„Ivan je veľmi neposedný žiak. Po poslednej naháňačke okolo neho prebehol mladší žiak a nechtiac doňho narazil, pričom sa mu ten mladší aj hneď ospravedlnil. Ivan ho chytil a okrem toho, že ho začal biť a kopať, vulgárne mu nadával. Učiteľka to začala riešiť najprv medzi chlapcami, aby zistila, čo sa stalo. Keď sa Ivana spýtala, odkiaľ tieto vulgarizmy počul, povedal – otec tak hovorí doma mame, keď sa hádajú.“
Aj takýto príbeh opísala univerzitnej pedagogičke MÁRII BELEŠOVEJ jedna z učiteliek, s ktorými sa rozprávala. Belešová zozbierala naprieč Slovenskom desiatky podobných skúseností do príručky Škola nie je výchovný tábor.
Šikanovanie, vulgarizmy, krádeže, drogy, ale aj neúcta zo strany rodičov či poruchy správania sú problémy, ktoré sa v školstve objavujú a mnohé učiteľky a učitelia si s nimi nevedia dať rady.
„V minulosti bol učiteľ niekto, dnes bez okolkov rodič príde a háji si záujmy svojho dieťaťa bez toho, aby si vypočul výpoveď druhej strany. Stáva sa, že rodičia napadnú učiteľky slovne aj fyzicky. Sú agresívni, vyhrážajú sa, zastrašujú, sú schopní rozbiť okná na dome,“ približuje v rozhovore.
Prečítajte si aj:
- či je dnešná generácia detí naozaj horšia ako tie predošlé,
- prečo je pochvala dieťaťa lepšia ako trest,
- akú rolu v správaní v škole hrá dysfunkčnosť rodiny,
- prečo sa niektoré učiteľky boja rodičov,
- ako vhodne integrovať rómske deti.
Vo svojej knihe píšete čosi, čo opakuje takmer každá generácia rodičov a učiteľov – deti a žiaci sa čoraz horšie správajú, sú drzí, nezvládnuteľní. Je to naozaj o toľko horšie než kedysi? Nie je to iba vizitka výchovy predošlých generácií?
To, ako rodičia vychovávajú dnešné deti, je veľmi individualizované a každý z nás preberá istý model výchovy od svojich rodičov. Je pravda, že každé obdobie prináša svoje problémy, generácia starších nadáva na mladšiu generáciu a to sa historicky opakuje.
Lenže dnes sú mnohé udalosti v škole vyhrotené do extrémov. Napríklad na čoraz väčších obrátkach naberá šikanovanie. Prítomné je aj kyberšikanovanie alebo útoky na učiteľky zo strany žiakov alebo rodičov. Myslím si, že v žiadnej historickej ére až takéto konflikty neboli.
V prístupe k deťom sa v školstve osciluje medzi odmeňovaním dobrého a trestaním nevhodného správania. Aké tresty v školách považujete za adekvátne?
Učiteľ vie, čo si môže a čo nemôže dovoliť. Z psychologického hľadiska je v každom prípade vhodnejšie, keď sú deti väčšmi odmeňované než trestané, lebo tresty na ne nemajú vždy žiaduce účinky. Ani pri problémovom žiakovi nemusí trest pomôcť, lebo tých trestov zažíva možno viacero aj doma, nedostáva pozitívne odmeňovanie či pochvalu.
Problémový žiak možno nikdy nezažije pocit úspechu a stav, keď bude pred ostatnými spolužiakmi verejne pochválený, hoci aj za najmenšiu drobnosť. Takže niekedy môže učiteľ v rámci svojho pôsobenia spraviť najlepšie to, že dieťa pravidelne chváli.
Vtedy môže nastať veľká zmena. Keď dieťa potrestáte za nevhodné správanie, dáte mu úlohu navyše, zákaz či mu prikážete prepisovať pravidlá triedy, niekedy sa stane, že učiteľ nepotrestá len toto problémové dieťa, ale aj seba.
Ako to myslíte?
Ak dá napríklad žiakovi s hyperkinetickou poruchou za trest prepisovať pravidlá triedy, že sa nemá otáčať, vyrušovať, vykrikovať, má sa sústrediť, tak to takéto dieťa nezvládne.
Učiteľ bude ešte viac vystresovaný, než keby mu dal napríklad možnosť pohybovať sa, zapojil ho do činnosti, opýtal sa na jeho názor, požiadal, aby dieťa prinieslo pomôcku, zotrelo tabuľu, na chvíľu mu asistovalo. Inak môže príčiny jeho správania len zosilniť a vyučovanie nebude efektívne.
Predstava trestov evokuje niečo veľmi negatívne. Ako sa teda na ne dívať?
Viac na Artmama.sk
Viac na Tortyodmamy.sk
Viac na Nanicmama.sk
