Cestovateľka Veronika Kapcová Balážiová už od škôlky vedela, že precestuje svet. A tak si jedného dňa začala plniť svoj sen a sama sa do toho sveta vydala.
Bez strachu, so šteklením v bruchu a otvorená novým zážitkom. A tých má po 80 krajinách, ktoré precestovala, naozaj veľa.
Tento článok nájdete aj v júnovom čísle magazínu SME ženy, ktoré je v predaji do 30.7.
Úsmevne o nich rozpráva vo svojich knihách a teraz exkluzívne aj pre SME ženy.
Kedy a prečo ste sa rozhodli vydať do sveta a cestovať na vlastnú päsť?
"V roku 2006, keď som sa vybrala prvýkrát sama na vlastnú päsť do exotických krajín, nebolo žiadne prečo, na ktoré by som dokázala odpovedať.
Prirovnala by som to k motýľom v bruchu, ktoré poletujú okolo vašej dobrodružnej duše a stále ju šteklia, až je to neznesiteľné, a vy proste musíte ísť.
Niekedy sa to podobalo na hrču v krku, ktorú máte pred náročnou skúškou a vy proste viete, že keď vyrazíte, uľaví sa vám. Toto sa mi deje doteraz.
Odmala som túžila cestovať, lákal ma život sexi dobrodruhov s klobúkom lovca motýľov, čo jazdia v divočine na džípoch a starajú sa o zvieratká, milovala som seriál Skippy, stepná kengura, už ako škôlkarka som tvrdila rodičom, že s nimi nebudem žiť, lebo budem cestovať.
Vtedy sa nad tým všetkým len pousmiali, lebo komunistický režim podobné dobrodružstvá neumožňoval. Do roku 2006 som cestovala po Európe, ale nebolo to pravé orechové.
Stratené inkské mesto Machu Picchu, Peru. (zdroj: FOTO - AUTORKA)Naozajstné dobrodružstvá ma ešte len čakali. Začalo sa to, až keď som vyrazila sama do juhovýchodnej Ázie - vtedy ešte s tlačidlovým telefónom, bez Wi-Fi a bez všetkých dnešných cestovateľských vymožeností ako byť v spojení s domovom.
Po tom, čo som navštívila vyše 80 krajín, by som na otázku prečo odpovedala: Spoznávanie iných kultúr ma obohacuje. Je fantastické môcť sa pozrieť, ako žijú ľudia na opačnom konci sveta, vymeniť si s nimi zopár úsmevov a skúseností, nechať tam kúsok svojej duše a odniesť si z toho niečo do svojho ďalšieho života.
Z každej cesty sa vraciam bohatšia a zvedavosť je výborný pohon!"
Keď si spomeniete na svoju prvú cestu, mali ste strach vydať sa do neznáma?
"Strach som nemala vôbec, stále som nemohla uveriť, že už konečne vyrazím. Kládla som si rôzne otázky a odpovede na ne sa v tom čase nedali vyhľadať na internete.
Dodnes si pamätám, aká som bola šťastná. Vedela som, že to bude okej. Spoliehala som sa na heslá ´nestojí mi pri ústach policajt´ a ´kto sa hanbí, má prázdne gamby´."
Potomkovia Inkov v peruánskych Andách. (zdroj: FOTO - AUTORKA)Mali ste počas ciest aj nejaké nepríjemné zážitky?
"Na cestách ma sprevádza cestovateľské šťastie. Je pravda, že som dosť usmievavý typ, a keď na cestách zažívam nejakú vzácnu situáciu, mám úsmev doslova okolo celej hlavy.
Úsmev mi vie schladiť chudoba, bezohľadnosť a niekedy aj miestni ľudia pracujúci v turizme, ktorí sa vás občas snažia oklamať. Ale takých skúseností bolo, chvalabohu, veľmi málo.
Medzi nepríjemné zážitky patrí aj ten, keď ma prepadli a snažili sa ma okradnúť. Opisujem ho úsmevne vo svojej druhej knihe Ekvádor, mi amor v kapitole s názvom Moji štyria ekvádorskí nápadníci."
Ktoré situácie, boli, naopak, tie najpríjemnejšie?
"Medzi tie najpríjemnejšie patria vždy chvíle strávené s miestnymi ľuďmi. Keď zistíte, že Mongol sa smeje na vašom vtipe, že Kórejka má podobné starosti ako vy, že niekto, o kom by ste to v živote nepovedali, vie, kde je Slovensko.
Alebo keď sa vám podarí ísť s miestnymi ľuďmi tancovať na karneval v Riu de Janeiro, prípadne prespať u niekoho, lebo ste nezohnali ubytko, alebo keď vám chudobná babka sediaca vzadu v autobuse pošle po ostatných pasažieroch grep, a pritom sama nič nemá.
Najlepší parťák na cesty je preVeroniku manžel Peťo. (zdroj: FOTO - ARCHÍV AUTORKY)
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
