Psychologička: Základným predpokladom pre zdravé vzťahy sú jasne nastavené hranice

Nastavovanie hraníc v živote, v medziľudských aj pracovných vzťahoch je pre mnohých náročné. Ide ruka v ruke s pocitom sebahodnoty a sebavedomia. Ak sme mali v živote šťastie a boli sme vychovávaní autonómne a v rešpekte s našimi potrebami a túžbami, vieme byť so sebou v prirodzenom kontakte, ľahšie poznať vlastné limity a potreby, a teda si aj vedieť hranice vytýčiť.

"Naopak, ak sme počas výchovy museli striktne dodržiavať pravidlá a okolie nezaujímal náš postoj, názor, potreby a túžby, nadobudli sme presvedčenie, že naše prežívanie nie je dôležité a stratili sme kontakt sami so sebou," hovorí klinická psychologička MIROSLAVA KUĽKOVÁ VESELÁ o prekážkach, pri ktorých ľudia ustupujú druhým, stávajú sa z nich takzvaní "people pleaseri" a boja sa ozvať, aby si zastali svoje hranice.

"Často sa v terapii stretávam práve s tým, že klienti majú nepríjemné pocity ako strach, pocit viny, smútok, hanbu a výčitky svedomia, keď si majú stanoviť a vybudovať hranice v živote. Boja sa, že nebudú rešpektovaní, že ich vysmejú, príde nejaká sankcia, trest, vylúčenie z kolektívu a podobne. Začiatky sú vždy najťažšie a negatívne pocity sú úplne bežnou súčasťou procesu, netreba sa ich báť, postupne vymiznú," vraví.

Treba však podľa nej rátať s tým, že vytýčenie a stanovovanie hraníc so sebou neraz prináša aj nepochopenie, nerešpekt, výčitky a manipuláciu z okolia.

Ako sa stane, že sa z človeka stane dospelý, ktorý si nevie nastaviť svoje hranice vo vzťahoch, v práci, v živote celkovo? Kde to tkvie?

Dôvodov môže byť viacero. Samozrejme, je to veľmi individuálne, záleží na jednotlivcovi, v akom prostredí vyrastal, ako bol vychovávaný a vedený k stanovovaniu si vlastného priestoru a hraníc v jednotlivých oblastiach života.

Aké mal reálne skúsenosti v prípadoch, keď si zdravým spôsobom vytýčil hranicu a ako na to reagovalo okolie, či následne potom nasledoval trest, vylúčenie z kolektívu, hádka... To mohlo negatívne ovplyvniť, že človek sa začal báť dávať hranice a vymedzovať sa voči okoliu.

Alebo naopak mal pozitívnu skúsenosť a spätnú väzbu, ktorá ho podporila a motivovala v asertívnej komunikácii, vytýčeniu si hraníc a budovaniu zdravých a prospešných vzťahov.

Hrá rolu aj typológia a temperament človeka?

Áno, aj od toho to môže závisieť. Napríklad ak je niekto introvertnejší a submisívnejší, tak má väčšiu tendenciu sa stiahnuť z priestoru či kontaktu a stanoviť si hranice môže byť pre neho zaťažujúcejšie a komplikovanejšie.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Šliape sa po nich a mnohí si ich nevedia brániť. Byť people pleaserom bez hraníc však nie je zdravé Čítajte 

Ktoré vekové kategórie majú s nastavovaním si hraníc najväčší problém? Mám na mysli najmä generačné rozdiely a život v iných historických obdobiach, keď bola spoločnosť možno nastavená inak.

Mladí ľudia sa ešte len učia si stanovovať hranice, preto je veľakrát ťažšie, kým nadobudnú skúsenosti, akým spôsobom správne fungovať. Na druhej strane sú ľahšie formovateľní k novým a lepším návykom a skôr využívajú väčšie spektrum nových a žiaducich spôsobov správania.

Často sa tu vyskytujú aj problémy s komunikáciou, keďže sa nám doba zdigitalizovala, majú ľudia väčšie ťažkosti priamo komunikovať s rovesníkmi, rodičmi či autoritami.

Staršie generácie fungujú v stereotypoch systémov - politických, pracovných či rodinných - v ktorých vyrastali a fungovali. Mnohokrát boli tieto systémy veľmi striktné a neumožňovali slobodne vyjadrovať svoje presvedčenia, osobné hranice a potreby. Ľudia nemohli byť flexibilní a zmeny v zaužívanom stereotype išli veľmi ťažko.

Stredná generácia oproti staršej generácii mala viac možností, čo sa týka osobného priestoru, rastu, vzdelávania sa a fungovania.

V čom presne je to dnes iné?

Začalo sa viac poukazovať na potreby, sebahodnotu, vytýčenie si zdravšieho osobného aj pracovného priestoru. Každá generácia sa určitým spôsobom posunula a aktualizovala do lepších foriem správania.

Viac sa hovorí o asertívnej komunikácii, vyjadrovaní vlastných potrieb, vytváraní zdravých vzťahov, hraníc, o sebahodnote a podobne.

Čo hranice znamenajú, čo si nimi chránime a prečo by sme vlastne mali pracovať na tom, aby sme sa nebáli ich nastaviť?