Psychologička Jakobsen: Dávame si pozor na jazyk, lebo naším cieľom je pomôcť

„Keď problematizujeme násilie a ukazujeme jeho závažnosť, v podstate zastávame terapeutický prístup,“ vraví psychologička BARBORA JAKOBSEN. „Súčasne ku klientovi pristupujeme s rešpektom a empatiou. Hoci neakceptujeme násilie, ktorého sa dopúšťajú naši klienti, dôležité je vnímať ich ako komplexné osoby. Klienti sa nenaučia nič konštruktívne, ak ich budeme zavrhovať alebo budeme moralizovať.“

Barbora Jakobsen je klinická psychologička, ktorá od roku 2008 profesijne pôsobí v Nórsku. Špecializuje sa na násilie v blízkych vzťahoch a vedie centrum organizácie ATV (Alternative To Violence) v Tromsø.

Nórska organizácia ATV je terapeutické a výskumné centrum so zameraním na násilie v blízkych vzťahoch. Každoročne sa na ňu obráti takmer dvetisíc nových klientov.

Barbora Jakobsen je aj spoluautorkou knihy Násilí je možné zastavit, ktorá vyšla s podporou Úradu vlády Českej republiky.

Ešte stále objavujem verbálne prostriedky, ktoré ubližujú obetiam trestných činov. Čo môžeme v tomto smere urobiť?

Je veľmi dôležité, aký jazyk volíme. Cez jazyk signalizujeme svoje postoje. Pre nás je dôležitý humánny prístup k ľuďom, ktorí zažívajú násilie, a aj k tým, ktorí sa ho dopúšťajú, ale pre nás je dôležité aj oddeliť násilie od toho človeka.

Nikto sa nerodí ako násilník, nikto sa nerodí ako obeť, tí ľudia majú ďalšie roly a ďalšie skúsenosti, ktoré sa netýkajú násilia. A ak volíme príliš definujúce termíny, uzatvárame aj tú tému a paradoxne prispievame aj k tomu, že tí ľudia sa v tom nespoznávajú. Je pre nich ťažšie o tom hovoriť a je to viac stigmatizujúce.

Takisto sa nevojdeme do predstáv, aké má o obetiach spoločnosť. Sú veľmi definujúce a pomerne úzke.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Násilie sa dá zastaviť (píše Nataša Holinová) Čítajte 

Niektorým obetiam prekáža, keď sú takto označené. Prečo to tak je?

Skúsenosti sú rôzne, jednu som už spomenula. Ak žijeme v spoločnosti, ktorá má predstavu, že obeť je psychicky zrútený človek, plače, nič nezvláda, bude pre mňa ťažké sa s tým identifikovať. Keď fungujem normálne v práci, snažím sa postarať o deti a chrániť sa pred násilím, nevnímam seba samu ako pasívnu obeť.

Bezradnosť je súčasťou obrazu obete, ktorá násilie prijíma pasívne, ale tak to často nie je. Ak však povieme, že je to človek vystavený násiliu, dáme mu možnosť, aby tú skúsenosť individuálne vyjadril. Nedefinujeme ho a priori a on o tom môže začať hovoriť.

Existujú jemnejšie označenia aj pre páchateľov alebo násilníkov?

Tam sa tiež snažíme, aby sme citlivo volili jazyk. Keď hovoríme s deťmi, ktoré vyrastajú s otcom dopúšťajúcim sa násilia, tiež sa v tom nespoznávajú. Majú otca, ktorý ich vozí na tréningy, s ktorým si robia úlohy, trávia čas, chodia na dovolenky a zároveň sa dopúšťa na nich alebo na ich mame násilia. A keď ho budeme definovať ako násilníka, deti sa budú od toho odvracať a nebudú chcieť hovoriť o svojej skúsenosti.