Prečo máme zo starnutia strach? Pre predsudky

Vážne aj vtipne, veselo a úprimne o nás ženách, ktoré sme každým rokom staršie, a inak to nejde. A je len na nás, ako sa to k tomu postavíme. Pretože nejde o nič aj ide o všetko. O naše šťastie.

Mám kamošku, čo nedávno oslávila štyridsiatku a poriadne ju to zobralo. Všetky svoje úspory minula na nový šatník, kozmetické zákroky, aj u kaderníčky nechala celý majland za prudko trendy účes, ktorý našla na pintereste.

Z krásnych čiernych vlasov, ktoré mali ešte prirodzenú farbu bez šedín, má teraz na hlave blonďavú metlu zo všetkého toho peroxidu. Lebo aj keď sú najmodernejšie vychytávky šetrné, trvali by dlho.

A moja kamarátka, nie mierne, ale poriadne hysterická, nechcela čakať. Darmo sme jej my, jej ženské spriaznené duše, ktoré okolo seba má, a dokonca aj tá zhrozená kaderníčka vysvetľovali, že toto nie je cesta.

Že to bude poriadne bolieť peňaženku a najmä tie chudiatka, predtým úplne zdravé, roky pestované vlasy. Ona to chcela, priam za tým prahla a nič ju nepresvedčilo, že to nie je až taký skvelý nápad...

Keď ju teraz stretnem s tými blonďavými vlasmi, ktoré vôbec neladia k obočiu rovnakému, ako boli jej havranie vlasy, mám chuť vybuchnúť do strašného rehotu.

Z peknej múdrej ženy je totiž umelá dvadsaťpäťka, ešte aj v minisukni, ktorú v poslednom čase obľubuje. Napriek tomu, že ju nikdy predtým nenosila, ani v tej skutočnej dvadsaťpäťke.

Všetky okolo nej jej hovoríme, že zbytočne hysterčí, tie mladšie aj staršie od nej. No ona sa so svojim vekom zmieriť nechce. Vraj chytila druhý dych, a vraj sa cíti o dobrých desať rokov mladšie.

Dobre moja, povedala som jej naposledy, tak ti teda držím palce, ak si myslíš, že ti to prinesie šťastie. A tak teraz so súcitom myslím na jej muža, ktorý si namiesto vytúžených vyložených nôh s jedným vychladeným v ruke, „vychutnáva“ ďalšiu povinnú prechádzku po večernej Bratislave so zastávkou v nejakom hipsterskom bare.