Deje sa to deťom, najmä dievčatkám, už odmalička. Začína sa to napríklad bozkami a objatiami členmi rodiny na oslavách, ktoré sú občas doslova vynútené. Pokračuje to tlačením do činností, ktoré osoba nechce - jedlo, obliekanie, výber školy.
V istom veku prichádzajú aj poznámky a komentáre - o tele či o výzore. Protesty sa nerešpektujú, mladých ľudí učíme, že na ich pocite v tej chvíli nezáleží a odbijú sa slovami o nepochopení žartu či o precitlivenosti. Od naoko nevinných prekračovaní hraníc, ktoré ľuďom vštepujú dojem, že nie je dôležité, čo sa im páči a čo nie, lebo dôležité je, ako to vníma okolie.
Potom sa prechádza k ťažším kalibrom. Vnucuje sa alkohol, aj keď je človek abstinent, lebo inak by predsa niekoho mohol uraziť. Vnucujú sa názory o tom, že nemať deti je hlúposť a rodičia si prajú vnúča, tak netreba vymýšľať. A napokon sa niet čo čudovať, že také časté je aj notoricky opakované, no škodlivé heslo "keď žena povie nie, myslí tým áno".
"Existenciu hraníc som si začala uvedomovať veľmi skoro, no paradoxne na iných ľuďoch, najmä deťoch v škole a škôlke, kde som bola svedkyňou šikanovania. Ten pohľad pre mňa nebol príjemný a mala som prirodzenú potrebu sa ich zastávať. Spätne predpokladám, že som potrebovala, aby sa niekto zastal mňa, keďže moje hranice boli často prekračované v rodine," hovorí Zuzana Pavlínová (27).
Postaviť sa za seba však dlho nevedela a to, že je to dôležité aj pre ňu, pochopila až po dvadsiatke. Pomohli jej sebarozvojové a psychologické knihy, ale predovšetkým terapia.
Zastať si svoje hranice, vymedziť sa a necítiť sa preto previnilo je niečo, k čomu len málokoho z nás vedú. Ide pritom o sebaobranu - vlastného ja, tela, hodnôt či preferencií a ide o zručnosť, ktorú v živote potrebuje každý.
Sila vymedzenia sa je však len taká veľká, aká veľká je sebaistota a schopnosť človeka hranice si zastať. Odvíja sa navyše aj od toho, či ide o muža, alebo ženu. Najmä v spoločnosti, kde je slovo muža brané s väčšou váhou.
V článku si prečítate:
- prečo ľudia nie sú podľa psychologičky schopní zastať si svoje hranice,
- prečo je aj šibačka prekračovaním hraníc,
- ako sa prejavuje "people pleaser" a prečo sa u ľudí táto tendencia objavuje,
- že je v poriadku, ak sa druhá osoba cíti dotknutá, keď ste sa vymedzili,
- aký je dôvod nepríjemných pocitov, keď sa máme za seba postaviť,
- prečo sú častými narušiteľmi hraníc práve rodičia a v čom sa od seba líšia rôzne generácie,
- ako s celou témou súvisí pocit sebahodnoty a ako na nej pracovať.
Veľká noc ako veľká trauma
"Najviac som si prekračovanie svojich hraníc uvedomovala každoročne na Veľkú noc. Bolo mi extrémne nepríjemné, že ma niekto oblieva studenou vodou a šibe korbáčom. Keďže pochádzam z dediny, u nás sa to veľmi prežívalo," opisuje.
Utekala pred chlapcami, ktorí na ňu liali vedrá so studenou vodou, bili ju korbáčom a do toho sa ozývala dychová hudba a smiech.
"Je hrozné, že odmalička berieme dievčatkám právo rozhodnúť o tom, čo chcú a nechcú. Pre mňa to bol každý rok veľmi traumatický zážitok," hovorí Pavlínová.
Psychologička: Ľudia majú strach nastavovať si hranice. Potrebujú pochopiť, že je to prvý krok k lepšiemu životu Čítajte Jej brat si poobede počítal peniaze a čokolády, ona rátala, koľko vedier vody musela vydržať. Každý rok sa pokúšala dať najavo svoje nie a dúfala, že bude vypočuté, no pomohlo, až keď zasiahol muž - jej otec.
"Počas jednej Veľkej noci sa ma zastal. V ten rok bolo naozaj chladno a keď skoro ráno prišli prví šibači so studenou vodou, povedal im, aby mi dali pokoj, že si to neželám. A oni naozaj odišli a odvtedy ma už ani nikto neoblial. Na jednej strane som cítila víťazstvo, na druhej strane som nerozumela tomu, prečo moje nie celé tie roky nikto nerešpektoval," zamýšľa sa.
Odpoveď pritom môže byť aj smutne banálna - tak ako mnohí nevedia hovoriť "nie", existuje aj veľká skupina ľudí, ktorá toto "nie" nevie rešpektovať.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
