Ráno zjedla len ľahké raňajky - najmä veľa ovocia a zeleniny. A od tej chvíle až do momentu obeda nedokázala rozmýšľať nad ničím iným, iba nad tým, kedy bude znova jesť. Hoci len malú porciu.
Ak si totiž neodcvičila niekoľko dní predtým alebo sa extrémne neobmedzovala v tom, čo vložila do úst, nedovolila si zjesť viac. V práci fungovala ako automat, prežívala od jedla k jedlu. Jedlo a hlad ovládli jej život.
Barbora Melicherčíková (26) hovorí, že toto správanie dlho považovala skôr za osobný či emocionálny problém. Nenapadlo jej, že má poruchu príjmu potravy (PPP).
"Pritom už odmalička som nemala veľmi zdravý vzťah k jedlu. Niežeby som nejedávala, ale nebola som vedená k pravidelnosti. A samozrejme som mala obdobia, keď som si hovorila, že idem diétovať, chudnúť a chodiť do fitka. Všetko sa to zhoršilo počas pandémie. Mala som oveľa viac času rozmýšľať nad tým, ako vyzerám a ako by som vyzerať mala. Vtedy som do toho úplne spadla," vraví Melicherčíková.
Jej symptómy pripomínali mentálnu anorexiu alebo ortorexiu, čo zistila až neskôr. Prvú charakterizuje panický strach z priberania, narušený vzťah k jedlu, zahlcujúce myšlienky na jedlo, nutkavá potreba fyzickej aktivity aj veľké reštrikcie v stravovaní. Tú druhú zase extrémna snaha stravovať sa zdravo a vyhýbať sa "nezdravým" potravinám, ako sú cukry a tuky.
"Hrala som to na zdravý životný štýl a okolie ma obdivovalo, ako skvele sa držím a aké je super, že som si rok zvládla nedať pizzu. Utvrdzovalo ma to v tom, že je všetko v poriadku. Pritom aj šalát som musela ísť vybehať. Niekedy mi bolo na odpadnutie, vtedy som sa, samozrejme, najedla, ale hneď potom som zase musela mať energetický výdaj," opisuje.
Melicherčíková sa dostala do štádia, že sa izolovala od rodiny a priateľov, prežívala veľkú samotu. Vymýšľala si príbehy, aby nemusela ísť s priateľmi na dlhšie stretnutia, kde by hrozilo, že sa spolu budú musieť najesť. "Na istej úrovni som si uvedomovala, že niečo nie je v poriadku. No vravela som si, že kým sa nejdem po najedení vyvracať, stále som sa udržiavala v určitých hraniciach, tak to ešte nemôže byť také zlé," poznamenáva.
Ide o bežný stav, ktorý osoby s poruchami príjmu potravy zažívajú. Z ochorenia sa často nevedia dostať aj roky, pretože si nepripúšťajú, že by mali problém. Ak aj časom vyhľadajú pomoc, liečba sa môže natiahnuť na dlhé obdobie.
Odborníci tvrdia, že to závisí nielen od samotnej osoby a jej motivácie vyliečiť sa, ale aj od jej rodinnej a životnej situácie či stupňa závažnosti ochorenia. Ľudia, ktorí s ochorením zápasia roky, sa obvykle aj dlhší čas liečia, keďže majú oveľa hlbšie zakorenené správanie spojené s poruchou.
Prípad Barbory Melicherčíkovej, ktorá sa so svojím problémom borila niečo vyše dvoch rokov, ukazuje, aké efektívne a nápomocné je pracovať s multidisciplinárnym tímom, ktorý k liečbe PPP pristupuje komplexne. K tomuto bodu sa však musela dopracovať cez mnohé nepríjemné zážitky a skúsenosti.
V článku si prečítate
- Ako sa u Barbory prejavil panický strach z jedla.
- V čom bolo leto 2021 pre ňu najhoršie.
- Ako objavila organizáciu Chuť žiť a ako jej pomohol komplexný program pre ľudí s PPP.
- Či sa dokáže človek úplne vyliečiť z PPP.
Priatelia ju volali von, ona miesto toho doma premýšľala nad jedlom
Melicherčíková vraví, že od začiatku svojho ochorenia fungovala podľa striktného harmonogramu, kedy jesť a kedy nie. Ak bola aj medzičasom hladná, prečkala to v bolestiach a kŕčoch. "A potom som sa niekedy prejedla. Buď som bola veľmi vyhladovaná, alebo naopak - strašne najedená. Ale aj pri tom prejedení to neboli až také veľké porcie, keďže žalúdok som mala dlhodobo stiahnutý. Potom, samozrejme, nastúpili výčitky a reštrikcie."
Postupne začínala mať panický strach z niektorých potravín. "Nedala som do úst niečo, čo navaril niekto iný, lebo určite použil rôzne nezdravé suroviny a tuky. Varila som si jedlá na vode, jedla som veľa zeleniny, ovocia, bielkovín. Všetko muselo byť light. Ani normálnu mozarellu som nezjedla."
Keď bola okolnosťami, napríklad v práci, donútená jesť aj niečo, čo si nepripravila sama, potrebovala o tom vedieť dostatočne vopred. "Aby som aspoň tri-štyri dni predtým stravovala obmedzene, veľa cvičila a dostala sa do deficitu. Práve preto, aby som mohla zjesť to, čo sa podávalo na danom stretnutí. A potom prišlo, samozrejme, ďalšie obmedzovanie v ďalších dňoch," opisuje.
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
