„Keď som sa vrátila z liečenia, išla som o tretej v noci do lesa a nevedela som pochopiť, čoho by som sa akože mala báť. Dnes už viem, že to nebol najlepší nápad,“ vraví Eliška Nováková. Strach bola posledná z emócií, ktorú začala znova pociťovať po tom, ako jej mozog v dvadsiatich rokoch zasiahla masívna mŕtvica.
Keď sa v nemocnici prebrala, bola ako novonarodené dieťa. Nemala spomienky, nevedela hovoriť, hýbala iba očami, nechápala, čo sa okolo nej deje a zasiahnuté mala aj centrum emócií. Keď si neskôr nevedela na niečo spomenúť, dookola opakovala prvé slová českej hymny Kde domov můj.
Hoci má trvalé následky – ochrnutú ruku, problémy s rečou aj s pohybom, je dnes absolventkou vysokej školy. Na Českej vysočine vedie rodinnú firmu a prostredníctvom blogu a sociálnych sietí šíri povedomie o mozgovej mŕtvici a živote s hendikepom.
Nikto nevedel, že sa to môže stať mladému človeku
„Spomínam si na to, že som ráno vstala od stola a spadla som. Začala som strašne plakať, nevedela som povedať, čo sa mi stalo, a nemohla som ovládať polovicu tela. To sú typické príznaky mozgovej mŕtvice, avšak ani ja, ani moje okolie nevedelo, že niečo takéto sa môže stať aj tak mladému človeku,“ vraví. Mladá žena bola v tom čase študentkou prvého ročníka vysokej školy a bývala v spoločnom byte s kamarátkami. Tie jej síce chceli zavolať záchranku, no Nováková ich zložito presviedčala o opaku.
„Chcela som sa z toho vyspať a veľmi komplikovane som im vravela, že si idem ľahnúť.“ Neschopnosť zmysluplne komunikovať a hovorenie „z cesty“ patrí medzi ďalšie príznaky cievnej mozgovej príhody.
Spolubývajúce po telefonáte s Eliškinou rodinou zavolali záchranku, no k pomoci sa dostala až po deviatich hodinách od mŕtvice.
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Artmama.sk
Viac na Nanicmama.sk
