Skutočný príbeh Moniky s Crohnovou chorobou

Ako ďaleko musíme ísť, aby sme našli samých seba? A koľko zbytočnej záťaže nesieme na pleciach, kým si uvedomíme, čo naozaj potrebujeme a čo môžeme „vyhodiť z batoha“? Porozprávala nám o tom Monika Benešová, ktorá s Crohnovou chorobou sama prešla Pacifickú hrebeňovku od hraníc Mexika do Kanady.

Monika Benešová je novinárka, dobrovoľníčka, budúca psychoterapeutka a zakladateľka spravodajského webu s výhradne pozitívnymi správami. Bojovníčka, no predovšetkým obyčajná „holka z Moravy“, ktorá po tom, ako si vypočula vážnu diagnózu a spadla na dno síl, vstala a pešo prešla jednu z najťažších turistických trás na svete – Pacifickú hrebeňovku.

Súvisiaci článok

Súvisiaci článok V džungli jej krokodíl skoro odhryzol ruku, priatelia ofrflali šancu umývať slonovi zadok Čítajte

O svojej ceste vydala vtipnú a miestami aj jemne sarkastickú knižku Moje pacifická hřebenovka, ktorú s pobaveným úsmevom prelúskate za víkend. Toto je jej príbeh.

Tento článok nájdete aj v augustovom čísle magazínu SME ženy, ktoré je v predaji do 31.8.

(zdroj: FOTO - Archív SME)

Chcela som pôvodne začať tak štandardne, polosuchým rešeršom do Monikinho detstva, nasledovaným opisom problémov, ktoré ju priviedli k rozhodnutiu vydať sa na cestu a zavŕšeným hlbokým posolstvom pre ďalšie generácie. Ale viete čo?

Nič také sa nestane. Nebudeme sa bahniť v pátose. Nie je žiadny nedotknuteľný guru, ktorý sediac v bútľavine storočného stromu niekde v pralese rozdáva turistom za desať dolárov instantné múdrosti o živote – je to rovnaká žena ako my všetky, (mám tú česť poznať ju osobne a verte mi, je to živel) a v jej príbehu sa nájdu mnohé z nás.

Odchod do Prahy

Vyrastala v mestečku na Morave vedľa poľa, obklopená prírodou. Ako to už u „holek z vesnice“ býva, v určitom okamihu, konkrétne po bakalárskom štúdiu, zbalila do uzlíčka tlačenku a moravskú slivovicu a plná domácich utopencov (jej najobľúbenejšie jedlo, ktoré chce podávať aj na svadbe) a ružových predstáv o budúcnosti vyrazila v ústrety úskaliam vysokoškolského života v hlavnom meste. Praha na ňu vytiahla všetku svoju pozlátku možností a príležitostí. Netrvalo to dlho a popri štúdiu žurnalistiky už pracovala v celoštátnom médiu.

Spoločný menovateľ - stres

V meste, ktoré nikdy nespí, bola stále v pohybe. Tlačili ju termíny, schôdzky, tlačovky, škola, jedla len neskoro večer, nestíhala oprať veci, pre ktoré už práčku ani nevidela a do toho, ak sa podarilo, skúšala vtesnať súkromný a nebodaj aj spoločenský život.

Monika Benešová (zdroj: Foto - Archív M. B.)

Oddych bol v nedohľadne. Takmer, ak nie rovnako hrozné bolo, že sa postupne menila aj ona. Veselosť a bezprostrednosť nahradila pokusmi o anonymitu a radosť z maličkostí, ktorú vždy mala, v nej vystriedala túžba po drahej kabelke či dovolenke. Lebo veď to sú ciele, čo sú „in“.

Zrazu stála v metre so slúchadlami v ušiach a pohľadom upretým na mobil, len aby sa vyhla priamemu kontaktu s ľuďmi okolo nej. Verila, že takto to má byť. Že je takto šťastná.

Niečo nie je v poriadku

Snaha zapadnúť, pracovné nasadenie a zhon si začali vyberať svoju daň. Vo februári 2016 náhle začala mať problémy so zažívaním. Okamžite po jedle musela letieť na záchod, lebo v nej nič nevydržalo dlhšie než pár minút. Obrovské črevné ťažkosti trvali dni, týždne, mesiace.

Spočiatku sa jej darilo situáciu riešiť liekmi a krátko mala pocit, že má vyhraté. Onedlho sa však problémy vrátili a tentoraz už pastilky proti hnačke nezaberali, aj keď ich jedla ako cukríky. Telo sa skrátka rozhodlo, že bude ignorovať akékoľvek snahy ho „zaštupľovať“ a vytrvalo sabotovalo Monikinu