Psychologička Zemandl: Udretie dieťaťa je pre mňa hranica, ktorú rodičia nemajú prekračovať

Rodičovstvo prináša množstvo emócií a rodičom nie je hnev na potomka cudzí. Deti si na rodičoch všímajú aj to, čo nevyslovia, učia sa a preberajú ich spôsoby. Rodičia zase často riešia špecifický prejav správania dieťaťa a niekedy zistia, že ich vlastne zrkadlí.

"Hnev je súčasťou života a je veľmi dôležité, aby sme deťom ukázali, čo s ním robíme my. Preto je rodičovstvo nádhernou príležitosťou na prácu na sebe. Pre deti často kultivujeme prejavy svojich emócií a spolu s nimi ich spoznávame," hovorí pre SME psychologička JANA ZEMANDL, ktorá spolu s manželom Andrejom stojí za projektom a instagramovým profilom Rodinná psychológia.

Rodičia neradi vidia, keď je ich dieťa nahnevané či frustrované. Najmä pre prejavy, akými sú plač, kričanie či búchanie. Necítia sa dobre, ani keď sa sami hnevajú na dieťa, pretože hnev a frustrácia nie sú v spoločnosti vnímané ako pozitívne. Prečo však máme tieto pocity?

Všetky emócie, aj tie, ktoré ste spomenuli, nás v živote navigujú. Hnev je silná emócia zameraná na prežitie, ktorá nám napovedá, čo pre svoj život aktuálne potrebujeme a poukazuje aj na to, čo nás ohrozuje. Na druhej strane, nie každý prejav emócie je v poriadku. Je prirodzené cítiť sa nahnevane, keď nám zrušili let, ale nie je v poriadku kričať na pani za okienkom.

Hnevu sa často bojíme preto, lebo jeho prejav vie byť silný, intenzívny a ohrozujúci. Najmä vtedy, keď je nekontrolovaný.

Mnohí môžeme mať s hnevom zlú skúsenosť. Ak by som bola ako dieťa vystavená nekontrolovanému hnevu, mohla by som sa cítiť bezmocná či ohrozená. V dospelosti by sa mi mohol tento pocit spustiť aj v situácii, keď bezmocná nie som.

Poznáte v súvislosti so zvládaním hnevu či frustrácie mýty, ktorým ľudia veria?

Nie som si istá, či poznám mýty, ale poznám naše väčšinové reakcie, ktoré zväčša smerujú k jeho potlačeniu a zastaveniu. Táto tendencia je veľmi rozšírená.

Asi všetci poznáme vety typu "Neplač", "Nerev", "Nehnevaj sa", "To nič nie je" alebo "Nemáš sa prečo hnevať, nič sa nestalo", "Ty ešte uvidíš, čo je skutočný problém", "Udriem ťa, a potom budeš mať dôvod plakať", či "S takouto nahnevanou/s takým nahnevaným sa nikto nebude hrať".

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Logopedička: Dnešní rodičia sú citlivejší na rečové problémy svojich detí, no komunikujú s nimi menej Čítajte 

Sú v niečom hnev a frustrácia na vlastné deti iné ako na cudzích, známych, kolegov, rodinu či partnera?

V najbližších vzťahoch máme niektorí často nižšiu externú kontrolu. Nefunguje tam spoločenský tlak: "Čo si o mne pomyslia?" či sebakontrola, ktorá súvisí so statusom: "Nemôžem si to dovoliť", alebo ohrozenie vlastnej pozície v práci či v spoločnosti.

Ak máme naakumulované frustrácie, je veľmi pravdepodobné, že ich prejavíme skôr v prostredí, kde sa cítime bezpečne. To môžeme vidieť aj u detí.

Napríklad, v materskej škole počas adaptačnej fázy často dokážu zvládnuť relatívne náročné veci a prejaviť sa ako ukážkoví škôlkari. No keď prídu domov, správajú sa nepríjemne k rodičom, nevedia, čo so sebou alebo majú veľa energie.

Pred deťmi sa rodičia aj iní dospelí snažia ukázať v tom najlepšom svetle a veľmi nehovoriť o negatívnych veciach. Je v poriadku ukázať deťom, že sa hneváme?