Chlapčekovi obliekla šaty a začala experiment v obchode. Spoločnosť narazila na vlastné predsudky

Vybrala si známy obchodný reťazec, ktorý predáva okrem potravín aj tovar ako oblečenie či hračky, a s bezradnosťou v očiach sa postavila medzi regály. Potom začala náhodných okoloidúcich žiadať o radu: neviem, čo mám kúpiť na narodeniny pre dieťa švagrinej. Má trinásť mesiacov. Napadá vám niečo?

Ľuďom nepovedala Karin Štrofová nič viac – či ide o dievča alebo chlapca, iba im ukázala fotografiu milo vyzerajúceho kučeravého dieťaťa na mobile. Na jednej z nich malo na sebe iba tmavozelené body bez ďalších doplnkov, odfotené bolo spolu s plyšovým svetlosivým zajacom. Na druhej malo to isté dieťa na sebe letné šaty s kvetovaným vzorom.

V skutočnosti išlo o Štrofovej ročného syna.

„Potom som sledovala, čo sa bude diať. Chcela som, aby ľudia sami usúdili, čo vidia na obrázku. A mnohí to vnímali veľmi rodovo špecificky. Vypočula som si veľa komentárov o tom, aké rozkošné dievčatko je na fotke a že sa smeje ako bábika. A čím viac sa nad rozkošným dievčatkom nadchýnali, tým väčší šok nastal, keď som im povedala pravdu,“ hovorí Štrofová, ktorá je dlhoročnou sociálnou pracovníčkou a jej experiment bol výskumnou súčasťou jej dizertačnej práce zo sociológie. Dokončuje ju na Trnavskej univerzite.

Chcela ním ukázať, ako rodové stereotypy uplatňujeme u detí odmalička, často už od narodenia. Stačí ružová alebo modrá farba, prípadne špecifická dĺžka vlasov alebo nastrelené náušnice a ľudia deťom okamžite začínajú pripisovať vlastnosti, respektíve ich podľa toho obliekajú alebo im vyberajú špecifické hračky. Veľkú rolu pritom hrá najmä marketingový tlak a zároveň prirodzená potreba nevyčnievať z davu.

„Už v pôrodnici, keď sa vám narodí dieťa, počúvate rôzne poznámky. Napríklad – tá je roztomilá ako princezná. Ten je veľký a silný ako buk. A potom ľudia napríklad zistia, že je ten veľký dievča,“ hovorí Štrofová s úsmevom. V pôrodniciach sa deti označujú aj farebne – na hlavy dostávajú buď ružové, alebo modré čiapky.

„Aby bolo jasné, či je to dievča alebo chlapec. Akoby biela nebola farba. A pritom napríklad v 20. rokoch minulého storočia boli veci pre deti len biele. Všetky nosili košieľky po kolená, do jedného roka im nestrihali vlasy, lebo to vraj prinášalo nešťastie, a tak dlho nikto na prvý pohľad nevedel, či je to batoľa s kučierkami na dobových fotkách Jožko alebo Anka,“ hovorí Štrofová.

Zbláznili ste sa? – pýtali sa kvôli synovi v šatách

Už aj pri takých malých deťoch, ako sú tie do jedného roka, sa napríklad v móde uplatňuje rozdeľovanie oblečenia podľa veľkostí. V tom čase sa pritom vyvíjajú obe pohlavia približne rovnako.

„Zistila som, že už v detskom textile pre bábätká sú dievčenské veci menšie ako chlapčenské. Dá sa to zmerať centimetrom. Textil je menší, nohavice užšie. A to hovoríme o textile pre deti, pri ktorých ak sa im nepozriete do plienky, tak ani neviete, či je to chlapec alebo dievča. Marketéri skrátka rátajú s tým, že rodičia nakupujú genderovo,“ vysvetľuje Štrofová.

V rámci experimentu v obchodoch v Bratislave, v Hlohovci a v Poprade sa rozprávala s desiatkami dospelých ľudí rôzneho veku, vyše štyridsať z nich zahrnula do výskumu. S niektorými viedla nielen krátke interakcie pri výbere darčeka pre „dieťa švagrinej“, ale aj neskoršie hlbšie rozhovory.