Politikom vysvetľuje, že nie je dôležité, čo má medzi nohami. Nemám sa za čo hanbiť, vraví Králová

V spálni, len kúsok od postele, má postavený stolík a dve ikonicky známe kreslá mätovej farby. Sedávajú v nich rôzni odborníci a odborníčky, ale predovšetkým transrodoví ľudia so svojimi osobnými príbehmi, ktorých si česká transrodová aktivistka, youtuberka a softvérová vývojárka LENKA KRÁLOVÁ (41) pozýva do relácie V Tranzu.

Za vyše dva roky sa v susednom štáte stala osobnosťou, ktorá robí nielen osvetu o queer menšine, stretáva sa s politikmi, ale tiež rozpráva svoj vlastný príbeh, v ktorom sa nebojí zdôveriť aj s citlivými témami.

"Po prvýkrát žijem moje autentické ja. Malo to obrovský efekt na môj život," hovorí o tranzícii, ktorú začala až krátko pred štyridsiatkou.

"Najprv som si prešla obrovskou krízou, v prechodnom období po coming oute som si siahla na úplné dno. Po pätnástich rokoch sa mi rozpadol vzťah, prišla som preto o domov, musela som začínať odznova na zelenej lúke. Nevedela som, čo so mnou bude a mala som z toho veľké depresie. No teraz po štyroch rokoch... všetko do seba zapadlo a konečne žijem svoj potenciál," hovorí.

Mnohí českí trans ľudia majú podľa nej dojem, že hlavným účelom tranzície je splynúť s davom, lebo ide o niečo zahanbujúce, čo treba tajiť. "Mám veľa priateľov, ktorí to úzkostlivo taja, pričom ja si hovorím opak - no a čo, veď sme ľudia ako všetci ostatní. Už som zvyknutá robiť coming out. Zároveň mi to pomáha odbúravať obrovské množstvo stresu," vraví. O rôznych intímnych detailoch zo svojho života či tela sa rozpráva aj s vrcholovými politikmi. Vraví totiž, že jej osobný príbeh môže pomôcť, aby aspoň o trochu viac pochopili svet trans ľudí.

Keď začala vznikať myšlienka na podcast denníka SME TransFér o transrodových ľuďoch, dostala som tip pozrieť si vašu youtubovú reláciu V Tranzu ako pozitívnu inšpiráciu z Česka. Zdá sa mi to alebo je po vyše dvoch rokoch tá relácia už tak trocha ikonická a stavia mosty medzi väčšinovou spoločnosťou a trans menšinou u vás?

Robím to síce ako koníček a chodím popritom normálne do práce, no určite to tak vnímam. Od ľudí dostávam veľmi veľa správ a myslím aj ľudí z väčšinovej spoločnosti. Hovoria, že boli po pozretí si V Tranzu veľmi prekvapení a pomohlo im to otvoriť oči, lebo mali úplne iné predstavy o trans ľuďoch a ich živote.

S akým zámerom ste sa do relácie púšťali?

Pôvodne som ju začala robiť s jedným človekom, ktorý z toho neskôr vycúval. Vôbec sme však nepredpokladali, že by nejakí trans ľudia chceli ísť pred kameru, takže pôvodne sme plánovali robiť rozhovory s ľuďmi, ktorí s témou majú niečo do činenia - psychologičky, sexuológovia a podobne.

Až neskôr mi napadlo nakrúcať trans príbehy a zistila som, že ochota ľudí je vysoká. Prišla som aj na to, že poznať priamo niekoho transrodového dokáže ľuďom úplne zmeniť pohľad na celú tematiku.

Ak poznajú tú osobu zoči-voči, zistia, že sú to obyčajní ľudia s obyčajnými životmi, chodia do normálnej práce a nie sú nijako exotickí. Akurát majú nejakú životnú komplikáciu navyše. Veľkému množstvu ľudí tak môžem túto skúsenosť sprostredkovať cez obrazovku, lebo keď sledujú našu reláciu, majú pocit, akoby toho človeka osobne stretli.

Vďaka tejto aktivite ste sa v posledných rokoch stali azda najviditeľnejšou transrodovou osobnosťou a aktivistkou v Česku. Vzhliadajú k vám mnohí ľudia, dávate množstvo rozhovorov, zachytila som aj niekoľko článkov v bulvári. Prečo ste sa na túto cestu vybrali, keď ste mohli iba súkromne urobiť tranzíciu a žiť si svoj život?

V skutočnosti som si nikdy nemyslela, že tranzíciu budem môcť urobiť len tak skryto. Od začiatku som bola skalopevne presvedčená, že to na mne bude vždy na päťdesiat metrov vidieť, lebo som začala príliš neskoro.

Hormóny som začala užívať v 38 rokoch a myslela som si, že už nebudem mať šancu splynúť s davom. Potom sme začali točiť V Tranzu, čo bol spontánny nápad bez veľkolepejších plánov a ja som zistila, že ma to pred kamerou veľmi baví. Medzitým sa však stalo, že hormóny zapôsobili, získala som vzhľad, keď už by som aj s davom splynúť mohla, no už bolo neskoro, už sme reláciu rozbehli.

Potom mi už bolo jedno, že to ľudia o mne vedia. Aj teraz sa mi niekoľkokrát týždenne stáva, že ma ľudia spoznávajú na ulici, ale je to asi tou samotnou témou. Nevnímam to však ako svoju profesiu, naozaj sa tomu venujem len vo voľnom čase. Aj štúdio mám doma v rohu spálne a v zábere nevidno, že hneď vedľa mám posteľ.

Nakrúcate teda vo veľmi intímnom prostredí a púšťate si doň rôznych ľudí. Prečo?

Hlavným dôvodom je, že treba ukazovať cestu. Keď som bola dieťa, nikde som nikoho transrodového nevidela, nemala som ako zistiť, čo so mnou je.

Vidieť ľudí, ktorí si tranzíciou prešli, je veľmi dôležité pre tých, ktorí sa na to odhodlávajú alebo ktorí si ešte nie celkom uvedomujú, že sú trans.

Rozhodla som sa preto neprezentovať len svoj príbeh, ale najmä príbehy druhých. Ukazovať obyčajných ľudí, ktorí by sa k tomu, že by vzali kameru do ruky a točili o sebe videá, nikdy nedostali.

Predpokladám, že títo ľudia musia mať vo vás aj veľkú dôveru, lebo ísť na video rozprávať o svojom súkromí pre nich môže znamenať aj vystavenie sa riziku, je to tak?

Dávam niekoľko výhod, ktoré asi v iných podcastoch nie sú. Prvý je, že moje hostky a hostia vždy dostanú celú epizódu vopred na schválenie a môžu sa rozhodnúť, či chcú čokoľvek vystrihnúť.

Dokonca aj po rozhovore mi môžu povedať, že do toho vôbec nechcú ísť, nebudem sa hnevať. Dávam im aj možnosť kedykoľvek povedať, že chcú video po zverejnení úplne odstrániť, čo už sa mi aj niekoľkokrát stalo. Ľudia si to napríklad po pol roku rozmysleli, lebo zažili neželanú publicitu.

Napríklad žili v malom meste, niekto ich spoznával a bolo im to nepríjemné. Vytváram im teda bezpečný priestor.

Teraz dokonca koketujem s myšlienkou natočiť niekoľko rozhovorov tak, že budú mať respondenti rozmazanú tvár a upravený hlas. Mám totiž okolo seba zaujímavé prípady trans ľudí, ktorí však žijú skryto.

Vo viacerých rozhovoroch ste povedali, že pre tranzíciu ste sa rozhodli preto, že už ste ďalej nemohli žiť ako muž a že ak by ste to neurobili, asi by ste umreli. Bolo ťažké žiť tak 37 rokov?

To, čo spomínate, je až následok toho uvedomenia. Veľmi dlho som si myslela, že som chlapík, ktorého by bavilo hrať sa na dievča. Vnútorne som po tom túžila.