
M.S.: Ako hovorí Lenka, prvým krokom je identifikovať, že som v nejakej emócii, a potom ju vedieť aj pomenovať. Aj nám dospelým sa stane, že nás nejaká emócia zavalí, a to sme ešte schopní si uvedomiť, ale pomenovať, čo to je alebo čo je za ňou, je už náročnejšie. Toto je niečo, čo vieme od raného veku rozvíjať. Ďalšou zručnosťou je regulácia - schopnosť prežívať a prejaviť emóciu spôsobom, ktorý je bezpečný/prospešný pre mňa a okolie.
Psychologička Zemandl: Udretie dieťaťa je pre mňa hranica, ktorú rodičia nemajú prekračovať Čítajte Najprv nás regulujú druhí ľudia, naši blízki, potrebujeme koreguláciu, aby niekto s nami zažíval danú emóciu. Až keď dieťa opakovane vidí, ako to s ním a s jeho emóciou zvláda dospelý, potom môže mať kompetenciu to samo zvládať.
Od detí na prvom stupni očakávame, že budú schopné samoregulácie a samy dokážu zvládať niektoré náročné emócie. Ale je normálne, ak na prvom aj druhom stupni potrebujú na jej zvládanie ďalšiu osobu. Koniec koncov, aj my dospelí to robíme. Je to prirodzené, sme totiž spoločenské bytosti.
Je normálne, že od detí na druhom stupni očakávame, že budú viac zvládať samoreguláciu. Za priaznivých okolností, keď vyrastali v podporujúcom prostredí, to veľakrát aj zvládajú. No sú situácie, ktoré sú náročnejšie. Keď je aj na nás dospelých toho „priveľa“, tak aj my prehnane reagujeme.
Je teda v poriadku, že dieťa potrebuje druhého človeka, pretože aj my dospelí ho niekedy potrebujeme. Nie je teda zámerom, aby dieťa zvládalo všetko samé?
L.S.: Našou snahou je rozvíjať emocionálnu a sociálnu zručnosť, aby sa vedeli samých seba opýtať, čo potrebujú a ako to vedia naplniť. Niekedy to aj dospelý zvládne sám a inokedy potrebuje, aby mu niekto iný pomohol sa zregulovať.
V bežnom živote, ak plačeme, lebo sa nám niečo stalo, tak zavoláme kamarátovi, aby sme si uľavili. To je koregulácia, aj keď takto by sme si to nenazvali.
M.J.: Dôležité je mať škálu regulačných stratégií a byť v nej flexibilný. Veľa deti, ktoré vyrastajú v priaznivých podmienkach a majú primerane rozvinuté zručnosti, to tak aj má, a v škole ich vedia použiť.
Napríklad, pri neočakávanej písomke nevolajú hneď mame, ale predýchajú to alebo si zracionalizujú, že zlú známku nedostanú alebo to nedopadne zle. Potom v domácom prostredí, v ktorom sa cítia bezpečne, sa uvoľnia a potrebujú druhú osobu a očakávajú koreguláciu.
Ako často deti riešia problémy s emóciami?
L.S.: Sprostredkovane cez učiteľky, ktoré pracujú s našimi metodikami vieme, že deti z prvého stupňa mimoriadne vítajú priestor rozprávať o tom, čo ich teší aj trápi. Ak to nestihne počas 15 minút, ktoré sa pre potreby programu vyčlenia, dostať k slovu každé dieťa, tak si ten priestor pýtajú.
Na druhom stupni sú na základe rád od expertov a expertiek menšie skupiny. Vstupuje tu totiž viac faktorov, pre ktoré môže to byť náročnejšie.
Lenka Svoradová (zdroj: Jozef Jakubčo)Je však takmer isté, že ak dieťaťu vytvoríme bezpečný priestor, bude hovoriť o svojich problémoch. V metodike radíme stanoviť si pravidlá, určiť si, ako sa chceme k sebe správať a rozvíjať základy aktívneho počúvania a prijímania.
Stačí deťom len to, že hovoria o svojich pocitoch?
L.S.: Má to dva rozmery. Ak zostanem pri našom programe, tak nejde o neštruktúrované rozhovory typu: ako sa mám, ale ideme po kapitolách, začíname emóciami, potom sociálnymi a následne sebarozvojovými zručnosťami.
Rozprávanie nie je jediným a najefektívnejším spôsobom pre rozvoj emocionálnych zručností. Kombinujeme ho aj so zážitkovými aktivitami. V rámci nich ich učíme rozpoznať, pomenovať, vedieť vyjadriť a regulovať.
Niekedy však môžu mať emócie pôvod v náročnej situácii a nutná bude intervencia nad rámec toho, čo sa môže diať v škole. Na to, aby deti rozvíjali sociálne a emocionálne zručnosti však nie je nevyhnutná.
M.J.: Do veľkej miery je nápomocné to, že vieme rozpoznať a pomenovať emóciu. My sme ľudia jazykoví a pomenovanie nám pomáha utriediť si myšlienky.
Druhá vec sú rôzne zvládacie a regulačné stratégie. Ako spomínala Lenka, cez hry, rolové hry, či zážitky sa deti učia ako zvládať emócie a neostáva len pri rozprávaní.
Rozhovory však vytvárajú pocit bezpečia a už samotné vzťahy, to že sme v kontakte s druhým človekom, nás lieči. Niekedy stačí, že máme osobu, ktorej nie sme ľahostajní, ktorá v nás vidí človeka v emócii. Náš program vytvára priestor, v ktorom môžu byť deti videné.
Keď hovoríme o zvládaní emócií, ide najmä o hnev, pretože ten často sprevádza krik či násilie. O akých emóciách sa však veľmi nerozpráva a sú zanedbávané?
L.S.: Mám na toto radikálny pohľad, a povedala by som, že všetky. Aj vtedy, keď nie sú zanedbané, tak prístup k nim nevychádza zo zdravých prijímajúcich základov.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
