Precestovala tisíce kilometrov po celom svete - od Mexika cez Senegal a Indiu až po Rumunsko a napokon Slovensko. Chcela zistiť, ako žijú ženy, ktorých muži, synovia, otcovia či bratia migrovali do iných krajín, aby im zabezpečili lepší život.
Čo sa stane s rodinami, ktorým zmiznú otcovia a manželia? Ako fungujú takéto vzťahy na diaľku a čo robia deti, ktoré zrazu po rokoch nespoznávajú vlastných otcov?
"Všetkým týmto ženám pribudla zodpovednosť, ktorú predtým nemali, bez ohľadu na kultúru či kontext, v ktorom sa ich príbehy odohrávali. Zrazu sa im na pleciach ocitli aktivity, ktoré nielenže nikdy predtým nerobili, ale ani z princípu výchovy alebo kultúrneho a náboženského kontextu ich robiť nemohli," hovorí novinárka MAGDALÉNA ROJO, ktorá napísala knihu Ženy, ktoré zostali.
Mnohé zo žien, s ktorými sa stretla, rozprávala a niekoľko dní aj žila v jednom dome, začali objavovať svoju skrytú silu a potenciál až po odchode mužov. A ona ako novinárka si k nim musela hľadať cestu - spolu s manželom, ktorý ju sprevádzal ako fotograf.
"Uvedomila som si, že ak by som si udržiavala novinársky odstup, tak by som sa mnohé veci nedozvedela a nemohla by som sa zapájať do aktivít. Keby som takej žene hovorila, že s ňou nemôžeme variť alebo sa hrať s jej deťmi, lebo sa ako novinári nemôžeme citovo angažovať, aký signál by sme jej vyslali?" vraví.
V rozhovore sa dozviete:
- Že ľudia migrujú najmä kvôli svojim rodinám,
- ako si rovnosť preráža cestu aj do krajín, kde je častá diskriminácia žien,
- ako môžu fungovať manželstvá, ktoré nie sú založené primárne na láske,
- prečo mužskí tlmočníci nečakali na odpovede žien a odpovedali rovno za ne,
- aký vplyv má na deti, že vyrastajú bez otcov,
- v čom sa Slováci podobajú na migrantov zo sveta.
Ženy, ktoré zostali, je projekt, na ktorom ste pracovali viacero rokov. Je o ženách, ktorých životy zmenila migrácia členov rodín - najmä manželov, ale aj synov či otcov. Keď som ju čítala, mala som pocit, že v skutočností nehovorí len o zmenách u týchto jednotlivkýň, ale o oveľa komplexnejších zmenách v daných spoločnostiach a ich fungovaní. Prečo práve táto téma?
Bolo to vyústenie mnohých rokov hľadania. Už predtým som veľa cestovala do krajín globálneho juhu a chcela som písať aj o sociálnych témach v nich. Špecificky tejto téme sme sa však začali venovať vďaka situácii, ktorá nám s manželom prihodila pred rokmi v lietadle.
Stretli sme Kubánca, ktorý cestoval do Bruselu. Prvýkrát išiel preč od svojej rodiny a nemal možnosť sa s nimi spájať napríklad cez videohovory, kedy by chcel. Jeho rodina od neho zostala odtrhnutá na ktovie ako dlho a vtedy som si prvýkrát položila otázku, ako žijú takéto ženy.
Začali sme sa o tom rozprávať s mojím mužom, ktorý sa mal narodiť v USA, prišiel však na svet predčasne a mama s ním zostala na severe Mexika, zatiaľ čo otec bol v USA. Kedysi bolo jednoduchšie prekračovať hranicu hlavne zo severu Mexika, takže jeho otec od tínedžerských rokov migroval. Stále sa hovorilo iba o ňom, no môj muž si potom uvedomil, že sa nikdy nepozerali na to, aké to bolo pre jeho mamu.
Takže v tom bolo aj niečo osobné?
Áno. Pre mňa bola osobná téma migrácie ako taká a tiež téma žien, keďže som žena a veľa času na cestách som trávila so ženami. Presúvala som sa, odkedy som odišla z domu na vysokú školu a odchádzala som ďalej a ďalej. A motivácia bola aj celospoločenská.
Nepáčilo sa mi, ako sa Európa postavila voči ľuďom na úteku, ktorí sem začali v roku 2015 prichádzať a hľadali bezpečie a lepší život pre svoje rodiny. Bola som sklamaná z toho, ako sa s témou migrácie narába, najmä ako bola zneužívaná zo strany politikov.
Chcela som ukázať, že tí ľudia odchádzajú hlavne kvôli svojim rodinám. O rodinách sa totiž rozprávalo veľmi málo a tie sú často hlavná motivácia, prečo sa dá človek do pohybu.
Alicia z Mexika sa pripravuje na svadbu. (zdroj: Noel Rojo)Na Slovensku môžeme mať dojem, že najväčšia vlna migrácie z roku 2015 už dávno opadla a už to nie je výrazná téma. Je to skreslený pohľad, keď vaša kniha ukazuje, že ľudia v rôznych kútoch sveta utekajú zo svojich domov stále? Či už pred chudobou, hladom alebo nerovnosťou.
Nejde len o rôzne kúty sveta, aj u nás sa ľudia stále presúvajú za lepším. Som na Slovensku teraz po takmer dvoch rokoch a pred voľbami vnímam, že niektorí ľudia vtipkujú a iní aj vážne premýšľajú, či tu zostať, ak to nedopadne tak, ako by si želali.
Ale aj bez ohľadu na voľby sa migrácia dotýka aj Slovákov. Chceli sme ukázať, že máme iné možnosti presunov a nemusíme to robiť nelegálne, preto je v knihe aj slovenský príbeh.
Migrácia bude čoraz viac témou aj v súvislosti s klimatickou krízou a demografiou - s tým, ako budú starnúť populácie a rôzne štáty budú potrebovať prilákať migrantov a migrantky pre pracovnú silu. To, že sme ako ľudia v pohybe, je prirodzené. Otázkou skôr bude, ako vyriešime reguláciu týchto presunov.
Navštívili ste rôzne krajiny a oblasti v nich - Mexiko, Indiu, Senegal, Rumunsko aj Slovensko. Stretli ste vekovo aj osobnostne rôznorodé ženy. Čo mali okrem odídených manželov spoločné?
Že sú to ženy – ľudia. Chceli sme pozorovať to ľudské, ako napríklad každodennú prípravu jedla pre deti. Alebo učenie sa s nimi, trávenie času s ostatnou časťou rodiny či chodenie na svadby alebo pohreby. Skrátka všetko od každodenných rituálov až po veľké udalosti, kam by inak chodili muži, keby boli doma.
Spoločné mali aj to, že týmto ženám pribudla zodpovednosť, ktorú predtým nemali, bez ohľadu na kultúru či kontext, v ktorom sa ich príbehy odohrávali. Zrazu sa im na pleciach ocitli aktivity, ktoré nielenže nikdy predtým nerobili, ale ani z princípu výchovy alebo kultúrneho a náboženského kontextu ich robiť nemohli.
Niekedy mali napríklad dohliadať na robotníkov pri stavbe domu. Za normálnych okolností by to robil muž a zrazu žena, ktorá nebola naučená alebo ani nevedela, že môže nejakému mužovi hovoriť, čo má robiť, bola postavená pred novú výzvu.
Pre mnohé z nich to bolo v konečnom dôsledku posilňujúce, hoci to všetky opisovali ako náročné. A najväčším spoločným menovateľom bola starostlivosť o deti. Keď som sa ich pýtala, čo je najťažšie, všetky povedali, že vychovávať deti sama bez muža.
Takmer každá zo žien, ktoré v knihe spomínate, zažívala nejakú formu diskriminácie či nerovnosti. Spomeňme napríklad Mexiko, kde je stále silné mačovské postavenie mužov a podradné postavenie žien. Mnohé z nich si však samy pre seba nachádzali určitú emancipačnú cestu. V Indii napríklad sociálne pracovníčky ženám pomáhajú dožadovať sa svojich práv ohľadom podpory a potravín pre chudobné rodiny. Iné rebelovali voči svojim rodinám, niektoré sa rozviedli, v Mexiku sa stávali súčasťou lokálnych zhromaždení a zúčastňovali sa lokálnej politiky. Preráža si rovnosť cestu aj do týchto krajín?
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
